Nové obdobie môjho života

24. ledna 2016 v 17:41 | Pauli
Ahojte :)

Opäť sa hlásim po 100 rokoch. Ku podivu sa ani necítim previnilo za to, že som tak dlho nič nenapísala. Pravdupovediac mi to vôbec nechýbalo. Mala som pocit, že jednoducho nemám o čom písať. Prečo? Lebo po prvýkrát v živote som nebola smutná.

Vyzerá to tak, že v písaní som ako napríklad speváčka Adele, ktorá píše veľké hity iba zo stavu smútku. Keď je šťastná, tak jednoducho nepíše. Ja to mám tiež tak. Keď som šťastná, nič v živote neriešim. Všetko je na správnom mieste, tak prečo by som mala nad niečím hlboko bádať a uvažovať?

V minulosti som bola neustále len vo svojej hlave. Vkuse som premýšľala nad svojimi problémami a uvažovala ako sa ich zbaviť. Trávila som všetok svoj čas hľadaním lieku na moje nešťastie. Písala som o tom siahodlhé články, lebo mi to pomáhalo ujasniť si veci v hlave. Som si istá že písanie článkov mi veľmi pomohlo k identifikácii príčin mojej nespokojnosti v živote. Predovšetkým posledné články na tomto blogu sú tie, na ktoré som najviac hrdá. Krátko po tom ako som si prešla procesom ich písania sa môj život dosť zmenil. Vyzerá to tak, že tie procesy ktorými som si v posledných článkoch naozaj fungujú, lebo vďaka nim som si uvedomila, že na mne naozaj nie je nič zlé, oslobodila som sa z veľkej časti minulých tráum a začal sa pre mňa nový život.

Dnes už ani zďaleka tak hlboko nepremýšľam. Netrávim toľko času vo svojej hlave ako predtým. Keď sa človek cíti dobre a je spokojný, nepotrebuje nič riešiť. Len si užíva to čo je a necháva to plynúť. Nepotrebuje analyzovať každú drobnosť. Neviem o čom by teraz môj blog mohol byť. Kľúč k vyriešeniu osobného utrpenia som vám už ponúkla a môžete si ho tu vždy spätne dohľadať. Možno ma niekedy niečo nové napadne a vrátim sa s novou tématikou pre tento blog. No ak nie, tak to nevadí, tento blog bude navždy archívom mysle rokov môjho dospievania.

Vaša Pauli :)
 

Slabosť

8. července 2015 v 3:46 | Pauli
Som ten typ človeka, ktorý je veľmi zraniteľný. Byť v mojej prítomnosti je ako držať v ruke pištoľ a každou vetou ma môžete zastreliť. Vyžaruje zo mňa veľká slabosť a neistota. To automaticky spôsobí to, že sa oproti mne každý cíti byť mocnejším a dominantnejším. Niektorí ľudia to potom využívajú na to, aby mnou manipulovali a cítili sa byť silnými. Vždy som bola terčom posmechov a zneužívania. Je to tým, lebo si o to doslova žiadam. V mojom vystupovaní chýba sebaistota a osobnosť. Stačí byť so mnou na pol sekundy a hneď si všimnete už len rečou môjho tela, že sa vás bojím a že som veľmi nesebavedomá. Zakoktávam sa, červenám sa, nepozerám sa vám do očí, môj hlas je tenký a neistý, neviem čo povedať a mám na tvári hlúpy a zmätený výraz. Takto to bolo odkedy sa pamätám. Nikdy v živote som nestretla človeka bez toho, aby som sa nebála, čo si o mne ten človek pomyslí. Nikdy som s nikým v rozhovore nebola prirodzená, nikdy som nehovorila to, čo si myslím a nikdy som sa v prítomnosti človeka necítila dobre. Znie to brutálne, ale je to tak. Dokonca ani clenoch rodiny. Pri tých sa správam rovnako vystrašene ako pred ostatnými. A taktiež pri kamarátoch, ale túto kapitolu môžem kľudne vyškrtnúť, lebo kamarátov som nikdy nemala.

Z toho vyplýva, že ma nikto skutočne nepozná. Akoby aj mohol, keď ja nie som schopná viesť normálny rozhovor. Nikdy nehovorím nič o sebe a keď musím, tak poviem čosi povrchné. Nikdy nikomu nehovorím o svojich pocitoch a nikto netuší, ako sa skutočne cítim. Nikto nepozná moje túžby a nikto nevie, čo sa mi premieta mysľou. Keď stretnem nových ľudí, hneď im je z môjho vystrašeného vystupovania jasné, že kontakt s ľuďmi mi nie je príjemný a tak sa nesnažia byť so mnou naďalej v kontakte. Ľudí k sebe nedokážem pustiť. Priveľmi sa bojím ich odmietnutia. A ironicky kvôli tomu som odmietnutá.


Odkedy si pamätám, vždy som bola sama. Samota je mojim druhým menom. Od škôlky cez základnú školu až po gymnázium a vysokú školu, vždy som tým jedným podivínom, ktorí do skupiny nezapadal a držal si odstup. Zatiaľ čo sa ostatné deti hrávali vonku, navštevovali sa a organizovali narodeninové oslavy, ku mne sa žiadna pozvánka nikdy nedostala. Zatiaľ čo ostatné deti milovali spoločenské hry a bezstarostne sa medzi sebou zabávali, keď ja som pri nejakej príležitosti bola nútená hrať spoločenskú hru, bolo to pre mňa mučenie. Nenávidela som ten pocit, keď sa na mňa všetci pozerali a očakávali odo mňa akési sebavyjadrenie. Mala som pocit, že to nedokážem a vedela som, že všetci mnou opovrhujú alebo ma ľutujú a cítila som sa ako jedno obrovské zlyhanie.

Bola som natoľko vystrašená z toho, že keby som ukázala svoju pravú tvár a robila to, čo mi je prirodzené, ostatní ľudia by ma odmietli a opustili, že som si ani nevšimla, že ja vlastne už žijem svoju nočnú moru. Tým, že som taká neprirodzená, úzkostlivá a vystrašená ľudí len odpudzujem. Nikto nemá chuť sa so mnou zblížiť, lebo to čo ukazujem navonok nie je moja autentická osoba, je to maska a každý to vycíti. Som nudná, nezaujimavá, o ničom. Ľudia nemajú radi pretvárku. Ľudia milujú to, čo je prirodzené, čo je skutočné. Zaujímaví ľudia nie sú tí, ktorí sú dokonalí vo všetkých oblastiach. Obľúbení sú tí, ktorí ukážu všetko zo seba a nehanbia sa za to, akí sú, dokonca sa vedia zasmiať na svojich slabých stránkach. Toto som si však celý svoj život neuvedomovala. Vždy som si myslela, že na to, aby som sa mohla druhým ľuďom ukázať, musím byť perfektná. A keďže taká nie som, musím to skrývať, aby na to nikdy nikto neprišiel a nasadiť si masku, ktorá sa bude snažiť ľuďom vyhovieť. No tým som si nedocielila obľúbenosť. Docielila som tým len to, že sa priveľmi starám o mienku druhých ľudí, preto v ich prítomnosti vždy znervózniem, som vystrašená a pôsobím hlúpo a slabo. Ľudia potom vyjadria starosť o moje mentálne zdravie a označujú ma za hlúpu alebo zakomplexovanú, čo vo mne vzbudí pocit bezcennosti a potvrdí moje presvedčenie, že som k ničomu a tak to ide dookola. Je to začarovaný kruh z ktorého sa neviem vymaniť celý život. Som si vedomá toho, že sa nachádzam v tomto kruhu, viem o tom, ako pôsobím na ostatných a viem, že sa vo mne vnútri skrýva úplne iný človek, akého vyjadrujem navonok, no nemám šajnu, ako sa z tohto kruhu vymaniť. A tak tu teraz sedím a priznávam, že sa bojím.

Americké dobrodružstvo

30. června 2015 v 6:29 | Pauli |  Z môjho života
Tento článok píšem z neobvyklého miesta - nachádzam sa totiž v USA, presnejšie v meste Baltimore. Čo tu robím a ako som sa sem dostala? Som tu preto, leba ja a dvaja moji kamaráti sme si zmysleli, že by to bol dobrý nápad ísť cez leto na program Work & Travel do USA. Je to program pre študentov vysokých škôl, počas ktorého cez leto pracujeme, za zarobené peniaze potom cestujeme po Amerike a vrátime sa domov pred začiatkom školy. Prišlo mi to ako zaujímavé strávenie leta, preto som sa do toho dala. Veď čo by som robila doma, sedela na zadku a nudila sa celé prázdniny? Mohla by som si nájsť nejakú brigádu u nás, ale stále by som sa vracala na to isté miesto domov a bolo by to také nezáživné. Takto môžem zažiť kopec nových vecí. Môžem pracovať v inej krajine, zažiť atmosféru tohto miesta a zžiť sa s touto kultúrou. Mňa cestovanie veľmi fascinuje. Milujem to, keď môžem vidieť, ako na rozličných miestach ľudia žijú. Baví ma učiť sa o životoch druhých a pozorovať ich na vlastné oči.

Tu v Amerike som už vyše dvoch týždňov. Za ten čas čo som tu som zažila kopec vecí. Cesta sem bola zaujímavá, lebo sme cestovali dokopy asi 2 dni - samotný let trval 14 hodín, ale veľa času zabral presun na jednotlivé letiská a potom čakania na prestupy. No prežili sme to a úspešne sme sa sem dostali. Hneď na ďalší deň po rílete sme začínali v práci. Podarilo sa nám dostať prácu v reštaurácii Hard Rock Cafe. Pre mňa to celé bolo vzrušujúce a tak trochu desivé, lebo ja som nikdy poriadne nepracovala a tak som si nevedela predstaviť, aké to môže byť zarábať na seba peniaze. A ešte som bola v inej krajine a bála som sa, či budem schopná s ľuďmi komunikovať a či sa tu nestratím. No po týchto dvoch týždňoch čo tu zatiaľ som môžem povedať, že moje obavy boli zbytočné. Práca nie je až taká strašná ako som si myslela. Vlastne je to celkom sranda. Moja práca spočíva v roznášaní jedla a vo vítaní a usádzaní hosťov. Nie je to príliš ťažká práca, i keď isté komunikačné schopnosti sú aj na vykonávanie takejto práce potrebné. No zatiaľ sa nikto nesťažoval, že by mi nerozumel alebo že by som niečo zle urobila. Ja niekedy američanom, ktorý niečo zamrmlú príliš rýchlo nerozumiem, ale vtedy sa len usmievam, prikyvujem a dúfam, že to nebola otázka. Kolektív v práci je fajn a väčšina ľudí je tak ku mne milá a zlatá.


Pracovať budeme do začiatku septembra a potom sa vidáme na opačný koniec USA na západné pobrežie a budeme cestovať. Už sa neviem dočkať, kedy uvidím mestá ako Los Angeles, Las Vegas, San Francisco či národné parky ako Grand Canyon a Yosemite. No za ten čas čo sme v Baltimore stihneme pochodiť veľa miest na východnom pobreží, ktoré sú veľmi blízko, ako napríklad Washington, Philadelphia či New York. Niečo na americkým mestách mi príde veľmi fascinujúce. Možno je to to, že som ich celý život videla len vo filmoch a teraz ich môžem vidieť na vlastné oči. Keď sme prileteli do New Yorku a prechádzali autobusom cez jeho centrum, cítila som sa ako v centre sveta, tam, kde sa všetko deje. Je to kontrast oproti tomu, aké to je doma, kde je ticho a nikdy sa nič nedeje.


Niektoré veci sa mi na Amerike páčia, no nie je to krajina, v ktorej by som chcela žiť. Je dobré byť tu na leto a zažiť si mentalitu domácich ľudí na vlastnej koži, no nechcela by som tu bývať dlhodobo. Páči sa mi na Amerike to, že ľudia sú tu otvorenejší a prihovorí sa mi hocoktorí okoloidúci človek na ulici. Všetci ľudia ktorých som tu doteraz stretla sú veľmi hluční a dominantní. No čo sa mi nepáči je tá obmedzenosť ich myslenia a neinformovanosť. Čo ma na Amerike štve najviac je to ich nezdravé nechutné jedlo. Neviem tu nájsť nič zdravé. Všetko čo tu predávajú je plné cukru, umelých farbív a samých škodlivých vecí. Zelenina a zdravšie jedlo je tu to najdrahšie, čo sa v obchode dá kúpiť. Niet divu, že to tu nikto neje a preto sú tu všetci tuční. Ale naozaj, američania sú aspoň takí tuční ako sa o nich hovorí ak nie ešte viac. Keď občas vidím niekoho, kto nie je tuční, šokuje ma to. Aj u nás sú tuční ľudia, no zdá sa mi, že američania sú akosi inak tuční, omnoho viac a tuk majú úplne všade. Nerozumiem tomu, to tým ľuďom nevadí, ako vyzerajú a netrápi ich, že škodia vlastnému zdraviu?

No dala som sa na toto americké dobrodružstvo a plánujem si ho čo najlepšie užiť. V priebehu môjho pobytu isto napíšem viac článkov o tom, ako sa mám a ako to prežívam. Zatiaľ svoje rozhodnutie prísť sem neľutujem. A teším sa z toho, že keď prídem domov, budem môcť rozprávať o všetkých svojich zážitkoch, ktorých určite nebude málo.
 


Zraniteľnosť

28. června 2015 v 21:11 | Pauli
Čo odlišuje ľudí, ktorí sú v živote šťastní, cítia sa byť hodnotní a ľahko nadväzujú medziľudské vzťahy od tých ľudí, ktorí sa necítia byť dosť dobrí a sú osamelí?

Je to odvaha byť nedokonalý. Je to autenticita. Vyznačujú sa prijatím svojej zraniteľnosti. Veria, že to, čo ich robí zraniteľnými ich robí nádhernými.

Myslíme si, že zraniteľnosť je nežiadúci pocit. Myslíme si, že zo zraniteľnosti pramení strach, vina, zármutok, sklamanie, neistota. Veci, ktoré nechceme cítiť. Nechceme byť zraniteľnými, lebo sa nechceme báť, nechceme byť neistí, nechceme byť ohrození. No pravdou je, že zraniteľnosť naozaj je centrom negatívnych emócií, ale zároveň je aj centrom tých pozitívnych - lásky, spolunáležitosti, empatie.

V našej spoločnosti máme seriózny nedostatok empatie, pretože sa bojíme byť zraniteľnými. No bez zraniteľnosti nie je empatia. Ak niekto s nami zdieľa niečo, čo je veľmi bolestivé, na to, aby sme boli skutočne empatickí, potrebujeme sami precítiť emóciu toho človeka. A to je zraniteľné.

Nechceme sa cítiť zraniteľne. No žijeme v zraniteľnom svete. A spôsob, akým sa s tým vyrovnávame je, že sme voči zraniteľnosti znecitliveli. Problémom je, že nemôžeme znecitlivieť len voči niektorým pocitom. Nemôžeme povedať, že zraniteľnosť, smútok, hanbu, strach a sklamanie nechceme cítiť. Nemôžeme necítiť len tie nepríjemné pocity bez toho, aby sme prestali cítiť tie ostatné. Čiže ak vyradíme tie zlé, prestaneme cítiť aj radosť, vďačnosť, šťastie. A potom cítime vnútornú prázdnotu a frustráciu. Na potlačenie zraniteľnosti využívame praktiky ako prejedanie sa, alkohol, fajčenie, v podstate akýkoľvek druh závislosti. Dostaneme sa do nebezpečného cyklu, z ktorého sa nevieme vymotať.

Zraniteľnosť nie je slabosť. A ten mýtus je mimoriadne škodlivý. Zvláštne je, že keď sami premýšľame nad tým, že ukážeme našu zraniteľnosti, cítime sa kvôli tomu byť slabí. No keď vidíme niekoho druhého, ako ukazuje svoju zraniteľnosť, väčšinou to považujeme za odvahu.

Ja definujem zraniteľnosť ako emocionálny risk, odhalenie sa, neistotu. Podľa mňa je zraniteľnosť tým najpresnejším meradlom odvahy. Byť zraniteľný, dovoliť si, aby nás videli, byť autentický. Zraniteľnosť je pôvodcom inovácie, tvorivosti a zmeny.

Preto heslom tohto blogu je autenticita. Chcem tu odhaliť všetky aspekty samej seba, nie len tie, ktoré sú spoločensky akceptovateľné a dokonalé. Budem k vám úprimná čo sa týka mojich slabín, mojich nepríjemných pocitov a mojich zlyhaní. Verím, že keď svetu ukážem, že som nedokonalá, dám ostatným ľudom povolenie akceptovať svoje nedokonalosti.

Verím, že ak chceme nájsť cestu späť jeden k druhému, zraniteľnosť je tá cesta.


Ako sa zmeniť

9. června 2015 v 20:34 | Pauli
Celý život mi vŕtalo v hlave, prečo sa nedokážem zmeniť. Prečo opakujem stále tie isté chyby dookola. Viem, čo robím zle a chcem to zmeniť, ale neviem, ako to zmeniť. Mala som pocit, že som už vyskúšala všetko. Tak veľmi som sa snažila dostať sa tam, kde som chcela byť. No zdalo sa mi, že čím viac sa snažím, tým horšie sa cítim. Bola som z toho zúfalá. Nevedela som prísť na príčinu tohto môjho trápenia. Prečo mi to nejde, keby to malo ísť? Čo robím zle?

Konečne som prišla na to, čo ma celé tie roky brzdilo. Prečo som sa nevedela pohnúť z miesta napriek tomu že som sa snažila a veľmi som chcela. Dôvodom bol môj postoj. Moja energia, ktorú som vysielala. Chcela som sa zmeniť zo zúfalstva. Veľmi som túžila dostať sa na iné miesto, aby som nemusela už ďalej trpieť. Neznášala som svoje terajšie podmienky, chcela som pred nimi utiecť. Vysielala som energiu odporu voči mojej situácii.. A ten odpor spôsobil, že som bola zaseknutá na jednom mieste. Čomu odporuješ, to ostáva. Nikto sa nikdy nezmenil dokým odporoval tomu, čo je. To je nemožné. Na to, aby som sa zmenila potrebujem inú energiu. Energiu prijatia. Energiu lásky. Potrebujem prijať svoju situáciu, aby som ju mohla zmeniť. Znie to zvláštne, ale je to tak. Pokiaľ chceme zmeniť niečo, čo nemáme radi a chceme sa toho zbaviť, nikdy sa nám to nepodarí. Môžeme sa snažiť, môžeme sa rozdrapiť, no nič nám nikdy nepomôže. Čím zúfalejší sme, tým situáciu len zhoršuejeme.

Takže prvý krok na to, aby pre mňa bolo vôbec možné sa zmeniť je prijať a akceptovať svoju terajšiu situáciu. To, že niečo príjmam a schvaľujem neznamená, že som sa vzdala a že sa nikdy nepohnem z miesta. Schválenie a prijatie znamená, že rozumiem tomu, prečo som skončila tam kde som skončila. Je to úplné porozumenie a pochopenie. Takýmto spôsobom uvoľním odpor voči môjmu súčasnému stavu. Už necítim zúfalú potrebu sa zmeniť. Stále mám preferenciu zažívať čosi iné, ale už nechcem pred prítomnosťou utiecť. To je ten postoj, ktorý je potrebný na to, aby pre mňa zmena bola možná.

Mohla by som to prirovnať k modelovaniu hliny. Povedzme, že mám kúsok hliny, ktorý je v neopracovanom a neforemnom stave. Túžim z neho niečo pekné vytvoriť. No na to, aby som mohla to niečo z neopracovaného kúsku hliny vytvoriť, musím sa toho kúska dotknúť. Musím byť ochotná pracovať s ním, aj keď nie je v mojej vytúženej podobe. Musím ho ohriať teplom svojich rúk a trpezlivo ho pretvárať do takej podoby, ktorú chcem docieliť. Keď budem trpezlivo pracovať, tak sa mi to podarí. No čo by sa stalo, kebyže sa ku kúsku hliny správam ako ku sebe samej? Pozrela by som sa na neforemný kus hliny a videla by som, že toto nie je to, čo chcem. Odmietla by som sa ho dotknúť, lebo s niečím takým nedokonalým sa nebudem zahadzovať. Budem čakať, kým sa kúsok hliny sám od seba predo mnou zmení na krásny pohár, inak nie som ochotná sa ho dotknúť. Takýmto spôsobom môžem čakať do nekonečna a nič tým nikdy nedocielim, iba budem zúfalejšia a netrpezlivejšia.


Na tomto príklade je dobre vidno, alé nelogické je naše správanie. Keď pracujeme s kúskom hliny, tak obvykle ho neobviňujeme za to, že od začiatku nie je krásne opracovaný. Rozumieme, že na to, aby bol vyformovaný potrebuje náš dotyk a našu pozornosť. Prečo sa teda nesprávame takto aj sami k sebe? Prečo, keď sa nám niečo na nás samotných nepáči, zrazu znenávidíme danú vec a čakáme, kým ona sa sama zmení, aby sme boli ochotní ju akceptovať? Prečo očakávame, kým hlina sama urobí prvý krok, inak nie sme ochotný zakročiť? Myslíme si, že tým, že sa budeme na hlinu mračiť a nadávať jej, tak tým niečo docielime. No pochopiteľne tým nedocielime vôbec nič.

Na to, aby sme boli schopní niečo zmeniť si potrebujeme naskôr priznať, aký je stav situácie, v ktorej sa nachádzame. Musíme byť k sebe úprimní a nenahovárať si, že sme niekde inde len preto, aby sme sa cítili lepšie. Úprimnosť k sebe samému je dôležitá, lebo nemôžeme pracovať s niečím, keď ani nevieme, s čím máme pracovať. Druhý krok je nájsť prijatie a schválenie pre našu situáciu. Uvoľniť všetok odpor. Potom musíme byť ochotní konať. Dotknúť sa danej veci a vedome ju pretvoriť na to, čo z nej chceme mať. Na to však potrebujeme špecifickú energiu. Pri tom, ako pracujeme na danej veci musíme mať už pocit, že to dokážeme. Že tá vec je už v podstate zmenená. Nemôže v nás byť prítomná ani štipka pochybnosti. Keď myslíme na tú vec, musíme mať už ten pocit dobre vykonanej práce. Tá radosť musí byť prítomná. Pokiaľ na niečom pracujeme s pocitom, že sa nám to nepodarí a robíme to zle, tak nám to zaručene nevyjde. Musíme sa dopredu z toho tešiť, aby sme sa zosúladili s požadovaným výsledkom.

Krása v plači

3. června 2015 v 9:40 | Pauli
Zamilovala som sa do plaču. Milujem, keď plačem. Ľudia si myslia, že plač je znak bolesti a utrpenia. To je z časti pravda, ale pri plači sa bolesť uvoľňuje. Nepoznám nič oslobodzujúcejšie, než si dobre poplakať. V poslednom čase plačem veľa. A paradoxne, nikdy som nebola šťastnejšia ako v teraz. Plač nie je znakom slabosti. Práve naopak. Plakať je odvážne. Plačeme vtedy, keď sme boli silní príliš dlho.

Kedysi som všetok smútok v sebe zadržiavala. Potláčala som ho hlboko vo vnútri, aby ho nikto nevidel a ani ja sama som sa mu nebola ochotná pozrieť do očí. Bránila som sa smútku a bolesti. Nebola som ochotná ho cítiť. No odkedy som urobila to veľké rozhodnutie, že si dovolím precítiť každú emóciu, nech je akokoľvek nepríjemná, vtedy všetok ten smútok začal vychádzať na povrch. Roky potlačovanej traumy a nešťastia ma dohnali a valili sa na mňa zo všetkých strán. Dovoliť si ich precítiť bola pre mňa tá najťažšia vec, akú som kedy urobila. Bola som zvyknutá pred týmito pocitmi utekať alebo sa tváriť, že tu nie sú. Nevedela som, ako byť s nimi prítomná. Vedela som, že si musím dovoliť ich cítiť, ale nevedela som, ako. Odporovala som im viac a viac a to viedlo k ešte väčšiemu zúfalstvu.

Trvalo mi dlho, kým som sa naučila v tomto pohybovať. Chcelo to veľa tvrdých pádov, kým som si uvedomila, ako mám na svoje negatívne emócie ísť. Kľúčom je nebrať ich ako nepriateľov, ale uznať ich za to, že sú tu z dobrého dôvodu. Nechcieť sa ich zbaviť, ale privítať ich s láskou vždy, keď sa objavia. Toto však nie je vôbec jednoduché. Podľa mňa sa to nedá naučiť z kníh a článkov, toto musí človek dlho cvičiť, aby toho bol schopný.

Som v tom štádiu, keď v smútku a v bolesti vidím niečo nádherné. Zármutok ma sprevádza neustále. No už sa mu nesnažím vyhnúť. Prijala som ho ako môjho milovaného spoločníka. Viem, že je tu so mnou z dokonalého dôvodu. Nie je dôvod sa proti nemu brániť. Zaujímavé je, že odkedy žijem takto, cítim sa omnoho šťastnejšie a spokojnejšie ako kedykoľvek predtým. Keď som svoje emócie neprejavovala a nosila som každý deň na tvári falošný úsmev, vnútri som bola polomŕtva a zúfalá. No teraz, keď to navonok vyzerá, akoby sa mi zrútil celý svet, lebo neustále chodím s očami červenými od plaču, cítim sa ako znovuzrodená.

Plač pre mňa znamená ochotu precítiť svoje emócie. Pri plači ukazujeme svetu pravdu ohľadom toho, ako sa cítime. Nikdy sa necítim byť slobodnejšia ako vtedy, keď plačem. Akoby slzy vyplavovali roky potláčanej bolesti. Doslova cítim, akoby všetko napätie a strach odchádzal z môjho tela a môjho života. Plač je podľa mňa nádherný.


Som zraniteľná

26. května 2015 v 20:17 | Pauli
Som zraniteľná. A v mojej zraniteľnosti spočíva moja krása. Moja zraniteľnosť je prejavom tej najväčšej odvahy. Som veľmi odvážna. Aj keď viem, že mnohí ľudia by o mne povedali opak, ja sama v sebe vidím obrovskú odvahu. Je odvážne ukázať svoje slabiny. Je odvážne otvorene hovoriť o svojich pocitoch. Je odvážne ukázať svetu svoj strach. Akceptácia a vyjadrenie môjho strachu ma robí odvážnou.

Zvykla som si myslieť, že sa svetu ukážem až vtedy, keď budem dokonalá. Mala som v pláne roky na sebe pracovať a vyjsť na verejnosť až vtedy, keď budem mať všetko poriešené, keď nebudem v živote zažívať nepríjemné pocity a keď ma nič nebude strašiť. Keď som bola mladšia, naozaj som si myslela, že raz dosiahnem ten level dokonalosti a vtedy sa ukážem svetu vo svojej plnej kráse a všetci ma budú milovať. No postupne som si uvedomila, že ten okamih, kedy budem dokonalá sa nikdy nedostaví. Mohla by som čakať do smrti na ten dokonalý moment, no nedočkala by som sa. Vždy budem v živote zažívať výzvy a nikdy sa nezbavím negatívnych pocitov.

Pochopila som, že ak sa chcem vyjadriť a byť sama sebou, môžem tak učiniť už teraz. Prečo by som mala čakať na ten moment, keď budem mať všetko poriešené? Komu by som tým pomohla? Nikomu, pretože ľudia by sa so mnou nedokázali stotožniť. Všetci prežívame vo vnútri rovnaké pocity. Mnohí z nás skrývame hlboko v sebe tajomstvá, o ktorých si myslíme, že vieme len my. No pravdou je, že rovnaké tajomstvá v sebe skrýva väčšina z nás. Skrývame našu zraniteľnosť, robíme všetko pre to, aby si druhí nevšimli, ako veľmi sa bojíme. Myslíme si, že keby ľudia uvideli ten vystrašený aspekt v nás, odsúdili by nás a odkopli by nás. No báť sa je ľudské. Myslíme si, že sme v tom sami, no v skutočnosti sme v tom všetci spoločne.

Myslím si, že nastal čas zbúrať tieto bariéry. Je čas opustiť myšlienku, že ľudia dokážu byť dokonalí. Nikdy sa neboja, nič ich nikdy nerozhodí, nezažívajú smútok či hanbu... Stretli ste niekedy človeka, ktorý sedí v stave úplnej radosti celý deň a nikdy ho nič nenaštve, ak by sa dialo čokoľvek? Ja nie, a ak ste niekoho takého videli, tak ma o tom prosím informujte, lebo by som ho rada stretla. Nezažívať plnú škálu emócií vrátane tých negatívnych je nemožné, no aj tak túto vec od seba často očakávame. Myslíme si, že náš strach a naše chyby nás robia slabými. Hanbíme sa za ne, skrývame ich.

Mojim cieľom je otriasť týmto stereotypom. Nechcem sa na nič hrať a pretvarovať sa. Som ochotná byť natoľko zraniteľná, že vám ukážem každý kúsok seba. Prichádzam na to, že to, čo som si kedysi myslela že ma robí nedostatočnou ma vlastne robí človekom. Som plnohodnotný človek a som na to hrdá. Často padám na nos a dostávam od života kopance do zadku. Smútok a plač sú mojim každodenným spoločníkom. Tak isto ako aj radosť, vďačnosť či pocit naplnenia. Som človek veľmi emočne nestabilný. Po škále emócií lietam ako šialená. Jednu sekundu som hore, druhú dole. No takto sa mi to páči. Aspoň je môj život jedna vzrušujúca jazda. Prichádzam do bodu, keď si niekedy (ale naozaj len niekedy) začínam užívať aj svoje pády. Začínam nachádzať krásu a hodnotu aj v tých najnižších a najnepríjemnejších emóciách. Vidím, že bez nich by som nikdy nedokázala skutočne oceniť tie najpríjemnejšie pocity. No inokedy (väčšinou) ma negatívne emócie pohltia a ja proti nim tvrdo bojujem a snažím sa ich vykopnúť zo svojho života. No postupne sa učím, že negatívne emócie sú tu z výborného dôvodu a ten odpor je to, čo mi spôsobuje utrpenie. Potrvá síce ešte nejaký ten čas, kým si to naplno uvedomím a aplikujem to v každej oblasti môjho života. No to je v poriadku, som len človek.

Myslím si, že na to, aby sme si znovu našli cestu jeden k druhému je potrebná ochota byť zraniteľnými. Bez tejto ochoty nie je možné zažívať skutočné spojenie s druhými ľuďmi. Vždy to bude len pretváranie sa a skrývanie. Nikdy to nebude to, čo by to mohlo byť, keby sme opustili naše presvedčenie, že ľudia akceptujú len dokonalosť. Ľudia nie sú bezcitné tvory. Keď vidíme niekoho, kto prežíva ťažké obdobie a otvorene to prizná, väčšinou k tomu človeku cítime súcit a obdiv, nie nenávisť či odsúdenie. Ochota byť zraniteľnými je taktiež neodlúčiteľnou súčasťou empatie. Empatia neexistuje bez zraniteľnosti. Empatia znamená precítenie pocitov druhého človeka v plnej miere. No na to, aby sme boli schopný precítiť bolesť a utrpenie druhého, musíme sa spojiť s miestom vnútri nás, ktoré sa cíti rovnako. To chce veľkú dávku odvahy a zraniteľnosti.

Mojim veľkým prianím je inšpirovať druhých ľudí k tomu, aby si dovolili byť zraniteľní. Aby ukázali to, čo v nich je aj napriek tomu, že si myslia, že je to škaredé či neakceptovateľné. Autenticita je pre mňa tá najvyššia hodnota. Dovoľme si byť pred sebou nahí. Je to to, čo búra hradby, ktoré sme si medzi sebou postavili a stavia mosty medzi ľudskými srdciami.


Svet na mojich pleciach

24. května 2015 v 17:33 | Pauli
Uvedomila som si, že svet existuje nezávisle odo mňa. Znie to ako banálna vec, ale ja som doteraz mala ťažkosť si predstaviť, aký by bol svet bezo mňa. Toto je asi spoločné všetkým ľuďom. Samých seba považujeme za centrum vesmíru. To, ako vnímame svet závisí čisto od našej subjektívnej perspektívy. Celý náš život sa točí okolo nás. Hráme hlavnú rolu vo filme reprezentujúcom náš život. Všetci ostatní sú vedľajšie postavy, ktorých hodnoty a potreby idú bokom. Preto je ťažké si pre nás predstaviť, že Zem sa bude naďalej točiť okolo svojej osy aj keď tu my nebudeme.

Pravdou však je, že ja nie som tá, okolo ktorej sa točí dianie celej existencie. Som tu na tejto Zemi len 20 rokov. Ľudská civilizácia existovala dávno predtým, ako som sa narodila. A bude pokračovať ešte dlho potom, ako zomriem. Pri počte ľudských osudov, ktoré sa za tisícročia odohrali na tejto Zemi sa tento môj život javí byť malý, krátky a pominuteľný. Pred vyše 20 rokmi o mne nikto nechyroval a po mojej smrti si svet rýchlo zvykne na to, že tu už nie som.

Uvedomenie tohto typu môže byť depresívne. Človeku je zrazu jasné, že je len nepatrným jednotlivcom v porovnaní s miliardami ďalších ľudí. Pocit akejkoľvek dôležitosti vymizne. U mňa však toto uvedomenie vyvolalo príjemné pocity. To preto, lebo ja mám sklon robiť jednu zvláštnu vec - a tou je niesť ťarchu celého ľudstva na vlastných pleciach. Neviem, či také čosi robia aj niektorí z vás, no ja som takéto správanie nespozorovala ešte na nikom okrem seba. Z nejakého mne neznámeho dôvodu som sa odmalička cítila byť zodpovedná za to, že svet je v takom stave v akom je. Mala som pocit, že je to na mne, aby som s tým niečo spravila. Akoby som ja mala byť tá, ktorá vyrieši všetky svetové problémy. Akoby budúcnosť sveta mala byť v mojich rukách a keď zlyhám a nič nezmením, svet sa zrúti do záhuby.


Jednou z mojich zvláštnych vlastností je tá, že cítim nielen vlastné pocity, ale aj pocity všetkých naokolo. Môj život nie je nič iné než explózia intenzívnych emócií. Moje vlastné emócie mi dajú zabrať, no k tomu sa pridávajú ešte emócie každého človeka, ktorého stretnem. Keď som v blízkosti niekoho, automaticky cítim aj celú škálu jeho emócií. Nedokážem to kontrolovať, stáva sa mi to prirodzene. Vždy boli pre mňa veľké davy ľudí vyčerpávajúce. To preto, lebo sa na mňa valili emócie z každej strany a ja som si nevedela dať s nimi rady. Nemusím s tým človekom fyzicky byť, aby som cítila to, čo cíti on. Stačí mi vidieť film alebo video, čítať to, čo napísal a výsledok je rovnaký. Takýmto spôsobom naozaj vláčim ťarchu celého sveta na svojom chrbte.

Túto moju schopnosť môžem považovať za slabosť, no tak isto sa na to môžem pozerať aj ako na svoju silnú stránku. Tým, že som neustále bombardovaná emóciami zo všetkých strán som sa stala majstrom na preciťovanie emócií. Dlhé roky som bojovala s negatívnymi emóciami a nevedela som, čo s nimi robiť a bránila som sa im. No v poslednom čase som pochopila, že viesť vojnu voči negativite nie je spôsob, akým sa jej zbavím, iba ju tým zintenzívnim a zaistím tým, že neodíde. Čoraz viac som schopná ponoriť sa do negativity a nebrániť sa jej, neodsudzovať ju, len ju prijať takú, aká je. Čím dlhšie a častejšie to takto robím, k tým zaujímavejším uvedomeniam prichádzam a tým viac empatie cítim voči ostatným.

Možno preto som sa vždy cítila ako tá, ktorá musí všetky ľudské problémy vyriešiť. Vidím jasne príčiny ľudského konania, ich skryté motívy a vidím aj riešenia. Vždy som si bola vedomá toho, že v našom svete treba zaviesť mnoho zmien na takmer všetkých rovinách fungovania tejto spoločnosti. A vždy som si myslela, že to budem ja, kto naštartuje túto revolúciu, lebo nikoho iného s takým odhodlaním a túžbou to spraviť som jakživ nevidela.

No dnes je mi jasné, že som sa dosť preceňovala. Budúcnosť celého ľudstva neleží v mojich rukách. Ja nie som zodpovedná za utrpenie na tejto planéte. Nie je moja vina, že svet je v takom stave v akom je. A nie je moja zodpovednosť to všetko zmeniť. Samozrejme, to neznamená, že to úplne vzdám a nebudem sa snažiť spraviť to, čo je v mojich silách, aby život na Zemi bol príjemnejší. Presadzovať ľudské práva budem navždy, lebo je to moja túžba a je to to, čo ma najviac napĺňa. No nebudem sa už naďalej tlačiť do toho, aby som vyriešila všetko ľudské utrpenie a dávať si za vinu všetko dianie sveta. Konieckoncov, nie som jediná. Aj keď veľká väčšina ľudí je ignorantská voči svetu ako celku a zaujíma sa hlavne o vlastné problémy, stále po svete kráčajú aj iní ľudia podobní mne, ktorí túžia urobiť zmenu a pričiniť sa na tom, aby bol svet krajším miestom. Veci, ktoré neurobím ja za mňa raz urobí niekto iný. Nemusím sa už naďalej trápiť a dávať si za úlohu priveľa. Možno jedného dňa stetnem viac ľudí, ktorí zdieľajú moju túžbu a tiež chcú urobiť tento svet príjemnejším miestom na žitie. A čo je silnejšie než jeden odhodlaný človek s čistým zámerom? Silnejší sú dvaja takýto ľudia. Tým, že by sa ľudia s podobnými zámermi začali zjednocovať by sme podľa mňa dosiahli omnoho väčších výkonov. Sila prichádza v číslach.


Zóna pohodlia

21. května 2015 v 14:30 | Pauli
Celý život sa vyhýbam bolesti. Zo všetkého najviac sa vždy snažím vyhnúť činnostiam, ktoré by mi spôsobili nepríjemné pocity. Vždy si radšej zvolím tú pohodlnejšiu a bezpečnejšiu možnosť. Na tom, že sa vyhýbam bolesti nie je nič zlé. Je to človeku prirodzené. Každý túži byť šťastní, nikto nechce trpieť. V skutočnosti každé naše rozhodnutie, ktoré v živote spravíme má jediný dôvod - myslíme si, že nás to urobí šťastnejšími. Nikto sa dobrovoľne nerozhodne pre možnosť, o ktorej dopredu vie, že kvôli nej bude trpieť. Všetci robíme všetko čo je v našich silách aby sme životom prechádzali čo najpohodlnejšie.

Spozorovala som však jeden fenomén. Väčšina z nás pocitu bezpečia a pohodlia obetuje život svojich snov. Tak veľmi sa bojíme nástrah vonkajšieho sveta, že sa zmierime s tým málom, čo máme a neočakávame viac. Je pravda, že život vie byť krutý. Je plný ohrození a nepríjemných vecí, ktoré sa nám môžu stať. Číha na nás kopec nástrah a neistôt. Tieto hrozby nás však vystrašia a paralyzujú natoľko, že sa uskromníme a celý život len prežívame bez toho, že by sme poznali skutočné šťastie. Uvelebíme sa v našej zóne pohodlia a utešujeme sa, že keby sme ju opustili, skončili by sme omnoho horšie. Nahovárame sami sebe, že sme šťastní a veľa nám toho nechýba, i keď v skutočnosti sa cítime byť prázdni a nenaplnení. No keď si večer zapneme televízne správy, pripomenie nám to, že svet je kruté a nevraživé miesto. Vravíme si, ako dobre sme spravili, že máme svoju stabilnú prácu, ktorá nás síce nebaví, kradne nám všetok čas zo života, plat nemáme uspokojivý a nemôžeme si dovoliť veci, po ktorých túžime, ale aspoň máme strechu nad hlavou a máme čo do úst vložiť, preto môžeme byť spokojní.

Väčšina ľudí takto naozaj prežíva. Nemôžem si pomôcť, ale cítim sa ako na planéte polomŕtvych ľudí. Vopred sa vzdávame svojho šťastia a toho, čo by nás v živote naplnilo pre pocit bezpečia. Nedokážeme riskovať, lebo sa bojíme zlyhania. Radšej sa nikdy o nič nepokúsime len preto, lebo čo ak by sa nám to nepodarilo. Čo ak by nás všetci vysmiali. Čo ak by sme prišli o všetko čo máme.



Ja som takto žila celý život. Bola som presvedčená, že svet je nebezpečné a nepriateľské miesto. Bála som sa urobiť hocijaký krok dopredu, lebo čo ak by som zlyhala. Radšej som žila v ilúzii bezpečia ako by som mala čokoľvek riskantné podniknúť. No uvedomila som si jednu vec. Moja zóna pohodlia, v ktorej sa nachádzam, nie je taká pohodlná ako si myslím. Nahováram si, že som v bezpečí, i keď som v skutočnosti vopred zahodila všetky svoje sny. V živote som to už vzdala. Možno sa mi neprihodí nič strašné, aj keď tým si nikdy nemôžem byť istá, ale čím si môžem byť istá je to, že nikdy nezakúsim skutočný pocit šťastia. To šťastie, ktoré plynie z naplnenia vlastných túžob. Šťastie pochádzajúce zo sebarealizácie.




Toto uvedomenie sa ma hlboko dotklo, lebo mi to hovorí až do duše. Mám 2 možnosti - ostať vo svojej zóne pohodlia, kde sa nikdy nič nedeje a nie sú tu žiadne veľké výkyvy, alebo môžem čeliť nástrahám tohto sveta a pokúsiť sa realizovať svoje sny. Tá druhá možnosť sa javí ako obrovský risk. Môže sa mi prihodiť hocičo. Môžem v tom boji nespočetne veľakrát spadnúť, môže mi byť ukrivdené, môžem byť sklamaná... Môžem dokonca aj umrieť. No čo je lepšie? Je lepšie umrieť v boji za seba samú a svoje túžby alebo umrieť už teraz tým, že to vopred vzdám? Keď sa na to pozriem takto, ísť si za svojimi cieľmi nie je žiaden risk. Je to nutnosť. Ten, kto prehral je ten, čo to vzdal. Víťaz je ten, kto to nevzdal, aj keď možno v boji padol mŕtvy.

Splnený sen

15. května 2015 v 15:25 | Pauli
Včera som zažila krásny moment. Uvedomila som si, že to, po čom som vždy najviac túžila už mám. Splnil sa mi môj najväčší sen a ani som si poriadne nevšimla, kedy a ako sa to stalo. Neprišlo to len tak zrazu z ničoho nič. Prichádzalo to postupne, robila som malé krôčiky dopredu a preto som si ani nevšimla, kedy som prišla do cieľa.

A čo je ten môj splnený sen? Je to viera v seba samú. Veriť sebe samej bol môj najväčší sen už odmalička. Keďže som vždy zažívala presný opak toho a vždy som si neverila, ako malá som si stanovila cieľ, že prídem na to, ako si veriť. A tak som sa vydala na cestu hľadania sebadôvery. Zistila som si o tom najviac, ako sa dalo. Dennodenne som na to pracovala. Zaumienila som si, že to dokážem. Vždy som vedela, že raz sa mi to podarí. No čo ma štvalo bolo to, že to ešte stále nemám. Mala som pocit, že sa idem pretrhnúť a makám na tom ako blázon, no výsledky sa stále nedostavujú. Chcela som to veľmi a chcela som to hneď. Nechcela som čakať. Po piatich rokoch snaženia sa som už začala pochybovať. Čo ak svoj cieľ nikdy nedosiahnem? Čo ak mi to nie je súdené? Čo ak robím niečo zle a nikdy neprídem na to, čo to je? Čo ak si navždy budem neveriť a nikdy sa moje sny nesplnia? Pochybovala som, no aj tak som stále pokračovala v práci na sebe. Nebolo možné, aby som to vzdala.

A toto som si včera uvedomila. Ja to nikdy nevzdám. Dokázala som sama sebe, že som nezastaviteľná. Za celé tie roky som nespomalila. Moje odhodlanie je obrovské. Moja túžba je väčšia ako celý vesmír. Nie je možné pre mňa to niekedy vzdať. Priveľmi mi na sebe záleží. Priveľmi rešpektujem samú seba, aby som na seba zanevrela. Keď sa pozriem na priebeh posledného roka, tak sa mi až chce plakať z toho, ako veľmi som sama sebe dokázala, že mi na sebe skutočne záleží. Všetko, čo robím, robím pre seba. Naozaj som spravila svoje vlastné pocity svojou najväčšou prioritou. Dokonca aj tie negatívne pocity a všetko, čo mi vadí je tu z toho istého dôvodu. Veľmi mi na sebe záleží. Chcem dosiahnuť svoj cieľ. Chcem tam už byť. Moje odhodlanie je to, čo ma posúva dopredu, no zároveň kvôli nemu stagnujem na jednom mieste.

No uvedomila som si, že tým, že to nikdy nevzdám mám už vyhraté. V tomto sa na seba môžem na 100% spoľahnúť. Za tie roky som si preukázala, že si môžem veriť. Nech sa dialo čokoľvek, vždy som sa vrátila na tú správnu cestu a kráčala smerom vpred. Posledné roky boli mimoriadne intenzívne. A o posledných mesiacoch ani nehovorím. To, čo som sama sebe preukázala za posledné mesiace, to už je vrchol. Udivuje ma, že som si to skôr nevšimla. Bola som natoľko zamestnaná snažením sa a pracovaním na svojom cieli, že som si ani nevšimla, že v tom cieli už som.

Až včera to na mňa naozaj doľahlo. Doľahlo na mňa, že som to dokázala. Mám to, čo som vždy najviac chcela. Môžem sa na seba spoľahnúť už navždy. Nikdy sa nevzdám a nikdy nezanevriem sama na seba natrvalo. Stále často robím veci proti sebe, ale to sa postupne časom bude diať menej a menej až raz to úplne vymizne, tým som si istá. O to sa postarám.

Už teraz mám to, na čom mi vždy najviac záležalo. Mám samú seba. Podarilo sa mi spraviť samú seba svojou najvyššou prioritou. Poznám samú seba ako nikto iný. Starám sa o seba ako nikto iný. Som neustále v kontakte so svojimi pocitmi. Dovolím si precítiť akúkoľvek emóciou. Neopúšťam samú seba ani keď sa cítim zle. Som tu pre seba v každej chvíli. Týmto som si dala ten najkrajší dar, aký som si kedy mohla dať. Poznám svoje túžby a presne viem, čo chcem. Som odhodlaná na sebe pracovať a mám neuveriteľnú sebadispiplínu. Verím vo svoje schopnosti a milujem toho človeka, ktorým som. Zamiluvávam sa do seba každým dňom viac a viac. Vážim si sama seba a viem, že si zaslúžim len to najlepšie.

Aj keď mnoho vecí, po ktorých túžim sa ešte nestalo realitou, to mi vôbec nevadí. Lebo tá vec, ktorú som vždy chcela najviac je už moja. A od tejto veci sa odvíja všetko ostatné. Verím sama sebe, že všetky moje sny sa splnia. Nielenže verím, ja to viem. Nečakám na zázraky ani na žiadne šťastie. Ja som tá, ktorá všetko, čo chce privedie do reality. Som sama sebe hrdinom. V živote sa mi môže stať všeličo, hocijaké nepríjemné veci a zážitky, no nebojím sa ničoho, pretože viem, že nech sa deje čokoľvek, vždy budem mať na svojej strane niekoho, kto ma miluje. A tým človekom som ja sama. Nie som závislá na nikom a nikoho lásku nepotrebujem. Láska, ktorú mám sama pre seba je väčšia ako všetka láska , ktorú som kedy mohla dostať od druhých dohromady. A keďže mám toľko lásky pre seba, dokážem tú lásku dávať voľne ostatným, pretože sa nemusím báť, že by som ju niekedy vyčerpala.

Celý svet by ma mohol nenávidieť, no to by nespôsobilo, že by som znenávidela samú seba. Všetci ľudia, ktorých poznám by ma mohli opustiť, no to by neznamenalo, že ja by som opustila samú seba. Mohli by mi vyčítať milión vecí a nemať ma radi z nespočetných dôvodov, no to by nijako nezmenilo pohľad, ktorý mám ja sama na seba. Už nikto mi nebude skákať po mojom sebavedomí. Nebudem znižovať svoju mienku o sebe samotnej kvôli tomu, že niekomu sa na mne čosi nepáči. To je jeho problém, nie môj. Už nebudem naďalej vstávať každý deň z postele pre to, aby som uspokojila každého človeka, ktorého stretnem. Všetko, čo mám je moje vlastné šťastie a na tom mi záleží najviac.

Takýmto spôsobom mám už naozaj v živote vyhraté. Mohla by som pokojne teraz zomrieť a na mojom náhrobku by ste mohli nechať vyryť, že som umrela šťastná. Samozrejme, že nemám v pláne umierať tak skoro, mám toľko vecí, ktoré chcem v živote ešte dosiahnuť. No moje najväčšie prianie a najväčší cieľ som dosiahla už vo svojich 20 rokoch. Nesmierne sa teším na nasledujúce roky môjho života. S tým, čo už viem som naozaj vyhrala. Mám toľko plánov do budúcnosti a verím si, že každý z nich dokážem pretvoriť do reality. Nič ma nikdy nezastaví a nič mi nestojí v ceste.



Drahé ja

11. května 2015 v 11:27 | Pauli
Dnes s vami chcem zdieľať list, ktorý som napísala sama sebe v deň mojich 20. tych narodenín. Je to len skrátená verzia pôvodného listu, lebo ten v skutočnosti zaberá 11 stránok vo worde :D ("trochu" som sa nechala uniesť...) Pôvodný list je aj tak príliš osobný a zachádza do veľkých detailov o mojom živote, takže to by nikoho z vás nezaujímalo ani by sa to nikomu nechcelo čítať. Preto som z listu vybrala to najdôležitejšie. Verím, že tento list bude inšpiráciou aj pre váš vzťah, ktorý máte sami so sebou :).

Milé ja,

dnes oslavuješ svoje 20. narodeniny. Čas tak rýchlo letí, však? Zdá sa mi, že len nedávno sa začalo tvoje obdobie dospievania a dnes je už oficiálne za tebou.

Ja a ty sme si spolu prešli všeličím. Zažili sme veľa krásnych, ale aj bolestivých chvíľ. Väčšinu svojho života som bola k tebe veľmi krutá. Správala som sa k tebe ako tvoj najhorší nepriateľ. Kvôli mne si sa cítila tak, že nezáleží na tom, ako veľmi sa snažíš, nikdy nie si pre mňa dosť dobrá. Bola som tvoj najhorší kritik. Snažila si sa mi vyhovieť, ale nič nebolo nikdy pre mňa dosť dobré. Očakávala som od teba dokonalosť a neuvedomila som si, že už si dokonalá. Verila som, že tým, že som ku tebe kritická ti pomôžem zmeniť sa rýchlejšie. Nedokázala som ťa prijať takú aká si, pretože som si myslela, že keby som tak urobila, znamenalo by to, že som sa vzdala a my by sme sa nikam v živote nedostali. Keby som tak vedela, ako veľmi som sa mýlila. Tým, že som ťa neakceptovala, nenávidela a tlačila ťa k tomu, aby si sa stala niekým iným som narobila len škodu. Kvôli mne si sa cítila úplne bezcenne. Tým, že som ťa nútila na sebe pracovať stále tvrdšie a nevšímala som si žiaden tvoj úspech, som len spôsobila, že si stratila nádej na to, že sa niekedy zmeníš. Cítila si sa byť uväznená vo svojom utrpení. Je mi to naozaj ľúto. Nikdy som ti nechcela ublížiť. Nevedela som, čo robím. Naučila som sa túto stratégiu od svojich rodičov a od spoločnosti. Kričala som na teba a kritizovala som ťa v nádeji, že sa zmeníš rovnako, ako to robila moja mama. Teraz už viem, že táto stratégia nikdy nefunguje. Ospravedlňujem sa za všetku tú bolesť, ktorú som ti spôsobila. Dúfam, že mi odpustíš.

Viem, že väčšinu času sa necítiš byť dosť dobrá. Myslíš si, že nie si dostatočne múdra, dostatočne pekná, nie si milovaniahodná, nie si dostatočne pracovitá, dostatočne úspešná, si príliš slabá, vystrašená, nudná, nezaujímavá, zvláštna a mohla by som pokračovať ďalek. Zoznam vecí, ktoré na sebe nemáš rada nemá konca. Ale dovoľ mi, aby som ti povedala, ako ťa vidím ja.

Keď sa na teba pozriem, vidím nádhernú a silnú ľudskú bytosť, ktorá si prešla všeličím. Vidím niekoho veľmi silného a statočného. Vidím niekoho, kto sa nikdy nevzdáva a keď spadne, tak sa vždy postaví a je silnejší ako predtým. Vidím niekoho, kto je nesmierne oddaný sebe samému. Vidím niekoho, kto bez ohľadu na to, aké ťažké to je vždy skončí na správnej ceste. Vidím niekoho, kto má nesmiernu túžbu vyťažiť z tohto života čo najviac. Vidím niekoho, kto má veľké ambície a verí v silu svojich snov. Vidím niekoho, kto je jedinečný a odlišný svojím vlastným spôsobom. Vidím jednu z najsilnejších a najschopnejších osobností vo vývoji. Vidím niekoho veľmi múdreho a inteligentného. Vidím niekoho, kto vie veľa o štruktúre existencie. Vidím niekoho, kto si je vedomý svojich temných a svetlých stránok. Vidím niekoho, kto na sebe pracuje a kto nikdy neprestane napredovať. Vidím niekoho, kto je na tom najlepšom mieste v živote na akom by mohol byť.

Milujem všetko, čím si. Neexistuje nič, čo by sa mi na tebe nepáčilo. Nie je nič, čo by som na tebe neschvaľovala. Dokonca aj veci, ktoré ty na sebe nemáš rada, ja na tebe zbožňujem. Veci, ktoré ty nazývaš svojimi najväčšími nedostatkami ja považujem za tvoje najväčšie dary. Vo svojich slabých stránkach spočíva tvoja najväčšia sila. Verím, že dokážeš všetko, po čom túžiš. Viem, že všetky tvoje sny sa stanú skutočnosťou. A omnoho viac! Nedokážeš si ani predstaviť, aký nádherný tvoj život bude v nasledujúcich rokoch. Je to úplne mimo tvojej fantázie, aby si si predstavila, aký sladký a extatický tvoj život bude.

Ako to viem? Môžem ti to zaručiť, pretože ťa milujem. A viem presne, kam ťa chcem dostať. Urobím pre teba všetko. Už ťa nikdy neopustím. Budem tu pre teba navždy, bez ohľadu na to, čo sa bude diať. V dobrom i v zlom budem vždy na tvojej strane. Nebudem ťa kritizovať ani ťa za nič viniť. Už nikdy sa nebudeš musieť cítiť menejcenne. Nikdy ťa nebudem nútiť sa zmeniť. Nikdy ťa nebudem tlačiť do toho, aby si sa cítila lepšie. Už nikdy ťa nebudem neschvaľovať kvôli tomu, aby si sa dostala niekam inam. Už teraz si pre mňa dokonalá. Si mojim všetkým.

Máš 20 rokov. To nie je veľa. Stále si veľmi mladá. Toľko rokov života máš pred sebou. V skutočnosti, tvoj život práve začal. Bolesť z detstva a frustrácia z dospievania spôsobili, že si sa stala tým najsilnejším a najviac uvedomelým mladým dospelým. V nadchádzajúcich rokoch bude sila tvojej osobnosti len rásť. Neviem presne, čo presne sa stane, ale viem, že nech sa stane čokoľvek, tak vďaka tomu získaš väčšie sebauvedomovanie a objavíš ďalšie veci o sebe, ktoré potrebuješ vedieť. Viem, že všetko, čo sa stane sa má stať a nič sa nedeje pre to, aby nás to zničilo. Viem, že nepríjemné veci sa ti budú diať aj naďalej, ale kontrast je nutný na to, aby si vedela lepšie, čo si skutočne praješ a aby si to viac ocenila, keď to dostaneš. Vlny výzvy budú do tvojho života navždy prichádzať. Si ako surfer, ktorý sa vozí na vlnách života. Mnohokrát sú vlny priveľké a zvrhnú ťa do rozbúreného mora. Ale čím viac trénuješ, tým lepšia sa stávaš v zdolávaní vĺn. Jedného dňa sa staneš majstrom surferom. Vlny budú aj naďalej prichádzať, ale tentokrát si budeš užívať jazdu. Budeš milovať vlny za to, že ťa naučili, ako surfovať.

Týmto listom sľubujem, že ťa budem navždy milovať. Sľubujem, že ťa nikdy neopustím. Boli sme od seba oddelení príliš dlho. Všetky tie roky sme boli nepriatelia. Teraz viem, že viesť s tebou vojnu neprinieslo víťazstvo ani jednému z nás. Spôsobilo nám to len utrpenie.

Chyť sa mojej ruky a kráčajme cestou života spoločne. Nechcem s tebou naďalej bojovať. Prečo by som mala bojovať proti niečomu takému krásnemu a nevinnému ako si ty? Si úplne úžasná a ani o tom nevieš. Bojíš sa, že keď ostatní ľudia nazrú do hlbín tvojej duše, zľaknú sa tvojej škaredosti a utečú preč. Ale ja som videla to, čo je vo vnútri a objavila som ten najkrajší klenot. Je tam to najjasnejšie svetlo. Je to svetlo existencie, ktorá je prítomná vo všetkom, čo je. Je to čistá láska a nevinnosť. Si neopísateľne hodnotná. Si jedinečná a úžasná. Si potrebná pre expanziu a rozpínanie tohto vesmíru. Existuješ, preto si hodnotná a budeš existovať navždy. Viem, že teraz veríš v niečo iné, ale pamätaj, pravda o tom, kým naozaj si je oveľa základnejšia, než akákoľvek mienka, ktorú by si kedy o sebe mohla mať. Jedného dňa sa môžeš rozhodnúť vidieť samú seba tak, ako ťa vidím ja - ako mocného tvorcu. No kým sa tak stane, tak som úplne zmierená s tým, že sa tak ešte nevidíš. Vidím krásu a hodnotu v zabúdaní. To je len ďalší dôkaz tvojej sily - si taká bezpodmienečne milovaná a podporovaná celou existencou, že môžeš uveriť, že nie si! Ak toto nie je úplná sloboda voľby, tak potom neviem, čo je.

Milujem ťa a ešte raz ti sľubujem, že ťa nikdy neopustím. Budem tvoj najlepší priateľ, tvoj milujúci rodič a tvoj súrodenec súčasne. Som veľmi nadšená, že môžem na ceste života kráčať s tebou. Nič nás nikdy nerozdelí. Nič nám nestojí v ceste. Si moja a ja som tvoja.

So všetkou láskou,

Tvoja Pauli



Emočné odmietnutie

7. května 2015 v 16:00 | Pauli
Celý svoj život som nevedela nájsť odpoveď na otázku, prečo cítim v živote takú vnútornú prázdnotu. Lámala som si hlavu nad tým, prečo sa neustále cítim byť nešťastná a nenaplnená. Prečo sa cítim, akoby som nepatrila do tohto sveta? Prečo nie som schopná nadväzovať s ľuďmi blízke vzťahy? Prečo sa tak veľmi nemám rada? Prečo som neustále smutná bez zjavnej príčiny?

Odpoveď som našla v mojom detstve. Bolo to pre mňa nečakané, lebo na povrch moje detstvo vyzerá idylicky. Narodila som sa ako prvé dieťa z troch detí. Moja rodina bola na tom po finančnej stránke dobre. Nikdy mi nič nechýbalo, vždy som mala všetko, čo som potrebovala. Moji rodičia, ktorí sú dodnes spolu, sa nikdy nehádali. Preto som nikdy nehľadala príčinu svojho utrpenia v detstve. Mala som predsa závideniahodné detstvo. Musela som sa na svoje detstvo pozrieť z iného uhla pohľadu, z pohľadu toho, ako som sa cítila, aby som našla tú odpoveď.

Keď som mala 2 a pol roka, narodil sa môj brat. Vtedy sa pre mňa veľa vecí zmenilo, pretože dovtedy som bola stredobodom pozornosti len ja. Cítila som sa byť milovaná a dôležitá. No po narodení môjho brata sa mi už rodičia nestíhali toľko venovať. Samozrejme, že na mňa nezanevreli úplne. Stále ma milovali rovnako. Lenže ja som bola zvyknutá na neustálu pozornosť a starostlivosť a ten rozdiel som si hneď všimla. Chýbalo mi to, ako sa mi donedávna neustále venovali a tak som si začala ich pozornosť vymáhať. No tej pozornosti akú som chcela sa mi nikdy nedostalo. Začala som sa cítiť nedôležito. Nemala som rada svojho malého bračeka. Cítila som sa, akoby bol on náhradou za mňa. Akoby som mojim rodičom nebola dosť dobrá, preto si zaobstarali ďalšie dieťa. Vždy, keď som sa vyjadrila, že svojho bračeka nemám rada, tak mi rodičia na to povedali, že to je odo mňa veľmi nepekné, mala by som byť rada, že mám súrodenca a nie sa ho chcieť zbaviť. Kvôli tomu som sa cítila ako zlý človek. Zo správania mojich rodičov som si vyvodila, že to, ako sa cítim nie je správne. Moje pocity nie sú platné. Niečo so mnou nie je v poriadku.

Keďže láska je základnou ľudskou potrebou a doma sa mi jej nedostával dostatok, začala som lásku hľadať niekde inde. Hľadala som ju u druhých ľudí. Zúfalo som potrebovala schválenie a lásku od ostatných. No keďže som sa tak veľmi bála, že znovu zažijem to opustenie aké som cítila od svojich rodičov, nedokázala som pred druhými ľuďmi byť sama sebou. Nemohla som byť autentická, pretože od svojich rodičov som sa naučila, že taká aká som nie som dosť dobrá a je na mne niečo, čo je nemilovania hodné. Preto som si vytvorila falošné ja, masku, s ktorou som sa prezentovala na verejnosti. Snažila som sa urobiť všetko preto, aby ma ľudia mali radi. Stalo sa zo mňa dievčatko, ktoré súhlasilo so všetkým. Nechala som každého robiť si so mnou čo len chce. Snažila som sa každému vyhovieť. Úplne som zanevrela na svoje skutočné ja a na mojich pocitoch či potrebách mi už vôbec nezáležalo. Všetko čo som chcela bolo utvrdenie zvonka, že predsa len nie som taká bezcenná a zlá. Lenže môj obrovský strach z odmietnutia spôsobil to, že som bola pred ľuďmi veľmi ustráchaná. Zriedkakedy som rozprávala, bála som sa prejaviť. Nedokázala som sa baviť a hrať s deťmi v škôlke. Necítila som sa byť dosť dobrá ich pozornosti. Kvôli mojej ustráchanosti a tichosti boli zo mňa vychovávateľky v škôlke znepokojené. Pamätám sa, ako hovorili mojim rodičom, že so mnou nie je čosi v poriadku. Toto len potvrdilo môj vnútorný pocit, že nie som dosť dobrá a je na mne niečo zlé.

Keďže som sa ako dieťa cítila byť nedôležitá a opustená, bola som často smutná. Nebola som ako ostatné deti, ktoré mali neustále úsmev na tvári. Ja som bola vždy ustráchaná so smutným a prázdnym výrazom. V našej domácnosti však negatívne emócie neboli tolerované. Keď som navonok prejavila negatívnu emóciu, hneď mi rodičia povedali, že nemám byť čo smutná. Kvôli tomu som uverila, že to, čo cítim nie je správne. Cítila som sa smutne až priam zúfalo, no nemala som právo sa tak cítiť. Niečo so mnou muselo nebyť v poriadku, to som si myslela. Nemohla som svoje negatívne emócie vyjadriť navonok, musela som ich dusiť hlboko vo vnútri. Snažila som sa navonok predstierať, že som v poriadku, no vnútri som sa cítila neskutočne prázdne a zúfalo.

Keď sa pozriem na svoje detstvo z tohto pohľadu, teraz je mi už jasné, prečo sa dodnes cítim byť nedôležitá. Prečo moje sebavedomie je nulové a prečo robím všetko preto, aby som sa druhým ľuďom zapáčila. Prečo nie som schopná nadväzovať blízke kamarátstva a prečo sa cítim, akoby som do tohto sveta nepatrila. Z dieťaťa, ktorého emócie boli neschválené a ktorého túžba po láske bola nenaplnená vyrástol dospelý človek, ktorý nie je schopný emočne sa postarať sám o seba. Človek, ktorý má pocit, že v živote nič nedokáže a nič si nezaslúži. Človek, ktorý stratil všetku nádej na to, že by niekedy mohol zistiť, aké to je byť šťastný.

Môj príbeh nie je nič nezvyčajné. Emočné odmietnutie, aké som zažila aj ja zažíva takmer každý. Je to preto, lebo naša spoločnosť nemá potuchy, čo sú to emócie. Myslíme na tie fyzické potreby, na jedlo, prístrešok a možnosť vzdelávania a kariéry, ale zabúdame na to, že každý človek má aj emočné potreby. Tak isto ako potrebujeme jedlo na to, aby sme prežili, tak potrebujeme aj lásku a starostlivosť. Potrebujeme od našich rodičov nadobudnúť pocit, že sme pre nich dôležití a že s nami budú prítomní bezpodmienečne, nie len vtedy, keď sa cítime dobre a keď sa správame podľa ich predstáv. Pokiaľ emočné potreby dieťaťa nie sú naplnené, dieťa sa cíti byť nemilované a nadobudne pocit, že tá chyba je v ňom a je na ňom niečo zlé, kvôli čomu nie je hodné lásky. Keď toto dieťa vyrastie, stane sa z neho človek, ktorý si neváži sám seba. Je buď mimoriadne závislý na ostatných ľuďoch a nedokáže sa sám o seba postarať, alebo je naopak mimoriadne samostatný a nedokáže prijať pomoc od druhých ľudí. V každom prípade z neho vyrastie človek, ktorý sa cíti byť vnútorne prázdny. Je nešťastný bez akéhokoľvek zjavného dôvodu. Nevie si vysvetliť, čo spôsobilo, že skončil tak ako skončil.

Emočné odmietnutie je veľmi ťažko rozpoznateľné, pretože je to niečo, čo nie je viditeľné. Nie je možné spomenúť si na to, čo tu nikdy nebolo. A pokiaľ človek nezakúsi to, čo mohlo byť, nikdy ani nebude vedieť, že mu niečo chýba. Človek, ktorý v detstve zažil emočné odmietnutie môže stráviť celý život lámaním si hlavy nad tým, čo spôsobilo, že je na tom tak mizerne. Buď si svoje utrpenie nechá sám pre seba alebo chodí od psychológa k psychológovi a nikto nedokáže prísť na to, čo spôsobilo, že skončil tak ako skončil. V jeho živote sa predsa nikdy nestalo nič natoľko traumatické, kvôli čomu by mal právo cítiť sa tak hrozne. To preto, lebo príčinou jeho utrpenia je to, čo sa nestalo. Je to tá láska, ktorá nebola poskytnutá. Je to porozumenie, ktoré nebolo vyjadrené. Je to utešenie, ku ktorému nikdy nedošlo. Je to pocit prijatia, ktorý sa nedostavil. Sú to milujúce slová, ktoré neboli vyslovené.

Nie je potrebné zažiť v detstve veľkú traumu, aby sa dieťa cítilo byť emočne odmietnuté. Vezmime si napríklad moje detstvo. Ja som mala to, čo by ktokoľvek označil za dokonalé detstvo. Bola som vytúženým dieťaťom mojich rodičov, ktorý ma v prvých rokoch môjho života zahŕňali bezpodmienečnou láskou a splnili mi každé prianie, ktoré mi videli na očiach. No po narodení ďalšieho dieťaťa si nevšimli, že ich prvorodené dieťa sa cíti byť zanedbávané. Nikdy nemali v úmysle mi ublížiť. To je tá posledná vec, ktorú by chceli. No predsa sa stalo. Moji rodičia nevedeli uspokojiť moje emočné potreby, lebo ani oni sami nemali svoje emočné potreby v detstve uspokojené. Vždy som vedela, že ma moji rodičia majú radi, hovorili mi to neustále, no nikdy som to skutočne necítila a v tom je ten veľký rozdiel.

Dobrou správou je, že trauma z emočného odmietnutia je liečiteľná. Neznamená to, že ak som sa v detstve cítila byť nemilovaná, budem sa tak cítiť do konca života a som odsúdená na utrpenie. Čo musím urobiť je ponoriť sa do svojich vlastných emócií. Musím si sama dať to, čo mi v detstve tak chýbalo - bezpodmienečnú prítomnosť. Musím si dovoliť precítiť akúkoľvek emóciu, pozitívnu či negatívnu. Musím si dovoliť cítiť úplne všetko. Musím nájsť schválenie pre to, aká som a ako sa cítim. To je ten kľúč k oslobodeniu.

Emočné odmietnutie je ako choroba, ktorá sa prenáša z generácie na generáciu. Je to choroba, ktorá je v našom svete natoľko rozšírená, že ňou trpí takmer každý. Máme tu svet, v ktorom je ťažké nájsť človeka, ktorý by bol skutočne šťastný. Po celý život nás trápi vnútorná prázdnota, ktorú nedokážeme naplniť, akokoľvek tvrdo sa o to usilujeme. Takto to bude naďalej, pokiaľ si to niekto nevšimne. Pokiaľ si neuvedomíme dôležitosť našich emócií a emočných potrieb, nikdy túto epidémiu nevyliečime. Preto budem o dôležitosti emočných potrieb vo výchove detí rozprávať tak dlho, ako som nažive. Je mojim snom, že jedného dňa vytvoríme spoločnosť, v ktorej sa na naše emočné potreby pozeráme s rovnakou dôležitosťou ako na potreby fyzické.

Som chodiaci paradox

6. května 2015 v 19:57 | Pauli |  Všetko o mne
V ľudskom jazyku neexistuje slovo, ktoré by ma vystihovalo lepšie ako slovo "paradox".

Slovník cudzích slov definuje pojem paradox takto:
Paradox = protizmyslové tvrdenie, také, čo odporuje zdravému rozumu.

A presne toto som ja. Som spojením mnohých vlastností, ktoré by sa mali medzi sebou vylučovať. Som naozaj zvláštny prípad.

Tu sú dôvody, prečo som chodiaci paradox:


Som tá najdrzejšia milá osoba, ktorú môžete stretnúť.
Na jednej strane som veľmi milý a láskavý človek. Záleží mi na citoch ostatných a urobím všetko preto, aby sa druhí ľudia cítili dobre. Rada rozveseľujem ľudí a som veľmi láskavá. Vždy ochotne pomôžem a rada dávam rady. Ľudia, ktorí ma poriadne nepoznajú ma považujú za tú najmilšiu a najnevinnejšiu osobu. Mnohokrát mi bola pripísaná prezývka "anjel na zemi". No ľudia, ktorí ma poznajú lepšie a ktorí so mnou trávia viac času môžu potvrdiť, že aká dokážem byť milá, taká dokážem byť aj hnusná. Pripisujem to svojej úprimnosti. Dokážem ľuďom povedať také veci, ktoré viem, že im ublížia, no poviem im ich aj tak, lebo viem, že je lepšie byť oboznámený s realitou ako žiť v ilúzii. Niekedy pôsobím priam až bezcitne a chladne. Keď sa dostanem do nepríjemnej nálady, nedokážem sa pretvarovať a byť k ľuďom milá. Dávam svoje pocity najavo a v takom stave ma irituje všetko a každý. K ľuďom som odmeraná až nepríjemná a nevadí mi, keď sa dotknem ich citov.

Som ten najhlúpejší mudrc.
Rada sa vyjadrujem inteligentne. Aj v bežných konverzáciách používam komplikované a zriedkavo používané slová a tvorím komplexné vety. Na ľudí pôsobím veľmi múdro a vzdelane. Taktiež sa zaujímam o vedu a vo svojom voľnom čase čítam knihy a články z vedných oborov akými sú biológia, fyzika a obvzlášť kvantová fyzika, biochémia či história. Moje zmýšľanie je veľmi filozofické a neustále v hlave riešim hlboké otázky typu: Čo je zmyslom života? Na akej báze je založená realita? Existuje život po smrti? Existujú paralelné vesmíry?... K tomu všetkému som veľmi mysticky založená, odjakživa ma fascinovala mystika, múdrosť zachovaná zo staroveku a spiritualita. Poznám všelijaké duchovné pravdy a princípy a v hlave mám databázu niekoľkých stoviek citátov, ktoré rada používam pri každej príležitosti. Zniem celkom inteligentne, však? No niekedy samú seba a ostatných dokážem šokovať svojou hlúposťou. Čo pod tou hlúposťou myslím? Napríklad, povedzme, že riešim nejakú úplne bežnú situáciu. Niečo, čo má zjavné a banálne riešenie. A mne to riešenie nejakým spôsobom unikne. Väčšinou je to tým, že moja myseľ funguje veľmi komplexne a veci až príliš hlboko analyzuje. A takým spôsobom neprídem na to jednoduché riešenie, ale celú situáciu skomplikujem a vyzerám ako blázon. Ostatní ľudia len krútia hlavou a pochybujú o mojom IQ...

Som ten najľahostajnejší perfekcionista.
Na jednej strane som strašný perfekcionista. Očakávam od seba dokonalosť. Neuspokojím sa len tak s hocičím. Vlastne sa uspokojím len s tým najlepším. Som veľmi náročná sama na seba i na druhých ľudí. Nad obyčajnými vecami strávim veľa času len preto, aby boli čo najúhľadnejšie a najdokonalejšie. No na druhej strane som aj veľmi ľahostajná. Ako toto ide dokopy, to neviem :D. Pre mňa existujú len dve možnosti. Keď sa do niečoho pustím, buď je to dokonale prepracované, alebo je to úplne odfláknuté. Neexistuje nič medzi tým. Buď do toho vložím celú svoju dušu a strávim nad tým dlhé hodiny, alebo sa na to zvysoka vykašlem a urobím to na poslednú chvíľu len aby sa nepovedalo.

Som ten najporiadnejší bordelár.
Moja izba je zvláštne miesto. Často býva krásne uprataná, dokonalo usporiadaná a lesknúca sa čistotou. Niekedy sa dostanem do takej nálady, keď mám chuť len upratovať. No niekedy to tam vyzerá, akoby tam práve vybuchla atómova bomba alebo sa tam udialo 5 prírodných katastrof. Znovu idem z jedného extrému do druhého. Buď mám náladu len upratovať a potrpím si na dokonalú čistotu, alebo náladu na upratovanie nemám vôbec. Takto sa to strieda po týždňoch. V priebehu tretieho týždňa mojej nechuti k upratovaniu to už začína byť neznesiteľné a moja izba sa stane miestom takmer neobývateľným. Až vtedy, keď sa nemám v izbe ako hýbať, od špiny a prachu mám zošednuté poličky, neviem nič v tých kopách vecí nájsť a smeti a špinavé veci sa voľne pohybujú všade, vtedy si uvedomím, že takto sa nedá existovať a konečne si upracem. Moja mamina nad tým len krúti hlavou. Ako môžem byť taká poriadna a taká neporiadna zároveň? Je to nepochopiteľné, no ja som dôkazom, že také čosi je možné.

Som ten nejsebaistejší sebapochybovovateľ.
Viem byť mimoriadne sebavedomá a sebaistá. Dokážem pôsobiť ako človek, ktorý si verí a nikdy o svojich schopnostiach či hodnote nepochybuje. Čo sa týka teórie, som expert na to, ako si vybudovať vysoké sebavedomie. Prečítala som ohľadom toho mnoho kníh, napísala desiatky článkov, ktoré by mi možno aj stačili na to, aby som vydala vlastnú knihu. No zároveň o sebe často veľmi pochybujem. Niekedy sa priam až nenávidím. Neverím, že niečo v živote dokážem, že si zaslúžim aby sa mi diali dobré veci a zhadzujem sa až na úplné dno. Je to zvláštne, ja viem, ale moje sebavedomie ide z extrému do extrému. Buď sa cítim ako kráľovná sveta, alebo ako skrachovaná existencia. Nič medzi tým neexistuje.

Som ten najzasnívanejší realista.
Som snílek. Často mám zasnený pohľad a ponáram sa do svojho sveta fantázie. Niekedy sa tak zasnívam, že ani nevnímam, čo sa deje naokolo. Neraz sa mi stalo, že som kvôli svojmu snívaniu zabudla vystúpiť z autobusu alebo som sa stratila vo svojej predstavivosti počas výkladu učiteľa. Ľudia na mňa môžu hovoriť koľko chcú, ja ich nevnímam. No zároveň som aj veľký realista. Viem snívať, no taktiež viem zmýšľať aj veľmi realisticky. Na jednej strane som vizionár a idealista, no na druhej strane mám veľmi logické zmýšľanie a viem rozoznať sny od reality. Dokážem logicky predpokladať priebeh situácie v budúcnosti a len tak sa nenechám nachytať na sladké reči. Nosím v sebe akési zvláštne spojenie praktickosti a idealizmu.

Som ten najpozitívnejší pesimista.
Dokážem byť veľmi pozitívna. Mám dni, keď srším radosťou a pozitívnou energiou. Som ako slnko, ktoré svieti na druhých ľudí a obšťastňuje ich svojou veselosťou. No mám dni, keď sa zo mňa stáva ten najväčší pesimista. Tým nemyslím len takú obyčajnú zlú náladu, myslím tým skutočne negatívny náhľad na celú existenciu. Príležitostne trpím takou existenčnou krízou, že ani nie som schopná vstať z postele a robiť čokoľvek, lebo v tom ani nevidím zmysel. Na čo by som mala vstať a urobiť si raňajky, keď žijem vo vesmíre, v ktorom ani neviem, či vôbec hrám nejakú významnú rolu a či môj život a existencia našej planéty má nejaký zmysel? Na čo sa trápiť s každodennými činnosťami, keď jedného dňa aj tak bude po všetkom a moje kosti budú hniť v hrobe?

Som ten najšťastnejší smutný človek.
Toto nadväzuje na moje predchádzajúce tvrdenie, že som ten najpozitívnejší pesimista. Keď mám svoje pozitívne dni, doslova srším šťastím. Vyzerám ako človek, ktorý má život svojich snov a dokáže všetko, čo si zaumieni. Svojim pozitívnym náhľadom na život som inšpiráciou všetkým naokolo. Často v tejto nálade píšem inšpiratívne články a kominukujem s čo najväčším počtom ľudí a pomáham im ukončiť ich utrpenie. No keď sa zobudím s existenčnou krízou, vtedy vyzerám ako zombie. Na tvári mám polomŕtvy výraz, nemám chuť do ničoho a v mysli sa mi premietajú samé katastrofické scenáre. V takejto nálade ma veľa ľudí nezastihne, lebo vtedy sa od ľudí izolujem a nevidím zmysel v medziľudskej komunikácii. No keď ma takáto nálada zastihne vtedy, keď nemám na výber a musím vyjsť z domu, vtedy moji známi neveria vlastným očiam a nechápu, čo sa so mnou stalo, veď ešte včera som sa tvárila že život je gombička a zrazu toto...

Som tá najsubmisívnejšia dominantná osoba.
Niekedy som veľmi dominantná a panovačná. Mám jasne definované svoje predstavy, presne viem čo chcem a ostatných ľudí komandujem a vediem ich, ako majú čo robiť. Robí mi radosť, keď môžem byť vedúca nejakého projektu a mať veci na starosť. No taktiež dokážem byť veľmi submisívna. Podriadim sa príkazom ostatných a nijako sa nezapájam do do organizácie. Urobím to, čo mi druhí povedia a ďalej sa nezaujímam.

Som ten najspoločenskejší samotár.
Odmalička milujem samotu. V živote sa mi nestalo, že by som sa sama so sebou nudila. Som sama sebe tou najlepšou kamarátkou. Jednoducho milujem svoju prítomnosť a ku šťastiu mi ľudia nechýbajú. No tak ako milujem samotu, tak milujem aj spoločnosť ľudí. Nemôžem si pomôcť, ale ľudia ma neskutočne fascinujú. Veľmi rada počúvam príbehy druhých ľudí a ponáram sa do ich perspektívy a prežívania života. Taktiež rada zdieľam svoj život a svoje zážitky s ostatnými. Je pravda, že sú typy ľudí, ktorých nemusím, ale aj tí ma fascinujú. Čo však milujem najviac sú zmysluplné konverzácie a stretnutia s ľudmi, s ktorými sa môžem spojiť nielen povrchovo, ale môžem ísť úplne do hĺbky a dotknúť sa ich duše.

A takto by som mohla pokračovať, ale myslím, že ste zachytili pointu. Ako všetky tieto vlastnosti môžu ísť dohromady, to naozaj neviem...



Som vskutku fascinujúca, že? Musím uznať, že som naozaj zaujímavý človek. Je sranda byť mojim kamarátom, pretože si môžete byť istý, že sa so mnou nikdy nebudete nudiť a vždy vás niečím prekvapím. No jednu vec nikdy neskúšajte - nesnažte sa ma pochopiť. A už vôbec neočakávajte, že sa vo mne budete niekedy vyznať. Tí, čo sa o to snažili rýchlo pochopili, že je to márna snaha. Ani ja sama sa v sebe nevyznám a to som mimoriadne sebareflexívny človek, takže to už o niečom hovorí. Som vesmír plný tajomstiev a prekvapení.

Oslavujeme!

28. dubna 2015 v 14:00 | Pauli
Prečo dnes oslavujeme? No predsa preto, lebo mám narodeniny! Áno, dnes je výročie toho legendárneho dňa, kedy po prvýkrát uzrel svetlo sveta jeden z najväčších géniov tejto doby - JA :D.

birthday animated GIF

Keď mám narodeniny, zrazu sa zmením na tú najviac sebazbožňujúcu osobu na svete. Po celý rok som ku sebe kritická, odopieram si veci, ktoré chcem a robím to, čo by som mala robiť namiesto toho, čo by som chcela robiť. No v deň svojich narodenín si akoby dám povolenie robiť všetko, čo si normálne zakazujem. Zrazu neexistujú hranice medzi tým, čo by som si priala a tým čo, môžem mať. Keď mám narodeniny, tak celý deň venujem sama sebe a oslave svojej existencie.

birthday animated GIF

Celý deň prebieha akosi odlišne od bežného dňa. Keď sa ráno zobudím a uvedomím si, aký je dnes deň, tak od radosti okamžite vyskočím z postele a ako ten najšťastnejší človek na svete bláznivo pobehujem naokolo a pospevujem si, že dnes mám narodeniny.


V pretrvávajúcej eufórii sa začnem upravovať a obliekať. Môj výber oblečenia je v deň mojich narodenín špecifický a originálny. Neoblečiem si predsa na taký dôležitý deň čosi nudné a bežné. Musím si obliecť niečo, čo dokonale reprezentuje moju osobnosť. Na výbere svojho outfitu si dám naozaj záležať. Neuspokojím sa s ničím pokiaľ sa v tom necítim najviac pohodlne ako sa len dá a pokiaľ to nevyjadruje moje ja do poslednej bodky. Aj čo sa týka úpravy a namaľovania tak si na tom dám v tento deň obzvlášť záležať. Urobím všetko preto, aby som sa cítila ako kráľovná sveta.

flawless animated GIF

V deň mojich narodenín sa tak naozaj cítim. Aj kráčam po ulici akosi inak, sebavedomejšie. Pozorujem okoloidúcich a hovorím si, aké je to zvláštne, že oni nemajú ani potuchy o tom, aký významný je tento deň pre mňa. Keď prídem do školy, príde mi zvláštne, že hodiny prebiehajú normálne, akoby sa nič nedialo. Nemali by sme predsa mať normálne vyučovanie, mali by sme dať prednosť niečomu alebo skôr niekomu dôležitejšiemu - mne! Mám chuť každému oznámiť, že mám narodeniny. No to už aj tak všetci vedia ešte pred mojim príchodom do triedy, lebo facebook im to oznámil skôr ako môj nadšený a dramatický príchod do triedy. No učitelia to ešte nevedia, preto keby sa niektorí z nich rozhodol ma skúšať alebo by odo mňa očakával vynaloženie akejsi námahy, odbijem ho s výhovorkou, že dnes mám narodeniny a preto sa mi to nehodí. Väčšinou to funguje a učiteľ sa nado mnou zľutuje.

RealityTVGIFs animated GIF

Aj spôsob môjho stravovania je v deň mojich narodenín odlišný. Čokoľvek, čo by som v bežný deň odmietla ako príliš nezdravé alebo príliš kalorické si v tento špeciálny deň vychutnám. Od rána do večera sa napchávam svojimi obľúbenými jedlami a ani sa za to necítim previnilo. Môžem si to predsa dovoliť, narodeniny mám len jeden deň v roku a preto si nič neodopieram. Neexistuje limit v tom, koľko čokolády a cukríkov môžem tento deň zjesť. Dožičím si toľko kúskov torty koľko len vládzem. Popíjam len svoje najobľúbenejšie nápoje.

birthday animated GIF

Celý deň sa nesie v znamení pohody a zábavy. V žiadnom prípade sa nebudem v deň mojich narodenín učiť alebo pracovať. To by bolo zneuctenie tohto posvätného dňa. Namiesto toho robím len to, čo ma baví a čo chcem robiť zo všetkého najviac. Veci, ktoré bežne nerobím, lebo sa mi zdajú byť príliš veľkolepé napĺňajú priebeh môjho narodeninového dňa. Dnes si jednoducho nič neodopriem.

birthday animated GIF

Pokiaľ vás zaujíma, koľké výročie svojho narodenia oslavujem, tak odpoveď je dvadsiate. No teším sa z toho ako malé dieťa :D . Ale to je super, verím, že ostanem dieťaťom vo vnútri už navždy a entuziazmus do života ma nikdy neopustí.

Schválenie

26. dubna 2015 v 15:51 | Pauli
Objavila som kľúč, ktorý ma nadobro uvoľní od pocitu zaseknutia. Už nikdy sa nebudem musieť cítiť, ako keby som stagnovala na jednom mieste neschopná pohnúť sa vpred. Tým kľúčom je toto: schválenie toho, kde som teraz.

Dlhé roky som neschvaľovala samú seba takú aká som bola. Nepáčil sa mi môj život. Mala som jasne definovanú predstavu o tom, aká by som mala byť a ako by som mala žiť svoj život. Vytvorila som si akúsi predstavu svojho ideálneho ja s ktorou som sa neustále porovnávala. A vždy som pri porovnávaní sa zistila, že sa ani zďaleka nepribližujem jej dokonalosti. To ma vždy veľmi sklamalo a ja som nebola schopná akceptovať samú seba za takých okolností, v ktorých som sa práve nachádzala.

Vždy som čakala na to, kým budem sebavedomejšia, kým budem obľúbenejšia, kým si nájdem kamarátov, kým budem mať usporiadaný život, kým budem mať dostatok peňazí, kým budem mať svoju ideálnu váhu a svoj ideálny výzor... Hovorila som si, že až keď to všetko budem mať, vtedy budem so sebou spokojná. Až vtedy budem môcť povedať, že mám rada svoj život. No ani o sekundu skôr.

S takouto mentalitou som žila celý svoj život. A čudovala som sa, prečo aj keď sa snažím najviac ako sa len dá, nedokážem nabrať sebavedomie, nedokážem si nájsť kamarátov a byť druhými ľuďmi akceptovaná, nedokážem nájsť zmysel v tomto živote, nedokážem zistiť, čo vlastne chcem a nedokážem nijako upraviť svoju váhu. Neskutočne ma to frustrovalo a nevedela som, čo robiť. Cítila som sa ako človek, ktorý v živote zlyhal na plnej čiare.

No niečo veľmi dôležité som si uvedomila. Niečo, čo kompletne transformovalo spôsob, akým pozerám sama na seba a na svoj život.

Jediný dôvod, prečo neschvaľujem samú seba a svoj život tu a teraz je ten, že mám pocit, že môj terajší spôsob života je reálnejší ako môj preferovaný spôsob života. Mám pocit, že je silnejší a mocnejší ako moja túžba sa zmeniť. Cítim potrebu sa ho zbaviť a chrániť sa pred ním v prípade keby sa chcel vrátiť.

No v skutočnosti život je voľba a každá možnosť je platná. Tým, že neschvaľujem jednu možnosť nedocielim to, že sa zrazu pre mňa automaticky stane realitou tá druhá preferovaná možnosť. Práve naopak. Neschválenie je odpor voči momentálnemu stavu. A to, čomu odporujem, to ostáva. Taký je zákon. Odpor je negatívna energie. Preto keď odporujem negatívnej situácii, v skutočnosti ju len kŕmim ďalšou negatívnou energiou. Keď svoju situáciu nenávidím a snažím sa jej zbaviť alebo vyhnúť, takým spôsobom ostávam zaseknutá tam kde som.

Existuje len jediný spôsob akým sa vymaním zo začarovaného kruhu nespokojnosti s vlastným životom. A tým je úplné prijatie toho, kde som teraz. To, že akceptujem miesto, na ktorom sa práve nachádzam neznamená, že som sa vzdala a v živote sa nikam nepohnem. Neznamená to, že nemám svoje túžby a ambície. Znamená to to, že rozumiem, prečo ma život zaviedol tam, kde som teraz. Znamená to to, že som si vedomá všetkých dôvodov, prečo sa nachádzam tam kde sa nachádzam. Znamená to, že prevezmem 100% zodpovednosť za svoj život a prestanem sa tváriť ako obeť nešťastných okolností alebo sa vyhovárať na akúkoľvek nespravodlivosť.

Teraz už viem, že je možné zvoliť si to, čo preferujem bez toho, aby som odporovala tomu, čo nechcem. Život je voľba a všetky možnosti sú rovnako prístupné a rovnako platné. Keď prijímam samú seba takú aká som teraz, umožňujem si tým stať sa tou osobou, ktorou túžim byť. Keď neprijímam samú seba takú aká som teraz, tak neprijímam samotný odrazový mostík, ktorý by ma doviedol do vytúženého cieľa. Len schválenie toho čo je ma dovedie do vytúženého cieľa.


Další články


Kam dál