na Blog.cz

Keď som pred troma rokmi zakladala tento blog, ani vo sne by ma nenapadlo, že bude súčasťou môjho života po takú dlhú dobu. Ale stalo sa tak a môj blog oslavuje uť tretie narodeniny! Stále tomu nemôžem uveriť. Za ten čas sa toľko vecí zmenilo, ale blog mi zostal. Je to vlastne archív všetkého , čo sa v mojom živote odohralo. Samozrejme nie úplne všetkého, lebo osobné údaje a niektoré veci sem písať nemôžem. Aj tak nikoho nezaujíma, čo som mala na raňajky, že som pokazila písomku a podobné hlúposti.

Presne si pamätám ten deň, keď som založila tento blog. Napadlo ma, že by bolo dobré urobiť blog, kde by som pridávala články o vílach, anjeloch a ezoterike, ktorá ma tak veľmi zaujímala. Moje poznatky o ezoterike boli vtedy obmedzené len na knihy od Doreen Virtue, takže články boli vecné a stručné. No po čase sa stal môj blog osobnejším. Zistila som, že ma baví písať o sebe, o svojich názoroch a pocitoch. Aj ľudí to bavilo viac ako informatívne články o bytostiach, ktoré sa dajú nájsť hocikde inde na internete. Preto som začala viac písať o sebe a svojich zážitkoch. Bola doba, keď som bola na svojom blogu doslova závislá, neustále som naň myslela a pridávala články. Tiež som veľmi často menila dizajny blogu a tým som vlastne trávila všetok svoj voľný čas. Keby som mala spočítať všetok čas, ktorý som blogu venovala, bolo by to určite veľmi veľa hodín, dní možno aj týždňov... Ale určite ten čas neľutujem.

Vďaka blogu som sa naučila mnoho vecí. V prvom rade ma nasmeroval na tú správnu cestu. Ktovie, či by som sa duchovnu naďalej venovala, keby som ako 13 ročná nepridávala všetky tie články? Možno by teraz bol zo mňa úplne iný človek. Ďalšia vec, ktorú mi blog pomohol získať je sebavedomie. Predtým bolo moje sebavedomie kdesi pod bodom mrazu. Myslela som si, že som hlúpa, škaredá a neschopná. Hanbila som sa za seba a cítila som sa nepochopená. Predovšetkým som sa hanbila za svoju vieru. Nepoznala som žiadnych ľudí, ktorý by verili na víly a anjelov a myslela som si, že ostatní ma budú považovať za blázna. Preto som k sebe nikoho nepustila a nemala som žiadnych priateľov. No prostredníctvom blogu som spoznala ľudí, ktorí boli na podobnej vlne ako ja. Zistila som, že nie som ani zďaleka jediný človek, ktorý na také veci verí a už som sa necítila taká osamotená a odvrhnutá spoločnosťou. Postupom času mi stále viac ľudí začalo písať, že v mojich článkoch vidia samých seba.

Teraz už viem, že moje trápenie bolo zbytočné. Teda nie úplne zbytočné, doviedlo ma to predsa sem, do tohto okamihu, a teraz je všetko tak, ako má byť. Už viem, že svet je plný úžasných ľudí. Stále viac a viac ľudí začína veriť v Boha a uvedomovať si, že ďaleko presahujú svoje fyzické telo. Už sa necítim hlúpa, škaredá a nepochopená. Pochopila som, že vo vnútri sú všetci ľudia takí istí. Každý z nás maskuje svoje pocity inými reakciami a každý je ovplyvňovaní inými ľuďmi a situáciami, ale v hĺbke duše všetci túžime byť milovaní a šťastní, všetci túžime byť akceptovaní spoločnosťou. Teraz vidím seba v každom človeku, ktorého stretnem. Aj keď ich príbeh je možno odlišný od toho môjho, ale keby som vyrastala v takých istých podmienkach a prežila si to, čo prežili oni, asi by som konala rovnako. Dnes už vnímam seba ako krásnu, hodnotnú a mocnú bytosť, ktorá je právom na tejto Zemi a ktorá je súčasťou tohto nádherného vesmíru, súčasťou jednoty.

Tie časy, keď som na blog pridávala články každý deň sa už dávno skončili. Už nie som k internetu taká pripútaná ako kedysi. Radšej žijem v skutočnom svete ako by sa mal mojim svetom stať svet virtuálny. Blog beriem ako odľahčenie, nie ako povinnosť. Občas si hovorím, že by som sa mala svojmu blogu viac venovať, veď 2 články za mesiac je žalostne malý počet. Už sa nemôžem vyhovárať na školu a milión povinností. Keby som chcela, čas by sa našiel. Teraz som už druhý týždeň doma, lebo som bola chorá a teraz sú prázdniny, mám celé dni voľné a aj tak som doteraz žiaden článok nenapísala. A to jednoducho preto, lebo sa mi nechce. Myšlienok mám síce v hlave dosť a v mojom živote sa deje mnoho zaujímavých vecí, ale už necítim tú potrebu napísať to na blog. Radšej si napíšem svoje pocity do denníka. Predsalen mi sem chodí príliš veľa ľudí, ktorých osobne poznám a cítila by som sa veľmi trápne, keby si to čítali.

Ďalšia vec, ktorá sa v priebehu tých troch rokov na mojom blogu zmenila je návštevnosť. Kedysi mi na blog chodilo 10 ľudí za týždeň a teraz mi sem chodí v priemere 100 ľudí za deň. Ani neviem, kde sa tu tí ľudia berú. Väčšina ľudí objaví moju stránku pri hľadaní obrázkov a článkov cez Google. Vedeli ste, že keď zadáte do vyhľadávača "aké je to chodiť s niekým" môžete sa dostať na moju stránku? Nechápem, čo s tým má moja stránka spoločné. Najnavštevovanejšie články na mojom blogu sú múdre myšlienky a citáty. Veľa ľudí mi chodilo aj na článok o venčeku. Radšej som ho vymazala, lebo predstava, že toľko cudzích náhodných ľudí si číta moje pocity a pozerá moje fotky mi bola dosť nepríjemná.

Ďalším problémom je, že ľudia nepíšu komentáre. Zverejním niekoľko článkov, o týždeň sa vrátim a nevidím žiadne komentáre, tým pádom ani nemám motiváciu niečo písať, veď to aj tak nikto nečíta a nikoho to nezaujíma. Lenže potom mi len tak medzi rečou niekoľko ľudí od ktorých by som to vôbec nečakala v priebehu týždňa povie, že čítali na mojom blogu toto a toto. Ja sa potom vystraším, odkiaľ preboha vedia a mojom blogu a ako to, že nepíšu komentáre, keď si to už prečítali. Preto vás prosím, ak čítate moje články, píšte k nim aj komentáre. Nemusí to byť nič komplikované, stačí napísať "Čítal som" a ja budem vedieť, že aspoň jedna osoba si ten článok prečítala a ja sa tu nerozprávam sama so sebou.

No dobre, to som trochu odbočila od témy. Áno, môj blog má už 3 roky. V podstate som hrdá na to, čo som za tie roky vytvorila. Viem, že blog nie je dostatočne aktívny a nemám tu veľa inteligentných a svetoborných článkov, ale dala som tu kus zo mňa a preto pre mňa blog toľko znamená. Som zvedavá, ako dlho mi vydrží. Pokiaľ nepadne internet alebo sa nestane nejaká nečakaná katastrofa, nemám v pláne ho zrušiť. Ale človek nikdy nevie, hlavne v týchto časoch, keď sa píše rok 2012...

Na záver by som chcela poďakovať každému jednému človeku, ktorý kedy zavítal na môj blog. Ďakujem vám všetkým, čo si čítate moje články! Ďakujem všetkým, čo mi napísali komentár, email - veľmi si to vážim. Ďakujem aj tebe, milá osoba, ktorá si práve číta tieto riadky! Mám vás všetkých rada. Bez vás by som nebola tam, kde som teraz. Dúfam, že sa mi podarí prekonať lenivosť a budem vás obohacovať svojimi myšlienkami aj naďalej. Dúfam, že vám bol môj blog nápomocný a že sa sem radi vrátite. Ak máte nejaké pripomienky alebo špeciálne žiadosti na zlepšenie tohto blogu, sem s nimi.

9. Som ochotná zmeniť sa

Som ochotná uvoľniť staré, negatívne presvedčenia. Sú to len myšlienky, ktoré mi stoja v ceste. Moje nové myšlienky sú pozitívne a napĺňajú ma.

10. Je to iba myšlienka a myšlienku môžeme zmeniť

Staré myslenie ma už neobmedzuje. Svoje myšlienky si starostlivo vyberám. Získavam nové postrehy a nové pohľady na môj svet. Som ochotná zmeniť sa a rásť.

11. Každá myšlienka vytvára moju budúcnosť

Vesmír bezvýhradne podporuje každú myšlienku, ktorú vytvorím a ktorej verím. Mám na výber nepreberné množstvo myšlienok. Vo svojom živote vytváram rovnováhu, súlad a pokoj.

12. Nejestvuje žiadna vina

Nepotrebujem nikoho viniť, ani seba samu. Všetci konáme, ako najlepšie vieme, s pochopením a informáciami, aké máme.

13. Zbavujem sa všetkých očakávaní

Slobodne a s láskou kráčam životom. Mám sa rada. Viem, že v každom ohľade ma čaká len dobro.

14. Mám ostrý zrak

Zo svojej minulosti uvoľňujem všetko, čo zatemňuje môj pohľad. Vo všetkom v mojom živote vidím dokonalosť a harmóniu. Ochotne odpúšťam. Napĺňam svoju víziu láskou a na všetko hľadím so súcitom a porozumením. Môj jasnozrivý pohľad do vnútra seba samej sa odzrkadľuje vo vonkajšom pohľade.

15. Cítim sa na svete bezpečne a život ma miluje a podporuje

Vdychujem plnosť a bohatstvo života. S radosťou pozerám, ako ma život výdatne podporuje a prináša oveľa viac, než si dokážem predstaviť.

16. Môj život je zrkadlo

Ľudia v mojom živote sú mojím zrkadlom. Poskytujú mi príležitosť na rast a zmenu.

Nasledujúce myšlienky nepochádzajú z mojej hlavy. Sú to myšlienky, ktoré som našla v knihe "Život v láske, zdraví a radosti - príručka pre ženy" od Louise L. Hay. Sú veľmi pozitívne a inšpiratívne (samozrejme nie len pre ženy), preto som sa rozhodla, že sa s vami o ne podelím. Ja som si ich vytlačila a vylepila na stenu, takže ich mám stále na očiach a podľahnúť smútku je teraz pe mňa priam nemožné:).

Myšlienky a slová vytvárajú našu skutočnosť a naše životné zážitky. Keď sa naučíme dôsledne si vyberať pozitívne myšlienky, staré, negatívne myšlienky sa postupne rozpustia. Kráčajte po prekrásnej ceste zmeny a rastu. Šťastnú cestu!

1. Moje uzdravovanie prebieha rýchlim tempom

Som ochotná odpustiť a vydať sa na cestu uzdravovania. Dovoľujem láske prúdiť zo srdca do celého tela. Láska očisťuje a uzdravuje každú čiastočku môjho tela. Viem, že si zaslúžim byť zdravá.

2. Dôverujem svojej vnútornej múdrosti

Počas celého dňa počúvam svoj vnútorný hlas, ktorý ma neustále vedie. Intuícia ma tiež podporuje. Dôverujem svojmu vnútornému hlasu. Som v bezpečí.

3. Som ochotná odpustiť

Oslobodzujem sa od minulosti, pretože odpúšťam sebe i ostatným. Odpustenie je odpoveďou takmer na každý problém. Odpustenie je pre mňa darom. Odpúšťam, a tým sa stávam slobodná.

4. Som hlboko naplnená všetkým, čo robím

Každá chvíľa je pre mňa jedinečná, pretože nasledujem svoje vyššie inštinkty a načúvam hlas svojho srdca. Som zmierená so svetom a so všetkým, čo sa v ňom odohráva.

5. Dôverujem toku života

Jestvuje rytmus a tok Života a ja som jeho súčasťou. Život ma vždy podporuje a prináša mi len dobré a pozitívne zážitky. Dôverujem toku života, pretože mi prináša najvyššie dobro.

6. Uvoľňujem svoju minulosť a každému odpúšťam

Oslobodzujem seba a každého v mojom živote od starých poranení. Ja i oni odteraz slobodne kráčame k novým nádherným zážitkom.

7. Celá sila spočíva v súčasnom okamihu

Minulosť sa skončila a nemá nado mnou žiadnu moc. Od tejto chvíle som slobodná. Prostredníctvom myšlienok si dnes vytváram svoju budúcnosť. Preberám moc do svojich rúk. Som v bezpečí a som slobodná.

8. Som v bezpečí, je to len zmena

S radosťou a ľahkosťou prekračujem všetky mosty. Všetko staré vo mne sa mení na nové nádherné zážitky. Môj život sa ustavične zlepšuje.

Človek je tvorivý a vymýšľavý druh. Jeho zvedavosť a predstavivosť ho posúva neustále dopredu. Už od nepamäti vytvára človek nové vynálezy na uľahčenie práce a pre pohodlie. Už naši predkovia prišli na to, že predmety nájdené v prírode môžu využívať na výrobu nástrojov a zbraní. Postupom času sa spolu s človekom vyvíjala aj technika. Neustále zdokonaľovanie našich vynálezov nás priviedlo do tejto technologicky vyvinutej doby. Ale je to pre nás to najlepšie riešenie?

Minulé storočie bolo na objavy a technické novinky doslova prevratným. Keď sa pozrieme, čo všetko stihlo ľudstvo za posledných 100 rokov vymyslieť, tak zistíme, že žijeme v období, keď nastali najväčšie zmeny. Je ťažké uveriť tomu, že len pred dvesto rokmi ľudia nepoznali elektrinu, o počítačoch a televíziách ani len nechyrovali a po kamenných uliciach sa premávali koče. Keby sme sa vrátili späť v čase o 100 rokov a predstavili ľuďom mobilný telefón, počítač alebo iný vynález modernej doby, pravdepodobne by nás upálili. Považovali by to za čiarnu mágiu, nie za užitočný vynález.

Pre nás je tento svet len obyčajná realita, ale pritom je to niečo úžasné. Vďaka pár múdrym hlavám tu máme dnes úplne iný svet ako pred 100 rokmi. Technika sa stala nevyhnutnou súčasťou každodenného nažívania celej civilizácie. Bez nej si už život nedokážeme ani predstaviť. K dispozícii máme nespočetné množstvo užitočných vynálezov a objavov, ktoré nám uľahčujú a okrášľujú život. Vďaka vynájdeniu automobilovej, leteckej či verejnej dopravy už nemusíme cestovať celé mesiace, aby sme sa dostali na druhý koniec sveta. To, ako nám vynálezy ako práčka, sporák, umývačka riadu, chladnička či vysávač uľahčujú život si často ani neuvedomujeme. Berieme to ako samozrejmosť, ale keby sme mali žiť nejaký čas bez nich, uvedomili by sme si ich dôležitosť.

Človek je spoločenský tvor. Potrebuje spoločnosť a preto si vymyslel niekoľko spôsobov, aby ľudskú komunikáciu uľahčil. Najpopulárnejší a najvyužívanejší prostriedok ľudskej komunikácie na diaľku je mobilný telefón. Za posledných pár rokov sa stal neodlučiteľnou súčasťou našich životov. Dokonca ani väčšina našich starých rodičov sa nedokázala tomuto fenoménu ubrániť. Mobilné telefóny posunuli ľudskú komunikáciu na úplne inú úroveň. Môžeme spolu hovoriť kedykoľvek a kdekoľvek bez veľkej námahy. V mobilných telefónoch je zahrnuté aj obrovské množstvo iných užitočných vecí. Chcete sa napojiť na internet? Žiaden problém. Chcete si zvečniť blízkych alebo ich nakamerovať? Opäť žiaden problém.

Jedným z najdominantnejších vynálezov tejto doby je nepochybne počítač. Stretávame sa s ním všade - v domácnosti, v škole, v práci, na úradoch... Počítače sú rýchlejšie ako ľudský mozog a informácie sa na nich prenášajú neuveriteľnou rýchlosťou. Komunikácia na internete je rýchlejšia ako tá medzi ľuďmi. Možností máme mnoho, môžeme si posielať e-maily, chatovať na Facebooku, prispievať komentármi do diskusií, robiť videohovory cez Skype.

Je priam ohromujúce, kam sa komunikácia na diaľku v rozmedzí takého krátkeho času dostala. V súčasnosti môžeme byť dosiahnuteľní kdekoľvek na svete, a to nielen zvukom, ale aj obrazom. Mnoho ľudí uprednostňuje tento spôsob komunikácie, lebo je to pohodlnejšie a rýchlejšie. Namiesto toho, aby sme sa s nejakým človekom osobne stretli, radšej mu pošleme e-mail alebo správu na Facebooku. Ostáva nám však jedna dôležitá otázka: Dokáže moderná technológia úplne nahradiť ľudskú komunikáciu? Je správne, že malé deti sa už nehrajú spolu na ihrisku, ale chatujú na Facebooku? Kam táto spoločnosť smeruje?

Ja zastávam názor, že mobilný telefón a sociálne siete nikdy nemôžu nahradiť ľudský rozhovor medzi dvoma očami. Pri ľudskej komunikácii nejde iba o voľbu slov, ale aj o reč tela. Pri verbálnej komunikácii môžeme názorne ukazovať, zdôrazňovať... To pri telefonovaní či písaní nie je možné, tým stráca tento spôsob komunikácie svoje čaro. Dovolím si tvrdiť, že skutočné priateľstvo nemôže vzniknúť prostredníctvom komunikačných technológií. Mali by sme sa zamyslieť nad tým, do akej miery ovplyvňujeme techniku my a ako ovplyvňuje ona nás. Je zreteľné, i keď si to možno ani neuvedomujeme, že technika utvára ľudské životy oveľa viac, ako človek tvorí techniku. Stávame sa otrokmi komunikačných médií a väčšina z nás si to ani neuvedomuje. Takisto, ako technika vzdialenosti prekonáva, tak ich aj v medziľudských vzťahoch vytvára.

Toto je jedna z mandál, ktoré som namaľovala počas Vianočných prázdnin. Vzor je pomerne jednoduchý, ale ani si neviete predstaviť, koľkokrát som to gumovala aby to bolo symetrické. Na tieňovaní som si dala dosť záležať a použila som viac farieb ako obvykle. Vysledok sa mi celkom páči. A čo vám?

Formát: A3

Čas výroby: cca 5 hodín

Štýl maľovania: farebné ceruzky a pastely

Spokojnosť: 100%

Dátum výroby: December 2011

Tu a teraz. Práve tento moment. To je niečo, čo som sa naučila v priebehu posledných dní. Presnejšie povedané od začiatku roka 2012.

Začiatkom nového roka sa pre mňa začala nové etapa života. Nastal pre mňa čas, spracovať všetky udalosti, ktoré sa počas môjho života udiali, radikálne odpustiť sebe a všetkým, ktorí mi chcene či nechcene ublížili. Cítim, akoby sa mi celý môj doterajší život odohrával pred očami. Vracajú sa mi spomienky z raného detstva. Spomínam si na tie časy, keď sme ešte žili v inom meste, keď som chodila do inej školy a stretávala sa s inými ľuďmi. Vtedy bolo všetko iné, akoby som to ani nebola ja. Sú to ako spomienky z iného života, také vzdialené od dnešnej reality. Po presťahovaní sa môj život úplne zmenil. Prvé roky v nových školách boli ťažké a nepríjemné, ale som rada, že som si tým všetkým prešla. Len vďaka nim som sa dopracovala k tomu, kým som teraz. Teraz už chápem, čo spôsobovalo moje trápenie a čo bolo mojim problémom. Mohla som si za to ja, svojimi myšlienkami a postojom som si to všetko doslova privolávala do svojho života. Dnes sa nad svojimi bývalými trápeniami len usmievam a hovorím si, že keby som vedela to, čo viem teraz, reagovala by som úplne inak. Som vďačná za svoje detstvo, bolo to krásne obdobie, plné zaujímavých zážitkov, ktoré ma veľa naučili, rozhodne sa nemám na čo sťažovať.

Môj život je jedno veľké požehnanie. Nikdy som si to neuvedomovala tak silno, ako teraz. Slovami nedokážem vyjadriť svoju vďaku Bohu, že mi umožnil byť tu a teraz. Cítim sa poctená touto obrovskou príležitosťou. Uvedomujem si, že som súčasťou niečoho naozaj veľkého. Žiť v tomto čase na tejto Zemi je veľká výzva. Ponúka sa nám toľko možností pre osobný rast, záleží len na nás, ako ich využijeme. Každý z nás má silu a potenciál niečo zmeniť.

Život v hmotnom tele je plný nástrah. Je ťažké odolať vplyvom spoločnosti, hlavne, keď sú také silné. Človek sa nevyhne vonkajším okolnostiam ani vplyvu médií. To, ako myslíme, čo jeme, kde sa pohybujeme a s akými ľuďmi sa stretávame nás veľmi ovplyvňuje. A práve to býva príčinou toho, že väčšina ľudí zabudne na to, kým sú. Príjmu presvedčenie, že život je peklo, svet je nespravodlivý a ľudia sú zlí. Je smutné, že počet takýchto ľudí na svete prevláda. Hlavne mládež to má ťažké. Musí nájsť svoje miesto v spoločnosti, ale s vplyvom násilia a hádok v rodine, šikanovania v škole a rôznych iných vecí sa nevie vysporiadať. Aj pre mňa je niekedy ťažké. Nikdy som nebola prototypom šťastného dieťaťa, skôr obete, na ktorej si každý vybíjal svoju nespokojnosť zo životom. Keby som pred piatimi rokmi nedozvedela o duchovne a nevydala sa touto cestou, neviem, čo by so mnou teraz bolo. Možno by som ten nátlak nevydržala a stala by som sa jednou z tých, ktoré si myslia, že sú strašne cool, keď vypijú tri flaše vodky, každú noc vymetajú bary a snažia sa uniknúť vlastným myšlienkam a pocitom. Preto mám pre takých ľudí pochopenie a chcem im pomôcť. Treba ich naviesť na tú správnu cestu a ukázať im ich vlastnú hodnotu.

Neviem, čo sa so mnou stalo, ale mám pocit, že teraz vidím život v úplne inom svetle. Kedysi pre mňa život znamenal prevažne nudnú rutinu, ktorá zahrňovala školu a mnoho otravných povinností. No začiatkom roku 2012 sa vo mne niečo zobudilo. To niečo mi pripomína, aký je život vzácny. Pomohlo mi to uvedomiť si, čo je v živote naozaj dôležité. Nemá zmysel stresovať sa zo skúšok a písomiek. Na konci života si aj tak nespomeniem, z čoho aká písomka bola. Nechcem na smrteľnej posteli ľutovať, že som svoj život premárnila strachom zo zbytočností a dôležitým veciam som nevenovala pozornosť. Pomohlo mi to uvedomiť si, ako veľmi milujem svoju rodinu. Mám rada všetkých tých ľudí a je mi cťou žiť s nimi v domácnosti, keď sa niekedy rozdelíme, budú mi naše spoločné chvíle chýbať. Tiež mi to pripomína, že mám rada všetkých ľudí, ktorí kedy vstúpili do môjho života. Veľmi si cením a rešpektujem všetky moje kamarátky. Dokonca mi to pripomína aj to, ako veľmi rada chodím do školy. Musím povedať, že doteraz som školu nenávidela a každý deň v nej bol pre mňa utrpením. Ale keď som teraz po prázdninách prvý krát vstúpila do školy, uvedomila som si, ako veľmi mám svoju školu rada. V skutočnosti to nie je nič hrozné ani ťažké. Na písomky sa nemusím stresovať, ak dávam pozor na hodinách, doma sa to naučím a vydám zo seba to najlepšie, nemám sa čoho obávať. Milujem typickú komornú atmosféru v našej triede a chvíle strávené s mojou kamarátkou, vďaka ktorej je škola 1000 krát zaujímavejšia. Dokonca mám rada aj tie nudné hodiny matematiky a fyziky, kedy len bezmyšlienkovite odpisujeme z tabule a s kamarátkou odpočítavame minúty do zvonenia. Uvedomila som si, ako mi to všetko bude chýbať, keď sa to raz skončí. A ono sa to skončí, lebo nič netrvá večne. Mám pred sebou posledný polrok školy, na akú som zvyknutá a plánujem si ho poriadne užiť. Potom ma čaká maturitný ročník, ktorý je už odlišný, plný seminárov.

Mám pocit, že som konečne porozumela tomu, čomu sa snažím porozumieť už roky. Doteraz som o tom len písala a snívala, že snáď niekedy dospejem do bodu, keď budem môcť s úsmevom na tvári povedať, že milujem svoj život. A teraz tá chvíľa prišla. Som nesmierne šťastná a vďačná za to, že môžem žiť tento život, že mám všetko, čo potrebujem a všetko, čo som vždy chcela. Prosím Boha len o to, aby mi dal dostatok sily, aby som si zachovala svoje čisté myslenie a aby som mohla vnášať svetlo do života iných ľudí a podieľať sa na budovaní lepšej spoločnosti. Ďakujem!

Po dlhom čase som sa cez Vianoce pustila do maľovania mandál. Jednou z mandál, ktoré som namaľovala je aj táto. Žltá a oranžová sú moje obľúbené farby, preto som sa rozhodla zladiť túto mandalu do týchto farieb. Je to jedna z mojich najobľúbenejších mandál, ktoré som kedy namaľovala, lebo jej žiarivosť mi vždy zdvihne náladu.

Formát: A3

Čas výroby: cca 5 hodín

Štýl maľovania: farebné ceruzky a pastely

Spokojnosť: 100%

Dátum výroby: December 2011

Uff... Konečne si môžem vydýchnuť. Obávané skúšky sú už za mnou.

Dnes sa konala druhá čast skúšky na Nemecký jazykový diplom, tá ústna. Keď si predstavím, ako som sa celý rok tohoto dňa obávala a že je to už KONEČNE za mnou, mám veľmi dobrý pocit.

Cez prázdniny ma znovu premohla stára známa lenivosť, takže som tomu učeniu moc nedala. Síce som sa na to pripravovala, ale asi nie tak poriadne, ako by to chcelo. Najviac som sa začala učiť asi 2 dni pred skúškou. Ja som hrozná, vždy všetko nechávam na poslednú chvíľu a potom stresujem, že nič nestíham. Včera som celý deň nič nerobila, len si opakovala svoju prezentáciu. Ešte aj v noci som sa niekoľkokrát zobudila na to, že vo sne odrapotávam svoju prezentáciu. Aj keď učiteľka zdôrazňovala, že sa to nemáme učiť naspamäť, ale máme hovoriť voľne a prirodzene, to by asi odo mňa chcela veľa. Ja neviem hovoriť prirodzene a uvoľnene, hlavne keď stojím pred komisiou, všetky oči na mňa zírajú a očakávajú, že im poviem niečo inteligentné.

Skúška prebiehala takto: Na rad som prišla ráno o 8:40. Dali mi papier, na ktorom bola téma a určité pojmy, ktoré som mala spracovať a ku každému niečo povedať. Ja som dostala tému Priateľstvo. To je celkom jednoduchá téma a takú jednoduchú som neočakávala, takže som nemala nič extra pripravené dopredu. Tých 20 minút mi bolo na prípravu strašne málo, k poslednému bodu som stihla napísať jednu vetu a už som bola na rade. Vošla som do miestnosti, sadla si pred komisiu a začala som niečo rozprávať. Hneď som znervóznela, robila banálne chyby, neustále bľabotala to isté dookola a v podstate som tam nič inteligentné nepovedala. Ale aspoň niečo som im tam vykoktala, takže môžem byť aspoň na to hrdá. Potom nasledovala diskusia na túto tému, ktorú som celkom zvládla, aj keď som mohla vymyslieť aj lepšie odpovede.

Nakoniec moja prezentácia o Národných parkoch dopadla ako väčšina mojich ústnych odpovedí. Celá som znervóznela, hovorila som monotónne a nezaujímavo, znelo to nabiflene, dookonca aj to, čo som improvizovala. V strese mi vypadlo niekoľko dôležitých faktov, veľa vecí som doplietla a vkuse som sa pozerala do svojho papierika, aj keď som odtiaľ nič nečítala. V priebehu môjho prezentovania som videla znudené tváre učiteliek a ich nie práve nadšené pohľady z mojej prezentácie. Viem, že z toho, čo mala splňať úspešná prezentácia som nesplnila takmer nič. Malo to biť humorné a informatívne a to moje nebolo humorné ani trochu. Ani neviem, čo môže byť na téme "Narodné parky na Slovensku a v Nemecku" vtipné. Namiesto prirodzeného uvoľneného prejavu bol môj prejav hektický, monotónny, plný trápneho pohupovania z nohy na nohu, neustáleho koktania a nadmerného používania citoslovca "ehm". Keď som skončila s prezentáciou, dostala som zopár otázok od komisie, na ktoré som vykoktala ako-takú primitívnu odpoveď. Potom ma pustili domov. Celé to zbehlo strašne rýchlo a ja som nemohla uveriť tomu, že je už po všetkom strese a trápení. Keď som vychádzala z dverí, prvá myšlienka bola "Hurá, už to mám za sebou!". Druhá myšlienka "Preboha, čo za hlúposti som tam splietala".

No čo už, teraz na tom aj tak už nič nezmením, takže nemá zmysel sa s tým trápiť. Hlavné je, že žijem a to, na čo som sa celý rok stresovala je konečne za mnou. A keď som už zvládla toto, tak hravo zvládne všetky ostatné školské povinnosti. Už len prežiť písomku z matiky, ktorá je o dva dni a potom už snáď bude pokoj.

Táto skúška mi dopomohla uvedomiť si, čo je v živote naozaj dôležité. Aj keď som bola počas skúšania dosť vystrašená a nervózna, zaznamenala som určité zlepšenie. Minulé roky by som tam asi od strachu skolabovala, ale dnes som to prežila a ani som neutiekla. Pred skúškou som vyslovila milión modlitieb, takže asi pri mne v tej chvíli stáli celé nebesá, lenže ja som bola príliš rozrušená, aby som ich vnímala. Ale po skončení skúšky som mala povznesenú náladu a dobrý pocit, že sa už z tými otravnými parkami a lykožrútmi nemusím viac zaoberať.

Som vážne zvedavá, ako to celé dopadne. Ja mám z obidvoch skúšok, z písomnej aj ústnej dosť zlý pocit, ale to neznamená, že som to nespravila. Ja mám vždy zo svojich výkonov strašný pocit, lebo som na seba príliš náročná. Myslím si, že dostanem štvorku alebo pätku a nakoniec je z toho jednotka. Možno mi nejakým spôsobom za niečo dajú body a ja ten diplom zázrakom dostnanem. A keď nie, tak sa nezbláznim, nie je to životne dôležité. Konečne mám teraz po pol roku čas venovať sa veciam, ktoré mám rada:).

A je to tu! Pýtate sa čo? No predsa rok 2012, dlho očakávaný a obávaný. Niečo na tom zrýchľovaní času musí byť, lebo ku koncu roku 2011 sa mi zdali byť dni stále kratšie a kratšie. Všetko to zbehlo rýchlo ako voda. Zdá sa mi to byť nedávno, čo som v roku 2008 uvažovala o roku 2012 a spoliehala sa na to, že dovtedy mám ešte 4 roky.

Ja osobne verím tomu, že sa v roku 2012 niečo stane. Nemyslím si, že 21.12. 2012 nastane koniec sveta, to sa mi zdá byť prehnané. Ale myslím si, že nastane nejaká významná zmena. Nebude to zo dňa na deň, ono to už niekoľko rokov prebieha, ale vyvrcholí to v tomto roku a bude to pokračovať ďalšie roky. V akej forme to vyvrcholenie príde, to presne neviem. Možno to bude pád spoločnosti alebo rôzne prírodné katastrofy.

Väčšina ľudí si myslí, že ich sa to netýka, oni za nič nemôžu a nie sú to dobrovoľne. Ale ja si myslím, že každý jednotlivec môže ovplyvniť spoločnosť. Nikto tu nie je z donútenia, každý z nás si život na tejto planéte v tomto čase vybral a môže byť veľmi vďačný, lebo dostal možnosť veľkého osobného rastu. Je to ako výhra v lotérii, lebo duší, ktoré by to chceli zažiť je mnoho, ale len 7 miliárd má tú možnosť.

Keď sa pozrieme na terajšiu situáciu vo svete, vidíme, že nič nie je v poriadku. Ja sa v politike nevyznám, ale aj s mojim laickým pohľadom môžem usúdiť, že takto to ďalej nejde. Celý systém je založený na deštruktivite a čoskoro padne. Ľudia už doničili veľkú časť zeme a vyplytvali mnoho zdrojov. Naša planéta nie je stavaná na takúto populáciu, ďalej to už nevydrží.

V histórii našej planéty sa už vystriedalo mnoho civilizácií, ktoré boli v dôsledku zneužívania matky Zeme zničené. Ktovie, či tá terajšia bude nasledovať.

Mnoho sa bráni tým, že koniec sveta bol predpovedaný na niekoľko predchodzých rokov a Zem ešte stále stojí, tak prečo by sa práve teraz malo niečo stať? Uveria až vtedy, keď to uvidia na vlastné oči. Ale že by sa rôzne vyspelé civilizácie z minulosti ako napríklad Mayovia, rôzni veštci Biblia atď. mýlili?

Čítala som mnoho kníh na tému roku 2012. Niektoré z nich hlásia, že Zem sa pripravuje na prechod do 5 dimenzie. Zem sa očistí od veľkej časti obyvateľov a prežijú len duchovne vyspelí jedinci, ktorí budú s novými vibráciami Zeme stíhať. Tí tu založia novú spoločnosť, v ktorej už nebudú mať moc peniaze, ľudia budú žiť v miery a láske a navzájom si budú všetci pomáhať.

Či tomu verím, to vám neviem povedať. Zdá sa mi to byť príliš rozprávkové na to, aby to bola pravda. Ale všetko je možné a mojim snom vždy bolo žiť v takej spoločnosti. No keď naozaj dôjde k čisteniu planéty, môj život je vo veľkom ohrození, pretože vyspelými duchovnými vlastnosťami, ktoré sú potrebné na prechod do piatej dimenzie zatiaľ nedisponujem. Takých ľudí je na svete veľmi málo. Nechcem, aby sa naplnil ten katastrofický scenár, že všetci ľudia naokolo umrú a všetko bude zničené, preto sa len modlím, nech to nebude také drastické.

Na druhej strane si uvedomujem, že v spoločnosti, aká tu vládne teraz sa mi život až tak nepáči. Chcem, aby sa niečo zmenilo, pretože sa mi nepozdáva predstava, že o dvadsať rokov bude všetko riadené elektronicky, najväčšiu moc budú mať peniaze, ľudia budú chladní, sebeckí a nešťastní, nebudú chodiť do prírody, budú jesť len jedovatú stravu z obchodov a akési hodnoty ducha ich nebudú vôbec zaujímať. Táto spoločnosť sa rozhodne musí zmeniť a ak pri tom zomriem, tak to tak malo byť a budem vo svojom vývoji pokračovať na iných úrovniach bytia. Ak to prežijem, tak mi bude cťou budovať novú, lepšiu spoločnosť. Ale nemám v pláne čoskoro zomierať, ešte som mladá a je toľko vecí, ktoré by som chcela vo svojom živote stihnúť.

Som zvedavá, ako to nakoniec dopadne. Možno sa nič extra v priebehu tohto roka nestane a život bude normálne pokračovať ďalej. Možno sa stane zopár malých vecí, ktoré ma priveľmi neovplyvnia a budem žiť tak ako doteraz. Možno sa odohrá zopár zmien, ktoré urobia môj život lepším alebo horším alebo sa mi rovno obráti celý život naruby.

Každopádne som veľmi vďačná, že môžem žiť v takejto významnej dobe. Milujem svoj život a ďakujem Bohu, že môžem všetky tieto nádherné veci prežívať. V mojom živote je teraz všetko v úplnom poriadku a dúfam, že v roku 2012 budem na sebe ešte viacej pracovať, aby bol zo mňa dobrý človek, ktorý dá niečo tejto spoločnosti. Budem sa snažiť, nech sú moje myšlienky plné lásky a konečne dovolím všetkým mojim dobrým vlastnostiam, nech vyjdú na povrch a zbavím sa hlúpych vzorcov správania, ktoré už nepotrebujem.

Želám aj Vám milí priatelia, nech Vám rok 2012 prinesie pokoj v duši, lásku a mnoho krásnych okamihov, nech sa stane čokoľvek!:)