Leden 2010

Ako bolo na lyžiarskom kurze...

24. ledna 2010 v 11:28 | Pauli |  Z môjho života
Ako iste viete, celý minulý týždeň som bola na lyžiarskom kurze. Bolo to tam celkom dobré, dalo sa to vydržať. Článok o lyžiarskom, kde je podrobnejšie napísané, ako to tam vyzeralo si môžete prečítať aj na blogu kamarátky Lenky. Je pravda, že tá chata nebola veľmi luxusná. Všetko staré, poschodová posteľ bola taká rozheganá, že sa divím, že na mňa Lucia nespadla. Náš deň vyzeral tak, že budíček bol o ôsmej, o pol desiatej sme vyrazili na svah, od desiatej do druhej sme lyžovali, potom obed, dlhé voľno, večera a zase dlhé voľno. To je ale dobre, že sme tam nemali žiaden priblblý program, diskotéky ani nič také. Cez voľno sme len tak sedeli na izbe ahrali sme sa na mobiloch:D Stali sa z nás závisláci. Okrem hrania sa na mobile som ešte počúvala mp3jku (neviem ako sa to píše:). V priemere som sa na spolubývajúce naštvala asi 20x za deň. Ja som sa dovtedy so žiadnou kamarátkou nepohádala. Veď okrem tých dvoch a Elveny nemám nikoho. Ale neľutujem, že som na lyžiarsky išla. Pravdupovediac, vôbec sa mi tam nechcelo ísť, donútili ma tam ísť rodičia a išli skoro všetci, tak som musela ísť aj ja. Myslím si, že sa tento týždeň veľa vecí zmenilo. Spoznala som lepšie moje kamarátky, takto by som ich nepoznala ani keby sme rok chodili spolu do školy, veď v škole si povieme zopár viet a to je všetko, iba tam tak osamnotene sedím. Cez tento lyžiarsky som sa pokúšala aj zmeni´t svoje myslenie. Čítala som tam takú super knihu Pros a dostaneš. Je to niečo podobné ako kniha Tajomstvo, o tom, ako myšienky ovplyvňujú náš život, ako zmeniť myslenie a ako si splniť všetky sny. Už mi to celkom ide. Celý čas som si tam predstavovala, že mi rastú nohy a že mám už 160 cm. Prišla som domov, odmerala som sa a zistila som, že už mám 160 centimetrov! Chápete tomu? Ono to funguje! Za celé 3 roky som nenarástla ani o centimeter a za jeden týždeň hneď o dva! Je to super, takto sa už čoskoro zmením, teda už verím, že som sa zbavila sociálnej fóbie a nemám problém byť ukecaná pred všetkými. Počas tohto týždňa som mala veľkú chuť byť sama a meditovať. Vždy som bola lenivá na meditovanie, ale teraz som doslova cítila, že si to potrebujem v hlave urovnať, usporiadať myšlienky a rozmýšľať o živote. Preto som aj skoro celý ten čas presedela sama na posteli a rozmýšľala, prišla som na veľa vecí a veľa vecí som si uvedomila. Podarilo sa mi tam aj vidieť okolo seba krásnu fialovú auru, čo je super! Aj keď mi už strašne liezla na nervy hudba z mobilov, čo si ju stále všetci púšťali. Green day, rap, hip hop, no fuj. V poslednom čase som sa aj zbláznila do skupiny Nightwish, niekedy vám o nej niečo napíšem. Musím sa priznať, internet, blog, Elvena, ďalšie blogy a celý tento počítačový svet mi už veľmi chýbali, nič mi nechýbalo viac, ani rodina. Možno aj preto, lebo som konečne mala mobil a mohla som byť s nimi v kontakte. Robila som tam aj telefónovú ústredňu, lebo tam ostatný nemali signál, iba ja. Za tento týždeň som aspoň zistila, aké moje kamarátky v skutočnosti sú. Musím povedať, že úchylné. Ak nepreberajú nejaké úchylnosti, tak kecajú o iných neslušných veciach. Oni sú v takom úchylnom veku, hlavne Paja s Lucou. Aspoň že s Lenkou sa dá normálne porozprávať. Lucia mi tam už poriadne liezla na nervy, hlavne v posledný deň ( Ak toto náhodou čítaš Lucia, dúfam, že som ťa neurazila, nemyslela som to v zlom, len si dosť otravná). Aspoň som si to všetko ujasnila v hlave a snažila som sa pochopiť moje kamarátky. Keď som sa na ne naštvala, snažila som sa to pochopi´t v hlave, všetkým som im odpúšťala a snažila sa v nich vidieť len to dobré. Najskôr som mala chuť tu všetky ohovoriť, aké sú ku mne hnusné, ale prišla som na to, že by to odo mňa nebolo pekné. Aj keď mi lezú na nervy, mám ich v skutočnosti rada. V každom človeku je niečo jedinečné a úžasné, v čom si od neho treba zobrať príklad. V podstate sú to dobré kamarátky a aj keď ma často nechápu - alebo skôr stále a nedá sa s nimi veľmi často rozprávať o veciach, ktoré bavia mňa, mám ich rada. Aj tak sa cítim, akoby som do nášho ročníka nepatrila. Správam sa tak na 10, vyzerám tak na 13 a som strašne detinská. Ja som strašne rýchlo dospela a vždy som vyzerala staršie a vyspelejšie ako moje rovesníčky. Teraz sa to ale nejako otočilo a je to naopak, čím som staršia, vyzerám aj správam sa mladšie. Keď som mala 11a 12 typovali mi 14, 15. Teraz, keď mám 14,15, tipovali by mi ľudia vek 12, 13. Veď som v podstate ešte dieťa. Ale neviem pochopiť mojich spolužiakov. Hne´d v prvý deň sa ich veľa opilo. Na druhý deň tiež, to im na to už prišli aj učitelia a dali im trest, že museli ísť na vychádzku. To ale podľa mňa nie je veľký trest. Vraj, že sa to nebude riešiť, pokiaľ sa to nikto v škole nedozvie. Už to vie aj tak veľa ľudí, takže sa to asi nejako riešiť bude. Aj v posledný deň sa tam skoro všetci opili. Aj učitelia boli naliatí. My sme asi bola jediná relatívne slušná izba, čo ostala triezva. Ja ale alkohol ku šťastiu nepotrebuje, pochybujem, že by som sa ja, jeden z najslušnejších ľudí na tejto planéte niekedy opila. Pochybujem, že budem niekedy fajčiť alebo neslušne nadávať, ja to ani neviem. Nedokážem ani vyzerať naštvato, keď chcem niekoho uraziť, ten druhý sa akurát začne na mne smiať, že aj keď som nahnevaná, vyzerám zlatučky a detsky. Lyžiarske kurzy sú asi o tom, koľko ľudí sa tam ožerie. To bola ale celkom sranda, keď nám do izby vliezli opití spolužiaci a začali nás objímať a kimácať sa po izbe. Ja som ale aj tak veľmi šťastná, že som už doma. Všade dobre, doma najlepšie:) Tento týždeň bol v celku pekný. Mám pocit, akoby bol môj život každým dňom lepší a lepší. Kedysi som ani nežila, môj život bol skôr utrpením. Teraz ale cítim, že sa to mení a každým dňom je to lepšie, začínam si viac vecí uvedomovať a chápať. Je to krásny pocit, keď sa podľa zákona príťažlivosti mení život k lepšiemu, prajem to všetkým vám:)