Únor 2010

Čaro matky prírody

27. února 2010 v 11:10 | Pauli |  Čaro matky prírody
Príroda je naprosto dokonalá. Všetko v prírode má určitú funkciu a miesto. Ak ste videli film Avatar, bolo tam pekne znázornené, ako by sa mali ľudia k prírode správať. Treba k nej prechovávať úctu, vážiť si ju a chrániť. Domorodci Navi mali bohyňu, ktorá sa volala Eywa a predstavovala všetko živé. Naša planéta sa volá Gaia a tiež by sme ju mohli uctievať ako bohyňu. Keby nebola ona, neboli by sme tu my. Na planéte Pandora bola krásna čistá, nepoškodená príroda. Stromy tam boli obrovské a boli niečo ako energetické centrá. Na našej planéte to nie je inak. Aj naša planéta bola kedysi nepoškodená a nádherná. Aj teraz je stále nádherná, ale už to nie je to, čo to bývalo, lebo ju ľudia začali ničiť. Prestali si vážiť dary matky prírody a tvária sa, akoby im tu všetko patrilo. Zabudli na to, že tu žijú aj iné bytosti. Zabudli na čaro prírody. Teraz väčšina ľudí vníma prírodu ako zoskupenie stromov, trávy a kvetov. Pokojne váľajú stromy, na lúky stavajú nové sídliská a vôbec ich netrápi, že aj rastliny sú živé organizmy, v ktorých žijú prírodné bytosti. Keď sa teraz niekto prizná k tomu, že verí, že v každej kvetine býva víla, ktorá sa o ňu stará, že v každom strome žije prírodný duch, ktorý ho stráži a že i v kameni sa skrýva bytosť, budú ho ostatní ľudia pokladať za blázna. Ľudia sa načisto začali riadiť vetou "Čo nevidím, to neexistuje". Schopnosť vidieť ich sme ale nestratili až tak dávno. Veď všetky staroveké národy mali bohov a bohyne prírody, verili v existenciu bytostí prírody. Aj rozprávky sú toho príkladom. Prírodné bytosti tu ale vždy boli a budú, dokým bude existovať príroda.
Všetko sa skladá z energie. A práve v prírode je čistej energie najviac. Práve preto veľa ľudí chodí na výlety do prírody načerpať energiu. Keby sme sa otvorili čaru prírody videli a cítili by sme tú životodarnú energiu ešte viac. Všetko v prírode je dokonalé. Vždy tu vládla výborná rovnováha. Ale ľudia začali rovnováhu narušovať. Stavaním domov a veľkých miest, fabrík, ktoré vypúšťajú jedovaté plyny, hádzaním odpadkov všade do prírody, chemtrails, program Haarp, to všetko ničí prírodu a je toho určite ešte viac. Nečudo, že sa matka Gaia začína brániť. Všetkými tými prírodnými katastrofami, ktorými sa chce obnoviť.
Ak budete schopní vedieť v prírode čítať, uvidíte, že každý prírodný jav skrýva nejaké rady a posolstvá do života. Ale ako možno prírode pomôcť? Väčšina ľudí si povie, že proti celému svetu nič nezmôže. To ale nie je pravda, už len malá pomoc pomôže. Tým, že budete zbierať odpadky, triediť odpad, zdravo sa stravovať a vysielať prírode dobré energie, určite to veľmi pomôže. Vašej oddanosti prírode budú nasledovať aj ostatní ľudia a spoločne to zvládneme. Pamätajte si - Svetlo jednoty je natoľko silné, že dokáže osvetliť celú Zem:)

Blog oslavuje prvé narodeniny:)

22. února 2010 v 0:00 | Pauli |  Zamýšľania o blogu
Dnes je to presne rok, čo som si založila tento blog. Wau, je to krásny pocit, nikdy by ma nenapadlo, že mi to tu tak dlho vydrží a neprestane ma to tu baviť. Rok nie je veľmi dlhá doba, ale pre mňa je to dosť.
Zišlo by sa to osláviť:D Bohužiaľ narodeniny vyšli na pondelok a v pondelky nemám veľa času, škola do štvrtej, potom karate a učiť sa na ďalší náročný deň v škole, takže tento článok je prednastavený a napísala som ho už v nedeľu.
Ale ako sa dá na blogu oslavovať? Nechcem tu robiť žiadne virtuálne párty, pridávať obrázky, súťaže a tak, príde mi to otrepané. Tu máte malé poďakovanie za to, že chodíte na môj blog:)
Ale nebola by som to ja, keby som tu nepridala moje dlhé keci XD. Takže trochu z histórie blogu:
Založenie blogu je určite jedna z najvýznamnejších vecí, čo som kedy v živote urobila. Ja viem, asi si pomyslíte, že čo je na tom také dôležité, je to len internetová stránka, jedna spomedzi miliónov.
Ani nie tak samotný blog, ale okolnosti, ktoré sa po založení blogu vyvinuli mi doslova zmenili život.
Pamätám si na ten deň, akoby to bolo včera. Práve som prišla zo školy (dokonca si pamätám, čo som mala vtedy oblečené) a dostala som nápad, že si založím blog. Vtedy to nebolo pre mňa nič výnimočné, išla som si vtedy založiť v poradí 18. blog a nijak zvláštne som to neprežívala. Napadlo ma, že by som si mohla založiť blog o prírodných bytostiach a mágii. Vtedy som už jeden podobný mala, ale bolo to primitívne, vtedy som toho naozaj veľa nevedela. Ani vtedy, keď som si zakladala tento blog, som toho veľa nevedela. Je to vidno na mojich prvých článkoch, ktoré sú dosť primitívne a okrem toho som robila veľa gramatických chýb - napríklad slovo anjeli som písala aniely.
Neviem, prečo som dala ako adresu blogu magic999. Teraz by som to už dala inak, lebo je to zvláštna adresa, ktorá nič nevyjadruje a ťažko sa zapamätá. Ale čo už. Pôvodne mala byť adresa blogu prirodnebytosti, ale akosi ma vtedy nenapadlo, že tam môžem dať pomlčku alebo som mohla dať adresu jednoducho nadprirodzenebytosti. Ale nevadí, už som si na túto adresu zvykla.
A prečo mám vlastne blog.cz a nie blog.sk, keď som Slovenka? O tom, že existujú nejaké blogy som sa dozvedela asi pred dvoma rokmi, keď mi jedna moja kamarátka povedala, že má blog. Opýtala som sa jej, prečo cz a ona povedala, že blog.cz je lepší ako blog.sk. Mňa veci okolo blogu veľmi zaujímali. Strašne som chcela mať aj ja vlastný blog, ale nevedela som, ako sa to robí a o čom by bol. Potom som sa na to odhodlala a založila svoj prvý blog, asi pred dvoma rokmi. Zakladala som ho asi hodinu, lebo som tomu vôbec nerozumela a nevedela som, ako sa to robí. Konečne sa mi to podarilo a ja som skákala od radosti, že aj ja mám a internete vlastnú stránku. Bol to blog o barbie. Vydržal mi asi pol roka, potom sme išli na dovolenku a na blog som sa vykašľala, lebo som nevedela, čo tam také mám písať. Po tomto blogu som mala chuť zakladať si ďalšie. Výsledkom je, že som mala 6 blogov o barbie, jeden o celebritách, jeden o Hannah Montana, jeden o Harrym Potterovi, jeden čisto obrázkový, 3 o fantasy, 5 na dizajny. Ale o žiaden zo svojich blogov som sa dlhšie ako týždeň nestarala a teraz som väčšinu zrušila, aby zbytočne nezaberali na internete miesto. Teraz by som už tak bezhlavo blogami neplytvala. Viem, že to bola hlúposť zakladať si blogy o barbie a o celebritách. Takých blogov je milión a neboli ničím originálne.
Keď vznikali moje prvé články na tomto blogu, cítila som sa úžasne. Hneď na druhý deň, ako som si založila blog, objavila som stránku www.prirodnebytosti.blog.cz pri prezeraní majiteľov blogov s podobnými záujmami. Napadlo ma, že to musí byť milé dievča mne veľmi podobné. A tak som si našla prvú kamarátku, ktorá tiež verí v to, čo ja.
Tým, že som spoznala ľudí mne podobných som zistila, že nie som jediný blázon na svete, ktorý verí na víly. Vlastne celá moja rodina verí na nadprirodzené bytosti, ale potrebovala som spoznať aj iných ľudí.Tým sa mi začal meniť život. Našla som si kamarátku a bolo super.
Vtedy som, ako som už spomínala, vlastnila asi okolo 20 blogov. Starala som sa asi do apríla o 2 z nich. O tento a ešte jedne o barbie. Vtedy to bola moja veľká záľuba, ja viem, že divná, ale bábiky barbie som milovala, zbierala som ich, kupovala domčeky a oblečenie. Aj teraz vlastním okolo 40 bábik barbie, kopu domčekov a oblečenia, ale už necítim potrebu sa s nimi hrať. Vtedy to bola pre mňa veľmi dôležitá vec. Nevedela som, ktorý blog si mám nechať. Starať sa o 2 blogy bolo pre mňa náročné a nestíhala som. Teraz je mi jasné, že duchovno je oveľa dôležitejšie ako nejaké barbie. Ale vtedy mi to jasné nebolo. Po veľmi dlhom uvažovaní som zrušila svoj blog o barbie zo dňa na deň. Mala som tam veľa SB a tie sa istotne museli čudovať, kam môj blog zmizol. Ale v žiadnom prípade tom neľutujem
Ale nastali problémy s mojimi vtedajšími kamarátkami (aj keď, neviem, či sa tak dali nazvať, veď o mne nič nevedeli a nerozumeli mi). Tým, že sa zmenili moje záujmy nemali sme si čo povedať. Nevedela som, či im mám povedať o tom, že mám blog. Bála som sa, že si budú myslieť, že mi šibe. Nakoniec som to jednej v apríli povedala. Ona si o mne nemyslí, že som blázon (aspoň dúfam), ale na túto tému sa aj tak vôbec nerozprávame.
Vtedy bol môj blog ešte dosť primitívny a ja som sa v týchto veciach moc nevyznala ( ale nie, že by bol teraz môj blog nejaký úžasný, stále mu ešte veľa vecí chýba k dokonalosti a ja sa toho ešte mám veľa čo učiť).
Ďalší zlom nastal, keď som niekedy v júny objavila stránky www.alue.cz a www.lumenn.blog.cz. Veľa ma toho o duchovnu naučili, bez nich by som nevedela ani zďaleka toľko, čo viem teraz.
Aj keď za väčšinu vecí, čo o ezorike viem, by som mala poďakovať mame. Ona ma odmalička učila k týmto veciam, aj keď som ako malá nad tým neuvažovala a ani som ju vtedy veľmi nepočúvala. Iba teraz si uvedomujem, koľko veľa ma toho naučila, keď si na to spomeniem. Blog Alue mi veľmi pripomína moju mamu, lebo má na väčšinu vecí podobný názor.
Toho času som aj veľa čítala, hlavne knihy o prírodných bytostiach. Tak som sa o nich veľa dozvedela.
To, že mám blog, ma vlastne donútilo hľadať nové informácie o nadprirodzenu a duchovných veciach. Kebyže nemám blog, nemala by som takú veľkú motiváciu a asi by ma to po čase prestalo baviť.
Je to až neuveriteľné, ako ma môj blog zmenil. Pred rokom to bolo všetko iné. Nevedela som to, čo viem teraz a neuvedomovala som si toľko, čo si uvedomujem dnes. Za to všetko vďačím okolnostiam, ktoré môj blog priniesol. Spoznala som nových skvelých ľudí, naučila sa veľa vecí a hlavne našla cestu, ako sa otvoriť.
Dovtedy som bola strašne uzavretá do seba. Nikto ma skutočne nepoznal a nič o mne nevedel. Nemala som skoro žiadnych priateľov a vôbec si neverila. Keď sa o mojom blogu dozvedelo zopár kamarátiek zo školy, akoby mi odľahlo. Asi len človek, ktorý vie o mojom blogu, ma dokáže naozaj spoznať.
Najskôr som nechcela, aby o mojom blogu niekto vedel. Povedala som to iba sestre. Neskôr som to spomenula aj mame. Tá si ale nedala povedať a vykecala to niekoľkým svojim kamarátkam. Cítila som sa poriadne trápne. Ani moje kamarátky nedokázali držať jazyk za zubami a povedali to ďalším svojim kamarátkam. Výsledkom je, že o mojom blogu vie už asi každý človek, ktorého aspoň trochu poznám. Na nikoho sa nehnevám, že prezradil tajomstvo o mojom blogu. Je to teraz lepšie, keď majú ostatní ľudia možnosť ma spoznať a vedieť pravdu o mojom živote. V skutočnom živote toho veľa nenarozprávam. Na človeka si musím asi rok zvykať, aby som dokázala pred ním rozprávať. Myslím si ale, že je to teraz lepšie a už sa toľko nebojím, čo si o mne ostatní pomyslia.
Občas uvažujem nad tým, aké by to bolo, keby som nemala tento blog. Asi by bol môj život úplne iný. Asi by som neverila na to, čo verím a asi by som sa nechala zmiasť vplyvom ostatných ľudí v mojom veku. Môj život by nebol ani zďaleka taký krásny, ako je teraz.
Samozrejme, všetko má aj svoje tienisté stránky. Mám pocit, že môj blog ma veľmi obmedzuje. Nemám čas na veľa vecí, pretože som na svoj blog príliš naviazená a trávim ním skoro všetok voľný čas. Trochu ma to trápi, lebo keď zomriem alebo prestane existovať internet, všetko sa to prepadne. Dôležité nie je to, čo mám na blogu, ale to, čo je vo mne. Je iné niečo písať alebo čítať, ako to naozaj prežiť a uvedomovať si to. Tým, že len sedím za počítačom a píšem, nežijem. Mám pocit, že toho veľmi veľa viem. Keď si položím nejakú otázku, skoro vždy viem čo mám robiť a viem odpoveď. Problémom ale je, že to neviem prakticky využiť.
Sama tu píšem o anjeloch a vílach, aj keď s nimi zatiaľ neviem komunikovať. Píšem o meditácii, aj keď sama meditujem len málokedy, som totiž lenivá. Píšem sem o tom, aké je dôležité milovať druhých a nikoho neodsudzovať, aj keď sama sa niekedy na niekoho naštvem a odsudzujem.
Nikto teda nie je dokonalý. Také zlé to ale so mnou nie je, prvé kroky v komunikácii s jemnohmotnými sa mi už podarili, ide mi celkom práca s energiami a videnie aury. Stále sa toho ale musím veeeľa učiť.
Takže nie som o nič lepšia ani horšia, ako vy, čo práve čítate tieto riadky. Som taký istý normálny človek, ktorý niekedy trpí depresiami, ktorý je niekedy šťastný a ktorý žije úplne normálnym životom.
Niekedy rozmýšľam nad tým, aké by to bolo, keby som zo dňa na deň tento blog. Predstavte si, aké by to bolo, kebyže sa prídete pozrieť, čo je tu nového a ono vám to ukáže, že tento blog už neexistuje. Ľuďom, ktorým píšem emaily by som už nikdy neodpísala, nechala by som to tak. Vy by ste nevedeli, či som sa na blog a všetko proste vykašľala alebo či som zomrela (aj to sa môže stať).
Som na tento blog príliš naviazaná, znamená pre mňa veľmi veľa a niekedy mám pocit, že ak chcem skutočne začať žiť, treba sa zbaviť závislosti na blogu. Keď si na niečom závislí, nikdy to nie je dobré. Máš pocit, že iba na internete sú ľudia, ktorý ti rozumejú a že iba tu sa cítiš dobre. Čo by ale bolo potom, keby blog zmizol? Zrútil by sa mi svet, alebo by sa mi uľavilo? Ja neviem, asi by bolo dobré, zbaviť sa naviazanosti na blog. To neznamená, že by som sa na blog vykašľala, ale to, že by mi bol prednejší môj skutočný praktický život ako uvažovanie na blogu.
Musím sa od tohto všetkého odpútať, vzdelávam a učím sa predsa pre seba a nie pre blog.
Takže pre mňa má blog aj svoju pozitívnu aj negatívnu stranu. Ale väčšia je predsa len tá pozitívna. Baví ma to tu.
Tento blog ale nezávisí len odo mňa. Je závislí aj od vás, milí návštevníci. Svoj blog nemám len pre seba. To by som si rovno mohla založiť denníček a zapisovať si svoje najtajnejšie myšlienky tam a nie ich zviditeľňovať celému svetu.
Je tu hlavne pre vás, máte tu možnosť spoznať ma. Sú tu aj články o duchovne a nadprirodzených bytostiach. Dosť veľa článkov je aj kopírovaných, ale budem sa viac snažiť písať vlastné, aby bol môj blog originálny.
Tento blog je ešte len vo vývine a preto nie je nejakú úžasný. Nemám tu veľa článkov a múdrostí. Budem sa ale snažiť písať viac. Veď viete, veľa času mi zaberá ťažká škola a preto cez týždeň na blog času nie je, píšem iba cez víkendy. Ale už koniec týchto kecov. Zase som sa rozpísala. Musím si odvyknúť, lebo takéto dlhé články sa ľuďom čítať nechcú...
Chcem sa vám, všetkým milím čitateľom poďakovať, že navštevujete túto stránku. Veľa to pre mňa znamená a dúfam, že aj vám moja stránka niečo prinesie. Budem rada, keď zostanete blogu verní aj po prvom roku jeho existencie. Nepíšem svoj blog len pre seba, ale hlavne pre vás. Bola by som teda rada, keby ste písali komentáre k článkom, aby som vedela, že sem chodíte. Veľakrát sa mi už stalo, že je veľká návštevnosť, ale nikto nenapísal komentár. Budem vám veľmi vďačná, keď sa so mnou podelíte o pocity, ktoré vo vás môj blog vytvára. Píšem ho s láskou a rada by som vedela, či to má aj nejaký zmysel, predsa len mi to zaberie veľa času a úsilia:)

Vaša adminka Pauli:)

Priateľstvo

18. února 2010 v 17:27 | Pauli |  Zamýšľania o živote
Rozmýšľala som nad tým, čo je to priateľstvo. Myslím si, že je to vzťah ľudí, ktorí si rozumejú a sú na podobných vibračných frekvenciách. Ľudia s podobnými záujmami naladení na podobné frekvencie sa vzájomne priťahujú.

Každý človek potrebuje priateľov. Možno niekto hovorí, že nie, ale to sa snaží len skryť svoju túžbu pred sebou. Človek je tvor prirodzene spoločenský a potrebuje mať okolo seba ľudí, ktorí ho majú radi, rozumejú mu a podporujú ho. Priatelia sú pre človeka veľmi dôležití. Počet priateľov závisí od povahy človeka. Spoločenský človek má veľa priateľov, zatiaľ čo niekomu stačí jeden, dvaja kamaráti. Ale kto je to vlastne priateľ? Máme veľa známych, ale len zopár z nich môžeme označiť ako priateľov.

Podľa mňa je priateľ ten človek, ktorý má rovnaké alebo podobné záujmy, čiže podobnú vibračnú frekvenciu. Každá myšlienka má určitú frekvenciu a keď sa spoja všetky frekvencie myšlienok, vznikne jedna celá, ktorá sa dá na človeku cítiť. Samozrejme, myšlienky sa neustále menia, preto sa aj celá vibračná frekvencia človeka mení. Keď u nás prevažujú hlavne negatívne myšlienky a strach, naše vibrácie sú nižšie. Keď sme naopak šťastní veselí, naše vibrácie sú vyššie. Keď vaše vibrácie ladia s vibráciami druhého človeka, cítite sa v jeho spoločnosti dobre, rozumiete si. Keď má ale druhý človek úplne iné vibrácie, tak sa v jeho prítomnosti veľmi dobre necítite.

Ale predsalen, niekedy v priateľstve platí aj to, že protiklady sa priťahujú. Možno ste povahovo úplne odlišný od vášho kamaráta a aj tak si s ním dobre rozumiete. Čím to bude? Myslím, že to bude tiež tými vibráciami. Ten človek má možno práve také vibrácie, ktoré vy práve potrebujete a ktoré na vás dobre pôsobia. Tiež možno aj vy máte práve také vibrácie, ktoré dobre pôsobia na toho druhého. Tak nemusíte mať úplne všetky spoločné záujmy, lebo aj tak so dobre doplňujete.

Žiaden človek nie je dokonalý a každý je iný, preto ani nie je možné nájsť si dokonalého priateľa. Aj keď máme výbornú kamarátku, aj tak vznikne niekedy malé nedorozumenie. Problémom je, že ľudia sa väčšinou sústredia na horšiu vlastnosť človeka ako na tú dobrú. V každom človeku je niečo dobré, veď všetci pochádzame z lásky a nemali by sme nikoho odsudzovať ani nenávidieť.

Keď som bola malá, často mi spolužiaci a spolužiačky robili zle. Ja som sa vždy na nich naštvala a stále som myslela iba na to, ako ich všetkých nenávidím, že celý svet je hrozný, nikto sa so mnou nechce kamarátiť. Po čase som ale zistila, že tá chyba nie je v nich, ale vo mne. Keď som si stále dookola hovorila, že sa so mnou nikto nechce kamarátiť, akí sú všetci hrozní, tak sa so mnou nikto nekamarátil, lebo som svojim správaním a vibráciami ukazovala, že to nechcem. Teraz už viem, že druhých ľudí by sme nemali nenávidieť, koniec koncov, všetci sme si rovní.

Ja som v živote nemala veľa priateľov. Ešte pred rokom som si myslela, že priatelia sú nanič. Aj tak mi nikto nerozumie a všetci ma len zradia a sklamú. V priebehu tohto roka som si ale našla viac kamarátov. Ako tak pozerám, som obklopená iba ľuďmi, ktorí majú podobné záujmy ako ja. Keď som si založila tento blog, nepovedala som o ňom nikomu, iba svojej sestre. Po pár mesiacoch sa o ňom dozvedela mama, potom to vykecala zopár kamarátkam, pritom som všetkým hovorila, že to nemajú nikomu hovoriť, že je to tajomstvo. Ale v živote by ma nenapadlo, že by som bola schopná povedať o svojom blogu niektorým svojim kamarátkam, myslela som si, že ma budú považovať za blázna. Ale ako tak pozerám, nikto si z môjho blogu ešte srandu nerobil a nikto mi nepovedal, že mi šibe.

Za tento rok som si upevnila vzťah o svojimi kamarátkami a našla nové. Doteraz som nevedela, aké môže byť priateľstvo krásne. Ale poviem vám, priateľstvo je úžasná vec. Je krásne cítiť, že sú okolo vás ľudia, ktorí presne vedia, ako sa cítite, ktorí vás chápu a rozumejú vám, s ktorými je zábava a s ktorými si vždy máte čo povedať. Teraz viem, o čo som prichádzala, keď som do 11 rokov nemala kamarátku.

Keby sme všetci ľudia na zemi pochopili svoju podstatu a boli si vedomí sily v sebe a v druhých, boli by sme všetci priatelia. Nikto by nikomu nerobil zle, každý by bral tých druhých tak, akí naozaj sú. Vždy by sme mali mať otvorené srdcia pre nových priateľov, ktorých sme ešte nestretli.

Vzťah dvoch ľudí by mal byť určite vyrovnaný. To znamená, že by tam mala byť rovnováha v dávaní a braní. Keď iba jeden do vzťahu niečo dáva a ten druhý iba berie, nie je to dobré, lebo jeden je otrok a ten druhý si užíva. Aj aj mám zopár takých vzťahov, ale priateľstvom sa to nazvať nedá.

Je ale normálne, že niektoré priateľstvá sa po čase rozpadnú. Človek sa mení, aj jeho záujmy sa menia a tým pádom si už s dotyčným človekom nemá čo povedať, aj keď si predtým boli takí blízki...

Rady, ako sa starať o priateľstvo:
Buďte k sebe úprimný a nemajte pred sebou tajomstvá. Keď niečo nechceš priateľke povedať, znamená to, že mu naplno nedôveruješ a že sa bojíš, čo si o tebe pomyslí, tým pádom si si teda neistý sám sebou.
Trávte spolu veľa času a nezanedbávajte priateľstvo. (Práve preto máme najčastejšie priateľov v okolí, v ktorom sa najčastejšie nachádzame, napríklad v škole a práci. Tam máme vždy čas porozprávať sa s priateľmi. )
Mali by ste podnikať spolu výlety a stretnutia, pri ktorých sa viac zblížite.
Pokúste sa do vzťahu vždy priniesť niečo nové alebo urobiť prekvapenie, aby priateľstvo neostalo stáť na nudnom bode.