Listopad 2011

Zamyslenie...

25. listopadu 2011 v 21:04 | Pauli |  Zamýšľania o sebe
Mám pocit, že v priebehu týchto mesiacov sa vo mne čosi zmenilo. Asi sa tomu hovorí dospievanie. Cítim, že prechádzam dôležitým obdobím a som na rozhraní detstva a dospelosti. Už sa dávno nepovažujem za dieťa, ale ešte sa nemôžem nazvať dospelou. Je naozaj pozoruhodné, ako sa dokáže jeden človek za taký krátky čas zmeniť. Vlastne sa mením stále, každým dňom sa moje názory uceľujú a rozvíjajú. Asi to znie dosť divne, keď to tu takto píšem. Vo všeobecnosti seba považujem za dosť divnú osobu. Neustále nad niečím premýšľam a v duchu niečo riešim. Niekedy by som veľmi chcela vedieť, aké myšlienky chodia iným ľuďom po rozume a či aj oni vedú sami zo sebou také rozsiahle rozhovory. Vždy, keď cestujem autobusom, tak rozmýšľam nad svojim životom a pozorujem všetkých ľudí naokolo. Snažím sa zistiť, na čo asi tak myslia. Ľudia v autobuse obvykle hľadia nepríčetným pohľadom z okna a vyzerajú veľmi ustarostene. Rozmýšľam nad tým, čo asi títo ľudia v živote zažili, ako sa práve cítia, čo ich doviedlo k tomu, že cestujú týmto autobusom a kam majú namierené. Pre mňa je fascinujúce, koľko ľudí sa stretáva pri takej bežnej veci ako je cestovanie autobusom. Koľko ľudských osudov sa v tú chvíľu preplieta a väčšina ľudí si ani nie je vedomá tohto významného okamihu. Ja pri svojom pozorovaní asi vyzerám ako najväčší blázon, pretože sa vždy podvedome usmievam, nad niečím sa sama so sebou chichocem, neobsedím na jednom mieste, stále sa vrtím a obzerám sa naokolo.

Keď si čítam články, ktoré som písala pred tromi rokmi, mám pocit, akoby som to ani nepísala ja, ale úplne iná osoba. Je priam pozoruhodné, ako som sa za ten čas zmenila. Z trinásťročného ezoterikou posadnutého dievčaťa som vyrástla na šestnásťročné, jedným slovom necharakterizovateľné dievča a spolu so mnou rástol aj môj blog. Môj pohľad na život sa za tie roky rapídne zmenil. V poslednej dobe sa mení každým mesiacom, takže nikdy neviem, čo ma čaká. Asi najväčšou zmenou je to, že už nie som tak posadnutá čítaním ezoterických kníh a snívaním o vílach, anjeloch a iných bytostiach. Stal sa zo mňa omnoho materialistickejší človek, v mnohých veciach podobný ako všetci ostatní ľudia v mojom veku, ale na druhej strane úplne iný a šialený. Nemožno povedať, že by som na duchovno zanevrela. Povedala by som, že sa na to teraz pozerám úplne inak. Vtedy som sa zúfalo snažila naviazať kontakt s vílami a to som považovala za svoj najvyšší cieľ. Teraz mi to príde absurdné. Vo víly stále verím, verím v bytosti aj silu prírody, ale už sa nesnažím o kontakt s nimi. Keď som v prírode, uvedomujem si ich prítomnosť, v duchu ich pozdravím, vymeníme si zopár myšlienok, ale tým to končí. Netlačím na pílu a neočakávam, že sa predo mnou zjaví nejaká bytosť. Nechávam to len tak plynúť a hovorím si, že možno niekedy v mojom živote nadíde taká situácia, že budem dostatočne naladená na prírodu, aby som niečo také zažila, ale teraz na to nie je vhodná doba. Omnoho dôležitejšie je pre mňa užívať si život v prítomnom okamihu. Snažím sa vždy žiť v prítomnosti, neľutovať minulosť a neobávať sa budúcnosti. Snažím sa hľadať čaro a krásu vo všetkom.

Moja viera v Boha sa za posledných pár mesiacov dosť prehĺbila. Keď hovorím Boha, nemyslím tým Boha z nejakého konkrétneho náboženstva. Myslím tým Univerzum, Energiu, ktorá nás všetkých obklopuje, Stvoriteľa tohto všetkého. Začala som sa každý večer a ráno modliť, čo som doteraz nikdy nerobila. Nechápte ma zle, nemodlím sa žiadne kresťanské ani iné náboženské modlitby. Pod modlením myslím to, že hovorím k sile, ktorá všetko stvorila, ďakujem jej za všetko, za čo som jej vďačná, poviem jej, čo všetko krásne i nepríjemné som v ten deň zažila, čo chcem, aby sa nasledujúci deň stalo a potom s dobrým pocitom zaspávam. Verím, že každý z nás má niečo z Boha v sebe a je vo svojej podstate bytosťou plnou lásky. Snažím sa na každého vrátane seba takto nahliadať, ale je to ťažké. Často sa na niekoho nahnevám, v duchu nadávam, ale potom si uvedomím, že to, čo sa mi nepáči na iných ľuďoch vlastne odráža moje vlastnosti, ktoré na sebe nemám rada. Ďalšou veľkou zmenou, ktorá sa vo mne za tie roky udiala je to, že som omnoho otvorenejšia kontaktu s ľuďmi. Aj keď asi stále pôsobím ako tichá a introvertná osoba, nie je to so mnou také zlé, ako to bolo vtedy, keď som si založila tento blog. Vtedy mi môj blog nahrádzal najlepšiu kamarátku, lebo v skutočnom živote som nemala nikoho. Teraz mám zopár dobrých kamarátok, za ktoré som vďačná. Spoznala som mnoho nových ľudí a zistila som, že každý človek ma môže niečo nové naučiť a niečím zaujímavým inšpirovať. Možno preto už nemám takú potrebu sem často písať.

Som na seba hrdá, pretože cítim, že sa mi konečne po niekoľkých rokoch podarilo zbaviť sa toho vnútorného napätia a strachu. Už sa neobávam zbytočných vecí ako sú písomky a testy, lebo si uvedomujem, že z hľadiska celého môjho života nie sú až také dôležité. Nejako bolo, nejako bude. Dôležité je vydať zo seba počas testu to najlepšie. Keď aj dostanem zlú známku, nebudem si to musieť vyčítať a môžem byť na seba hrdá. Ďalším veľkým pokrokom pre mňa je to, že som konečne začala žiť v prítomnom okamihu, prestala som ľutovať minulosť a obávať sa budúcnosti. Uvedomujem si, že môj život je momentálne v najlepšom poriadku a len na mne závisí, ako sa bude ďalej vyvíjať.

Život je naozaj zvláštna vec. V tomto momente si ho užívam viac ako kedykoľvek predtým. Som veľmi šťastná a vďačná, že môžem byť časťou tohto sveta, že mám vyhradené miesto v tejto ľudskej spoločnosti. Veľmi sa mi páči, aký je život jednoduchý i komplikovaný zároveň. Funguje na úplne jednoduchých princípoch, ale pre väčšinu ľudí sú tieto princípy neznáme a preto všetko zbytočne komplikujú. Tajomstvo života spočíva v každej maličkosti, konieckoncov, každá veľká vec bola na začiatku malá.

Som zvedavá, akým smerom sa bude môj život vyvíjať ďalej. Nikdy to nemôžem vedieť, môže sa obrátiť naruby v každom okamihu. To ma na živote najviac fascinuje. Riadim sa heslom "Nikdy nehovor nikdy". Len na mne záleží, ako sa bude môj život naďalej vyvíjať. Ešte nedávno som sa bála budúcnosti. Bála som sa maturity a toho, že budem musieť odísť z domu, presťahovať sa na internát a žiť samostatne. Svoju rodinu veľmi milujem a bude pre mňa ťažké nevídať ich každodenne. Ale za posledný mesiac som tento strach z neznáma nejakým neznámym spôsobom prekonala. Už sa teším, že nástupom na vysokú školu pre mňa začne nová etapa života. Budem sa musieť postarať sama o seba a budem môcť sama rozhodovať o svojom živote. Určite to bude veľmi zaujímavé, už sa teším na nové výzvy a zážitky. Chcem toho v živote ešte veľa zažiť a viem, že ešte musím na sebe zapracovať. Ale páči sa mi, akým spôsobom sa moja osobnosť vyvíja. Uvedomujem si, že som za posledný rok vyspela v mnohých ohľadoch. Utvorila som si názory na toľko vecí a výrazne som pokročila na ceste k sebaláske.

Práve som napísala ďalší dlhý článok plný osobných úvah. Naozaj neviem, či to niekto číta a či to niekomu niečo dá, ale mala som potrebu vypísať sa zo svojich pocitov. Bohužiaľ sem nemôžem písať príliš osobné veci, pretože sem chodí veľa ľudí, ktorí ma osobne poznajú a taktiež som si vedomá toho, že zverejňovať všetky osobné informácie na internet nie je práve najlepší nápad. Ani zďaleka som nevyjadrila všetky pocity, ktoré práve zažívam. Snažila som ich napísať do svojho denníka, ale po piatich zapísaných A4 stranách ma začala bolieť ruka a to som sa nedostala ani k jadru toho, čo som chcela napísať. Aj v tomto ohľade som rozpoltená osobnosť. V uvoľnenej atmosfére a sama so sebou dokážem rozoberať jednu tému sto rokov a vždy ma napadne niečo nové, ale na druhej strane som v spoločnosti veľmi uzavretá. Nie som moc dobrý človek na diskusie, aj keď sama so sebou viem diskutovať veľa, obvykle keď sa ma niekto niečo opýta, odpovedám veľmi stručne zopár vetami, v ktorých vyjadrím všetko, čo ostatní ľudia obkecávajú dobrú polhodinu. Jedna z ďalších vecí, ktoré ma na mne udivujú je to, že sa niekedy dokážem dosť odborne vyjadrovať. Je to zvláštne, ani neviem, odkiaľ také výrazy beriem. Ale prestanem sa tu ďalej rozpisovať o zbytočnostiach, aj tak to nikoho nezaujíma... Pointou tohto článku malo byť zamyslenie sa nad svojim životom a v túto chvíľu si ho naozaj užívam:).

Čo je nové

18. listopadu 2011 v 20:00 | Pauli |  Z môjho života
Milí návštevníci môjho blogu,

v prvom rade by som sa chcela ospravedlniť za to, že posledný článok, ktorý som napísala pochádza z 18.9, čo je presne dva mesiace dozadu.Nemôžem sa vyhovárať na to, že som nemala čas sem písať. Keď človek chce, čas si vždy nájde. Aj keď je pravda, že v poslednej dobe sme toho mali do školy strašne veľa a stále máme, ale vždy som mohla niekedy večer namiesto pozerania telky, čítania alebo nezmyselného surfovania na internete napísať článok na blog. Jediným mojich problémom je moja strašná lenivosť. Neviem dohnať samú seba k tomu, aby som napísala článok a vymýšľam si milión výhovoriek, prečo na to nemám čas. Preto sa vám ešte raz ospravedlňujem za to, že svoj blog zanedbávam. Aj keď viem, že blog má byť zábava a nie povinnosť, cítim sa previnilo voči ľuďom, ktorí sem každodenne chodia s nádejou na nový článok a nikdy sa nedočkajú. Naozaj ma prekvapilo, keď som si pozrela štatistiky návštevnosti a zistila, koľko ľudí navštevuje môj blog. V priemere mi sem chodí 120 ľudí denne, 850 ľudí týždenne. Nedávno ste prekročili celkový počet návštev 50 000, za čo som vám veľmi vďačná. Nemôžem uveriť tomu, čo robí toľko ľudí na mojom malom bezvýznamnom blogu. Veď sem nič zaujímavé ani hodnotné nepíšem, tak kde sa tu berie toľko ľudí? Vari ich baví čítať moje keci? Vážne sa mi nikdy nesnívalo o takejto veľkej a pravidelnej návštevnosti. Nikdy by ma nenapadlo, že mi môj blog vydrží takmer 3 roky (to budem môcť povedať až 22. Februára).

Za posledných pár mesiacov sa udialo toľko vecí. Väčšina zážitkov je spätých so školou, tá zaberá väčšinu môjho času. Teraz je to v škole naozaj tvrdé. Písomné skúšky z nemčiny sa už blížia, budú sa konať 6.12 na Mikuláša (neviem , aký hlupák to vymyslel). Od konca septembra do minulého týždňa som trávila každý deň písaním mojej práce na skúšky z nemčiny. Moja práca je o národných parkoch na Slovensku a v Nemecku. Bolo ťažké spracovať túto tému, lebo na internete nebolo dostatok informácií a musela som tam pridávať vlastné myšlienky. Celý proces tvorenia tejto práce bol pre mňa náročný, každý deň tráviť niekoľko hodín zháňaním informácií a zhŕňať ich do viet. Výsledkom mojej práce je asi 20 A4 stránok textu vo Worde, ale nie som s tým celkovo spokojná, lebo si myslím, že je to nudné a malo to byť kontroverzné, ale čo kontroverzné sa dá nájsť na národných parkoch? Som rada, že to mám už konečne za sebou a nemusím tráviť toľko času pri počítači. Kvôli skúžkam z nemčiny stále musíme písať na nemčinu slohy na dosť podivné témy, o ktorých som nikdy predtým nepočula. Ústne skúšky budú až niekedy v januári.

Okrem toho stále píšeme nejaké písomky a stále sa musím niečo učiť. Tento týždeň sme písali písomku z matiky. Matematika je pre mňa hrozne ťažká, z tých hlúpych logaritmických funkcií, exponenciálnych rovníc, derivácií a integrálov ma prisahámbohu raz porazí. Na hodinách matematiky si pripadám ako v nejakom filme, v ktorom naša učiteľka predstavuje šialeného vedca, ktorý za pár sekúnd napíše a nakreslí rovnicu funkcií a očakáva, že mi všetko stíhame a všetkému chápeme, pričom ja na ňu vyvaľujem oči ako teľa a vôbec netuším, čo si tam pre seba rozpráva. Keďže na hodinách ničomu nepochopím, musím sa snažiť rozlúšťiť svoje poznámky doma a na každú písomku sa učím v priemere 20 hodín (v priebehu týždňa každý deň po tri hodiny), aby som z písomky dostala aspoň trojku. Minulý týždeň som z písomky z fyziky vyfasovala 2,5/10, čo je päťka, ale dopadlo to nad moje očakávania, lebo som si myslela, že budem mať nulu. Nebola som najhoršia z triedy, najmenej bol 1 bod a najviac 5. Najlepšia známka z písomky bola štvorka, čo svedčí o hlúposti žiakov alebo učiteľa. V tomto prípade by som sa prikláňala k tej druhej možnosti. Aj keď musím priznať, že z fyziky som dutá, ale to len preto, lebo nám to učiteľ nevie vysvetliť, melie jedno cez druhá a ja nikdy neviem o čom, kreslí na tabuľu podivné obrázky, ktorým nikto nerozumie a potom dá na písomku také príklady, ktorým zadaniu vôbec nepochopím, zadanú máme jednu hodnotu a 5 neznámych.

Čo sa týka ostatných predmetov, s tými už nemám problém. Keby sme v škole nemali žiadnu matematiku a fyziku, bola by tú úplna pohodička. Vtedy by ma škola dokonca bavila. Naozaj mám rada hodiny biológie. Máme dobrú učiteľku, ktorá učivo dobre vysvetlí, je to zaujímavé a niečo mi to aj do života dá. Keby sme mali takú učiteľku na fyziku, určite by som neprepadala, ale mala by som pri najhoršom dvojku. Tento rok nám pribudli v škole semináre ako predpríprava na maturitu. Ja som si zvolila seminár z biológie a dobre som urobila, lebo je to vážne zaujímavé. Na minulej hodine sme pitvali srdce. Myslela som si, že ako citlivé dievča s tým budem mať problém, ale zvládla som to a nebolo to nič hrozné.
Predmety ako literatúra, dejepis, angličtina, nemčina, náuka o spoločnosti mi nerobia žiaden problém, dokonca ma bavia a aj sa na ne teším. Keby len nebola tá otravná matematika a fyzika...

To sú asi všetky novinky zo školského sveta. V blízkej budúcnosti sa pokúsim napísať zopár zmyslupnejších článkov a nenudiť vás mojim sťažovaním sa na školu.