na Blog.cz

Uff... Konečne si môžem vydýchnuť. Obávané skúšky sú už za mnou.

Dnes sa konala druhá čast skúšky na Nemecký jazykový diplom, tá ústna. Keď si predstavím, ako som sa celý rok tohoto dňa obávala a že je to už KONEČNE za mnou, mám veľmi dobrý pocit.

Cez prázdniny ma znovu premohla stára známa lenivosť, takže som tomu učeniu moc nedala. Síce som sa na to pripravovala, ale asi nie tak poriadne, ako by to chcelo. Najviac som sa začala učiť asi 2 dni pred skúškou. Ja som hrozná, vždy všetko nechávam na poslednú chvíľu a potom stresujem, že nič nestíham. Včera som celý deň nič nerobila, len si opakovala svoju prezentáciu. Ešte aj v noci som sa niekoľkokrát zobudila na to, že vo sne odrapotávam svoju prezentáciu. Aj keď učiteľka zdôrazňovala, že sa to nemáme učiť naspamäť, ale máme hovoriť voľne a prirodzene, to by asi odo mňa chcela veľa. Ja neviem hovoriť prirodzene a uvoľnene, hlavne keď stojím pred komisiou, všetky oči na mňa zírajú a očakávajú, že im poviem niečo inteligentné.

Skúška prebiehala takto: Na rad som prišla ráno o 8:40. Dali mi papier, na ktorom bola téma a určité pojmy, ktoré som mala spracovať a ku každému niečo povedať. Ja som dostala tému Priateľstvo. To je celkom jednoduchá téma a takú jednoduchú som neočakávala, takže som nemala nič extra pripravené dopredu. Tých 20 minút mi bolo na prípravu strašne málo, k poslednému bodu som stihla napísať jednu vetu a už som bola na rade. Vošla som do miestnosti, sadla si pred komisiu a začala som niečo rozprávať. Hneď som znervóznela, robila banálne chyby, neustále bľabotala to isté dookola a v podstate som tam nič inteligentné nepovedala. Ale aspoň niečo som im tam vykoktala, takže môžem byť aspoň na to hrdá. Potom nasledovala diskusia na túto tému, ktorú som celkom zvládla, aj keď som mohla vymyslieť aj lepšie odpovede.

Nakoniec moja prezentácia o Národných parkoch dopadla ako väčšina mojich ústnych odpovedí. Celá som znervóznela, hovorila som monotónne a nezaujímavo, znelo to nabiflene, dookonca aj to, čo som improvizovala. V strese mi vypadlo niekoľko dôležitých faktov, veľa vecí som doplietla a vkuse som sa pozerala do svojho papierika, aj keď som odtiaľ nič nečítala. V priebehu môjho prezentovania som videla znudené tváre učiteliek a ich nie práve nadšené pohľady z mojej prezentácie. Viem, že z toho, čo mala splňať úspešná prezentácia som nesplnila takmer nič. Malo to biť humorné a informatívne a to moje nebolo humorné ani trochu. Ani neviem, čo môže byť na téme "Narodné parky na Slovensku a v Nemecku" vtipné. Namiesto prirodzeného uvoľneného prejavu bol môj prejav hektický, monotónny, plný trápneho pohupovania z nohy na nohu, neustáleho koktania a nadmerného používania citoslovca "ehm". Keď som skončila s prezentáciou, dostala som zopár otázok od komisie, na ktoré som vykoktala ako-takú primitívnu odpoveď. Potom ma pustili domov. Celé to zbehlo strašne rýchlo a ja som nemohla uveriť tomu, že je už po všetkom strese a trápení. Keď som vychádzala z dverí, prvá myšlienka bola "Hurá, už to mám za sebou!". Druhá myšlienka "Preboha, čo za hlúposti som tam splietala".

No čo už, teraz na tom aj tak už nič nezmením, takže nemá zmysel sa s tým trápiť. Hlavné je, že žijem a to, na čo som sa celý rok stresovala je konečne za mnou. A keď som už zvládla toto, tak hravo zvládne všetky ostatné školské povinnosti. Už len prežiť písomku z matiky, ktorá je o dva dni a potom už snáď bude pokoj.

Táto skúška mi dopomohla uvedomiť si, čo je v živote naozaj dôležité. Aj keď som bola počas skúšania dosť vystrašená a nervózna, zaznamenala som určité zlepšenie. Minulé roky by som tam asi od strachu skolabovala, ale dnes som to prežila a ani som neutiekla. Pred skúškou som vyslovila milión modlitieb, takže asi pri mne v tej chvíli stáli celé nebesá, lenže ja som bola príliš rozrušená, aby som ich vnímala. Ale po skončení skúšky som mala povznesenú náladu a dobrý pocit, že sa už z tými otravnými parkami a lykožrútmi nemusím viac zaoberať.

Som vážne zvedavá, ako to celé dopadne. Ja mám z obidvoch skúšok, z písomnej aj ústnej dosť zlý pocit, ale to neznamená, že som to nespravila. Ja mám vždy zo svojich výkonov strašný pocit, lebo som na seba príliš náročná. Myslím si, že dostanem štvorku alebo pätku a nakoniec je z toho jednotka. Možno mi nejakým spôsobom za niečo dajú body a ja ten diplom zázrakom dostnanem. A keď nie, tak sa nezbláznim, nie je to životne dôležité. Konečne mám teraz po pol roku čas venovať sa veciam, ktoré mám rada:).