Březen 2013

Aké je to byť introvert vo svete, ktorý nechce stíchnuť

31. března 2013 v 20:45 | Pauli |  Všetko o mne
Predtým, ako sa budeme hlbšie zaoberať touto témou, musíme si ujasniť tieto dva pojmy. Aký je rozdiel medzi extrovertom a introvertom?

Extrovert je človek, ktorý sa "nabíja", keď je v prítomnosti ostatných. Extrovert chce byť s ostatnými po náročnom dni, aby získal späť energiu, ktorú v práci stratil. Najprv koná a až potom rozmýšľa. Je to človek, ktorý rozmýšľa nahlas. To, čo si myslí, zistí rozprávaním o tom. Často ani nevie, čo si myslí, pokiaľ nemá príležitosť sa z toho poriadne vyrozprávať. Má silnú potrebu kontaktov s vonkajším svetom. Je voči ľuďom aj veciam otvorený a je nimi motivovaný. Má rád rozmanitosť a zmeny vo vzťahoch s inými ľuďmi.

Introvert je naopak človek, ktorý sa dobíja, keď je sám, prípadne s 1-3 blízkymi priateľmi. Najskôr premýšľa a až potom koná. Pravidelne sa potrebuje izolovať od ostatných ľudí, aby si dobil energiu. Je motivovaný zvnútra, jeho myseľ je niekedy taká sústredená, že vôbec nevníma vonkajšie deje. Dáva prednosť vzťahu a komunikácii s jednou osobou pred komunikáciou so skupinou osôb.

Je však dôležité povedať, že neexistuje niečo ako čistý extrovert a čistý introvert. Niektorí ľudia sa nachádzajú niekde v prostriedku škály medzi extroverziou a introverziou. Podstatná väčšina ľudí sa však identifikuje buď ako extrovert alebo introvert. No všetko je individuálne a introvert sa môže v určitých situáciach za určitých okolností správať ako extrovert a naopak.

Keďže drvivú väčšinu populácie tvoria extroverti, sú introverti spoločnosťou často nepochopení. Naše najvýznamnejšie inštitúcie, školy a pracoviská sú navrhnuté hlavne pre extrovertov. V našej kultúre sa nadovšetko cení družnosť a spoločenskosť. Extrovertnosť je atraktívny osobnostný rys, z ktorého sme urobili normu, ktorá nás ovláda a ktorej sa musíme prispôsobiť. Preto môže byť ťažké, priam zahanbujúce byť introvertom. Introvertnosť sa a považuje za druhoradý osobnostný rys. Introverti žijúci podľa ideálu extrovertov sa potom cítia ako ženy vo svete mužov. Narozdiel od extrovertov sa introverti za svoju prirodzenú osobnosť zvyknú hanbiť. Nikde na internetovej poradni nenarazíte na otázku: "Čo mám urobiť, aby som bol menej spoločenský?". Zatiaľ čo volaní o pomoc typu: "Chcel by som si nájsť priateľov, ale myslím, že im pripadám nudný, čo mám robiť?" je všade neúrekom.

Pokiaľ ste aj vy introverti ako napríklad aj ja, určite dobre poznáte, akú bolesť v nás spôsobujú zaužívané predsudky voči tichu. Často sa dostávame do takých situácií, že sa nás ľudia pýtajú: Čo sa deje, máš nejaké problémy? Prečo si tak potichu? Keď sme boli deťmi, často sme boli svedkami toho, ako sa naši rodičia ospravedlňovali za našu málovravnosť. V škole na nás potom naliehali, aby sme "vyliezli zo svojej ulity".

Vďaka spoločenským predsudkom som žila celé svoje detstvo v domnienke, že so mnou nie je čosi v poriadku. Všetko to začalo už v škôlke. Ja si pekne sedím a kreslím svoj obrázok, je mi dobre, svet je v poriadku a ja tiež. Ale potom príde pani učiteľka a núti ma, aby som s tým prestala a išla sa hrať s inými deťmi. V škole nikto nemal pochopenie pre to, že nemám potrebu sa vyjadriť pri každej diskusii. Zatiaľ čo iné deti sa chodili hrávať vonku, ja som bola najradšej doma a čítala, kreslila alebo len tak premýšľala. Vždy som si vystačila s jednou alebo dvomi kamarátkami, nepotrebovala som milión známostí. Vyčítala som si, že nie som taká ako ostatní, že sa necítim dobre medzi cudzími ľuďmi, väčšinou nedokážem zaujať rýchlu a vtipnú odpoveď. Trápilo ma, že si mnoho ľudí myslelo, že som utiahnutá, chladná, nudná a málo inteligentná. Preto som sa snažila to zmeniť. No čoskoro som zistila, že to tak ľahko nejde. Pokiaľ nemám k danej téme čo povedať, tak sa k tomu nemôžem donútiť. Nadbytočná prítomnosť viacerých ľudí naraz ma vyčerpáva a nedá sa s tým nič robiť. Taká proste som a to sa nikdy nezmení. Vo veľkých skupinách sa nezapájam do rozhovorov a som skôr pozorovateľ. Keď však dôjde k rozhovoru medzi štyrmi očami, ľudia bývajú často prekvapení, že viem aj rozprávať a som tiež človek s názormi a ideálmi. A pokiaľ s niekým dosiahnem takú úroveň vzájomného porozumenia a pohodlnosti, vtedy sa mi jazyk nezastaví a o svojich myšlienkach dokážem rozprávať hodiny bez prestávky.

Obdobie dospievania je pre mnohých introvertov tažkým obdobím. Sme vystavení tlaku rovesníkov, ktorí upredňostňujú hlučné diskotéky a nezáväzné zoznamovanie. Väčšina z nás sa raz začas podvolí tlaku extrovertov na spoločenské povyrazenie. Extroverti sú vtedy šťastní, že si "konečne užívame život". My potom máme potrebu stráviť nasledujúci deň doma čítaním kníh a inými činnostiami vyžadujúcimi samotu, aby sme nabrali stratenú energiu. V triede sme my introverti vnímaní ako podivíni, záhadné osobnosti či bifľoši.

Postupom času som zistila, že byť introvertom nie je žiaden hendikep. Je to určitý typ osobnosti, tak isto ako aj extrovert. Každý introvert by si mal uvedomiť, že je s ním všetko v poriadku a nemusí ísť sám proti sebe, aby zapadol do spoločnosti. My introverti máme také dary a vlastnosti, bez ktorých sa extroverti musia zaobísť. Nie sme ovce, nekráčame s davom a často prichádzame s originálnymi myšlienkami a riešeniami. Sme výborní poslucháči, dokážeme sa vcítiť do ľudí a berieme na nich ohľad. Dokážeme byť sami so sebou bez toho, aby sme sa nudili. Vidíme veci v súvislostiach, akoby z nadhľadu. Málokedy kritizujeme druhých, zato často samých seba. Sme kreatívni a často máme umelecké nadanie. Dokážeme sa lepšie vyjadrovať písaním než hovorením, preto sa z nás často stávajú spisovatelia a novinári.

Veď aká by to bola spoločnosť bez introvertov? Mnohí významní vedci, vynálezcovia, psychológovia, spisovatelia či filozofi boli v skutočnosti introverti, ktorí na svoje objavy a teórie prišli po dlhých úvahách o samote.

Milí priatelia introverti. Buďte na seba hrdí. Je vo vás veľa hodnotného a cenného. Zabudnite na nazeranie niektorých spoločenskejších jedincov na vašu introverziu. Nepremáhajte sa len preto, aby ste vyhoveli normám spoločnosti. Buďte sami sebou. A hlavne, buďte šťastní a spokojní.

Na záver pridávam 10 najčastejších mýtov, ktoré kolujú o introvertoch. Nespísala som ich ja, našla som ich na internete, ale myslím si, že sú veľmi výstižné a každý introvert sa v nich nájde. Pre extrovertov je to zase návod, ako nám lepšie porozumieť.

#1 - Introverti sa neradi rozprávajú.
Toto je snáď najväčší mýtus o introvertoch. Dokážu byť totiž veľmi vášniví a zapálení diskutéri. Avšak, musíte sa rozprávať o niečom, k čomu majú čo povedať. Ak nemajú čo povedať, budú jednoducho ticho. Nemajú radi bezduché konverzácie. V zásade platí, že ak sa s vami introvert vášnivo rozpráva, alebo vám nepovie ani slovo, absolútne to nemá nič spoločne s tým, či vás má alebo nemá rád.

#2 - Introverti sú plachí.
Introverti sa neboja ľudí a spoločnosti, ako si väčšina ľudí myslí. Introvert jednoducho potrebuje dôvod komunikovať. Nezáleží mu na komunikácií založenej len na tom, aby sa vôbec komunikovalo. Preto zrejme nebude tým, ktorý sa pustí do debaty. Avšak nemusíte sa báť osloviť ho - veľmi rád sa chytí.

#3 - Introverti sú arogantní a hrubí.
Možno to na niekoho tak posobí, ale určite to nie je pravda. Zakladajú na úprimnosti a pravdovravnosti. Majú na ostatných vysoké nároky. Nemajú problém vám úprimne povedať čo si o vás myslia, alebo to dať najavo. Povrchné vzťahy v spoločnosti pre nich nie sú zaujímavé - preto nemajú problém ich svojou úprimnosťou aj narušiť, ak nevidia iné východisko.

#4 - Introverti nemajú radi ľudí.
V prvom rade, introverti majú len zopár skutočných priateľov. Buď ste s introvertom dobrý priateľ, alebo sa o vás moc nezaujíma. Na druhej strane - ak sa raz stanete jeho priateľom a získate si jeho rešpekt, budete mať v živote silného spojenca.

#5 - Introverti neradi chodia na verejnosť.
Toto je nezmysel, introvert absolútne nemá problém byť na verejnosti. Je pravda, že mu je príjemnejšie mať kľud v teple domova, ale verejnosť určite nie je problém. Introvert však pobyt na verejnosti vníma inak - nevidí dôvod zdržiavať sa tam bez príčiny - rýchlo vyrieši čo potrebuje a smeruje domov, kde nájde pokoj.

#6 - Introverti chcú byť vždy sami.
Introverti sa osamote cítia dobre. Úplne si vystačia s vlastnými myšlienkami, vždy majú nad čím rozmýšľať, riešiť problémy. Snívajú. Niekedy však nemajú s nikým kontakt a nemajú sa s kým deliť o radosti a myšlienky - a tento stav im rozhodne nevyhovuje. Vždy majú blízky vzťah aspoň s jednou osobou.

#7 - Introverti sú divní.
Sú to individualisti. Nenasledujú dav, rozmýšlajú po svojom. Preto sú často považovaní za čudných - nenásledujú spoločenské normy, neprisposobujú sa trendom (a často nezmyselným). Jednoducho su dokážu udržať odstup. Nerobia rozhodnutia na základe toho, čo je populárne.

#8 - Sú to čudáci rezervovaní od spoločnosti.
Viac sa sústredia na svoje myšlienky. Nie že by si nevšímali veci okolo nich, jednoducho pripisujú vyššiu prioritu svojim myšlienkam.

#9 - Introverti sa nevedia baviť.
Je obrovský rozdiel medzi introvertmi a extrovertmi v chápaní toho, ako vyzerá zábava. Introvert sa radšej baví v kruhu blízkych, prípadne na nejakom tichom mieste (aj v prírode) a relaxuje. Introvert sa jednoducho nikdy necíti dobre v preplnených a hlučných miestach, pretože to nepovažuje za oddych - ak má na výber, radšej uprednostní niečo tichšie
.
#10 - Introvert sa môže "napraviť" a stať sa extrovertom.
Svet bez introvertov by nestál za veľa. Minimálne by prišiel o vynikajúcich vedcov, umelcov, hudobníkov, filozofov atď. V skutočnosti, pár výskumov už potvrdilo, že so stúpajúcim IQ číslom rastie percentuálny podiel introvertov v populácií. Takže introverti sú jednoznačne veľmi dôležitou súčasťou populácie.

Moje zážitky z písomnej maturity

27. března 2013 v 18:35 | Pauli |  Z môjho života
V tomto článku popisujem priebeh a svoje dojmy z písomnej časti maturity. Píšem to hlavne pre seba, aby som si o pár rokov mohla na tieto časi zaspomínať. Ale pokiaľ vás zaujíma, v čom také maturity spočívajú, kliknite na "Celý článok".

Som späť

23. března 2013 v 20:45 | Pauli |  Oznamy
Milí ktokoľvek, kto práve číta tieto riadky,
áno, som to ja, Pauli.
Po celom roku blogovej nečinnosti sa opäť hlásim.
Dlžím vám všetkým ospravedlnenie za to, že som blog tak náhle opustila a nepovedala ani slovo. Bolo to odo mňa veľmi neohľaduplné. Väčšina z vás asi predpokladá, že som k tomu mala nejaký špeciálny dôvod, ale pravdou je, že som pred rokom prežívala osobnostnú krízu. Akoby som stratila všetku inšpiráciu a chuť k písaniu.

Pred pár týždňami som zaznamenala akýsi vnútorný hlas, ktorý mi hovoril, že by som sa mala vrátiť k písaniu. Najskôr som sa snažila toto posolstvo ignorovať a odôvodňovala som to tým, že nemám o čom písať. Pravdou však je, že mám toľko vecí, o ktorých by som mohla písať, že sa mi pri pomyslení na všetky tie veci, ktoré by som vám chcela povedať, zatočí hlava a ja neviem, kde mám začať. A tak som radšej nenapísala nič. Ale ten vnútorný hlas nestíchol, ba priam každým dňom naberal na intenzite. Dobre viem, že sa na svoju intuíciu môžem vždy úplne spoľahnúť. Preto niet pochýb o tom, že určitá čast mojej bytosti túži po vyjadrení.

Som si istá, že na svete je mnoho ľudí, ktorí zmýšľajú podobne, ako ja. A to je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla pokračovať s týmto blogom. Verím, že vďaka nemu sa mi podarí spoznať nových ľudí, ktorí majú rovnaké názory na svet a v hĺbke srdca túžia po tom istom, čo ja.

Tiež verím, že prostredníctvom mojich článkov môžem pomôcť iným ľuďom v ťažkých časoch a dať im nádej na lepší život. To je presne to, čo chcem robiť.

Keď sa na to pozriem spätne, cítim, že bolo pre mňa dobré dať si na rok prestávku. Pomohlo mi to ujasniť si, kto v skutočnosti som a vnútorne dozrieť. Za ten rok mojej blogovej neprítomnosti sa v mojom živote udialo mnoho vecí. Ale to by bolo na dlhé rozprávanie.

Ešte raz vás prosím o prepáčanie za moju dlhočiznú blogovú neaktivitu. Dúfam, že mi to niekedy odpustíte:). Nemôžem nikomu sľúbiť, že odteraz budú vychádzať články často a pravidelne. Ale kedykoľvek budem mať voľnú chvíľku, pokúsim sa niečo napísať. Tiež som nakreslila zopár nových mandál ktoré by som vám chcela ukázať:).