Životy väčšiny z nás kontrolujú predchádzajúce zážitky. Tie nás ovplyvňujú v obrovskej miere, ale väčšina si to ani neuvedomuje. Už v útlom veku si vytvárame názory na seba a na svet. Počas života týmto myšlienkam dávame silu a čím viac sa na ne sústredíme, tým hlbšie do nášho podvedomia sa dostanú a tým tažšie je ich prekonať. Myšlienky plné strachu ohľadom istej situácie sú zakódované hlboko v našom podvedomí. Tieto myšlienky potom tvoria základ našej reakcie ohľadom určitej situácie. Táto reakcia prebieha automaticky bez toho, aby sme nad ňou museli rozmýšľať. Takýmto spôsobom sa dostávame do väzenia našich vlastných myšlienok. Veľmi by sme sa chceli všetkých tých deštruktívnych pocitov zbaviť, lenže nevieme ako. Tieto myšlienky sa zdajú byť neporaziteľné a neovládateľné.
Niektorí starší čitatelia tohto blogu si možno pamätajú, že som mávala problémy so sebavedomím. Toľkokrát som sa snažila pocitov menejcennosti zbaviť, ale zakaždým, keď som začala mať nádej, že už natrvalo zmizli, znovu sa vrátili. Bolo to ako začarovaný kruh. Myšlienka, že nestojím za nič bola zafixovaná tak hlboko v mojom podvedomí a bola taká silná, že bola základom všetkých mojich myšlienok, činov a reakcií. Zdalo sa byť priam nemožné sa jej niekedy zbaviť.
Nedávno som si umenie odovzdávania vyskúšala v praxi. Zajtra totiž odchádzam na jazykový pobyt na dva týždne do Viedne. Keď som si na to spomenula, zmocnila sa ma panika a starý známy pocit bezcennosti. Čo tam preboha budem robiť? Budú tam samí cudzí ľudia z iných krajín! Ako tam len ja zapadnem? Ako s nimi budem komunikovať? Zase budem za najväčšieho blbca, už len aby bolo po tom. Toto všetko ma napadlo úplne automaticky. Bolo to kvôli tomu, pretože som v minulosti absolvovala už viacej podobných táborov a pobytov a vždy to pre mňa skončilo katastrofou. Niet divu, že sa mi pri pomyslení na študijný pobyt plný nadväzovania nových kontaktov, spoločenských aktivít a iných vecí, ktoré normálnym ľuďom prinášajú radosť, aktivovala spomienka na už známe zážitky, ktoré pre mňa znamenali horor. No namiesto hnevania sa sama na seba, že som opäť dovolila, aby ma tieto pocity premohli, som sa na tieto emócie pozrela s odstupom. Dobre viem, že nič sa nám nedeje preto, aby nás to zničilo, ale preto, aby nám to pripomenulo to, čo sme ešte neporiešili a aby sme ďalej mohli pokračovať v osobnom raste. A tak som si sadla na pohodlné, ničím nerušené miesto a kládla som sama sebe v duchu otázky.
Odkiaľ pramení môj pocit bezcennosti? Myslím, že som ho nadobudla ako malé dieťa, asi ako trojročná. Nepamätám sa, čo presne tento pocit vo mne vyvolalo, ale pravdepodobne to bol spôsob, akým som si vykladala správanie ostatných voči mne. Ako malé dieťa som všetku vinu pripisovala sebe a preto keď mi mama čosi vyčítala, hlboko sa ma to dotklo. Postupom času som myšlienke, že za nič nestojím dávala nevedome čoraz viac sily sústredením sa na ňu, až sa to stalo mojou základnou myšlienkou. Do svojho života som si priťahovala čoraz viac situácií, ktoré mi pripomínali a potvrdzovali moju bezcennosť a neschopnosť. Okrem toho som už odmalička cítila, že sa líšim od ostatných detí. To, čo bolo pre nich zábavou bolo pre mňa utrpením a to, čo bolo pre nich nudné bolo pre mňa zábavou. Vždy som rozmýšľala a videla veci inak ako ostatní. Prežila som celé svoje detstvo v presvedčení, že som bezcenná, divná a neschopná. Až v období dospievania ma napadlo, že možno predsalen mám nejakú tú hodnotu :D. Snažila som sa pocitu menejcennosti brániť a bojovať proti nemu. Lenže vtedy som nevedela, že keď proti niečomu bojujeme, tak tomu len dávame silu. Žiaden konflikt sa nedá poriešiť tým, že proti nemu budeme bojovať. Podarí sa nám to len vtedy, keď sa pozrieme na konflikt s nadhľadom, zistíme príčiny jeho vzniku, akceptujeme ho so všetkým, čím je a nahradíme ho tým, čím chceme. Preto sa mi pocit menejcennosti tak dlho nedaril opustiť. Cítila som sa ako vo väzení.
Až teraz s mojimi novonadobudnutými znalosťami o podstate reality som bola schopná pozrieť sa na svoj problém z nadhľadu. Už teda poznám históriu a dôvod toho, čo vo mne vyvolalo pocit menejcennosti. Ďalšou otázkou je, je tento pocit vôbec oprávnený? Čo viem o tom, kto vlastne som? Viem, že som časťou univerzálneho vedomia. Toto vedomie sa momentálne prejavuje cezo mňa v podobe mojej fyzickej formy tak ako aj v podobe všetkého živého. Univerzálne vedomie je bezpodmienečná láska, čiže základom mojej bytosti je tiež láska. Som neodmysliteľnou časťou vesmíru, bezo mňa by bol nekompletný. Je teda pocit bezcennosti na mieste? Absolútne nie. Tento pocit ide proti všetkému, čím som. Preto sa aj v jeho prítomnosti cítim tak hrozne.
Keď som si všetko toto uvedomila, je načase, aby som opustila staré myšlienky. Zistila som, že sa nezakladajú na pravde, sú len ilúziou a neslúžia ničomu dobrému. Tak som v úprimnej prosbe požiadala univerzálne vedomie, ktoré je všadeprítomné, aby mi pomohlo nechať odísť všetky myšlienky a presvedčenia ohľadom mojej bezcennosti a divnosti. Hneď som pocítila veľkú úľavu a tak som vedela, že som bola oslobodená od starých myšlienok. Teraz prišiel čas, aby som svoju starú myšlienku, ktorá dovtedy riadila všetky moje reakcie, nahradila novou myšlienkou, ktorá sa postupne stane mojou riadiacou a automatickou myšlienkou. A tak som vyslovila túto vetu: Odteraz o sebe hovorím ako o významnej a cennej bytosti. Som súčasťou celku, súčasťou univerzálneho vedomia. Nie som o nič horšia ani o nič lepšia ako hociktorá iná bytosť. Všetci sme jedno. Keď sa pozerám do očí iného človeka, pozerám sa do svojich vlastných očí. Svojou láskou a svetlom som prínosom pre celú túto planétu. Mám právo byť tu. Nenarodila som sa preto, aby som zapadla a bola taká, ako nám naša spoločnosť diktuje. Narodila som sa preto, aby bola taká, ako mi je to prirodzené. Oceňujem svoju originálnu a individuálnu osobnosť. Prišla som sem priniesť nový spôsob myslenia a nový pohľad na realitu. Prišla som sem šíriť lásku, ktorá je všetkým, čím som.
Potom, ako som tieto slová vyslovila a naplno precítila, tak som už naďalej necítila odpor k blížiacemu sa jazykovému kurzu. Práveže som sa naň začala dívať ako na skvelú príležitosť. Budú tam len ľudia, ktorých nepoznám, čiže nikto nemá ani tušenie o mojej minulosti. Je to šanca začať odznova a nájsť si nových priateľov. Je to príležitosť na osobný rast a namiesto utrpenia to môžu byť chvíle plné radosti. A ja viem, že to budú radostné chvíle. Prečo by som si mala voliť myšlienky plné strachu, keď si môžem voliť myšlienky založené na láske? Teraz sa už nemusím báť, že znovu upadnem do väzenia negatívnych emócie. Dnes už viem, že sústredením sa na príjemné myšlienky sa mi radostná nálada rýchlo vráti.
Preto vyzývam aj vás, milí čitatelia, aby ste opustili všetky myšlienkové návyky, ktoré neslúžia vášmu najvyššiemu dobru. Neexistuje dôvod, prečo by ste mali dokola lipnúť na takých myšlienkach, ktoré vo vás vyvolávajú nepríjemné pocity. Ja viem, že opustiť staré a hlboko zakorenené presvedčenia, ktoré o sebe máme nie je vôbec ľahké. Ale nie je to nemožné. Vaša sila je nekonečná a váš potenciál je neobmedzený. Ste stelesnením lásky samotnej. Tak prečo sa naďalej utápať v negatívnych pocitoch, ktoré sú jedinou prekážkou, ktorá nám bráni vzrásť do nášho najvyššieho potenciálu? :)