na Blog.cz

Životy väčšiny z nás kontrolujú predchádzajúce zážitky. Tie nás ovplyvňujú v obrovskej miere, ale väčšina si to ani neuvedomuje. Už v útlom veku si vytvárame názory na seba a na svet. Počas života týmto myšlienkam dávame silu a čím viac sa na ne sústredíme, tým hlbšie do nášho podvedomia sa dostanú a tým tažšie je ich prekonať. Myšlienky plné strachu ohľadom istej situácie sú zakódované hlboko v našom podvedomí. Tieto myšlienky potom tvoria základ našej reakcie ohľadom určitej situácie. Táto reakcia prebieha automaticky bez toho, aby sme nad ňou museli rozmýšľať. Takýmto spôsobom sa dostávame do väzenia našich vlastných myšlienok. Veľmi by sme sa chceli všetkých tých deštruktívnych pocitov zbaviť, lenže nevieme ako. Tieto myšlienky sa zdajú byť neporaziteľné a neovládateľné.

Niektorí starší čitatelia tohto blogu si možno pamätajú, že som mávala problémy so sebavedomím. Toľkokrát som sa snažila pocitov menejcennosti zbaviť, ale zakaždým, keď som začala mať nádej, že už natrvalo zmizli, znovu sa vrátili. Bolo to ako začarovaný kruh. Myšlienka, že nestojím za nič bola zafixovaná tak hlboko v mojom podvedomí a bola taká silná, že bola základom všetkých mojich myšlienok, činov a reakcií. Zdalo sa byť priam nemožné sa jej niekedy zbaviť.

Nedávno som si umenie odovzdávania vyskúšala v praxi. Zajtra totiž odchádzam na jazykový pobyt na dva týždne do Viedne. Keď som si na to spomenula, zmocnila sa ma panika a starý známy pocit bezcennosti. Čo tam preboha budem robiť? Budú tam samí cudzí ľudia z iných krajín! Ako tam len ja zapadnem? Ako s nimi budem komunikovať? Zase budem za najväčšieho blbca, už len aby bolo po tom. Toto všetko ma napadlo úplne automaticky. Bolo to kvôli tomu, pretože som v minulosti absolvovala už viacej podobných táborov a pobytov a vždy to pre mňa skončilo katastrofou. Niet divu, že sa mi pri pomyslení na študijný pobyt plný nadväzovania nových kontaktov, spoločenských aktivít a iných vecí, ktoré normálnym ľuďom prinášajú radosť, aktivovala spomienka na už známe zážitky, ktoré pre mňa znamenali horor. No namiesto hnevania sa sama na seba, že som opäť dovolila, aby ma tieto pocity premohli, som sa na tieto emócie pozrela s odstupom. Dobre viem, že nič sa nám nedeje preto, aby nás to zničilo, ale preto, aby nám to pripomenulo to, čo sme ešte neporiešili a aby sme ďalej mohli pokračovať v osobnom raste. A tak som si sadla na pohodlné, ničím nerušené miesto a kládla som sama sebe v duchu otázky.

Odkiaľ pramení môj pocit bezcennosti? Myslím, že som ho nadobudla ako malé dieťa, asi ako trojročná. Nepamätám sa, čo presne tento pocit vo mne vyvolalo, ale pravdepodobne to bol spôsob, akým som si vykladala správanie ostatných voči mne. Ako malé dieťa som všetku vinu pripisovala sebe a preto keď mi mama čosi vyčítala, hlboko sa ma to dotklo. Postupom času som myšlienke, že za nič nestojím dávala nevedome čoraz viac sily sústredením sa na ňu, až sa to stalo mojou základnou myšlienkou. Do svojho života som si priťahovala čoraz viac situácií, ktoré mi pripomínali a potvrdzovali moju bezcennosť a neschopnosť. Okrem toho som už odmalička cítila, že sa líšim od ostatných detí. To, čo bolo pre nich zábavou bolo pre mňa utrpením a to, čo bolo pre nich nudné bolo pre mňa zábavou. Vždy som rozmýšľala a videla veci inak ako ostatní. Prežila som celé svoje detstvo v presvedčení, že som bezcenná, divná a neschopná. Až v období dospievania ma napadlo, že možno predsalen mám nejakú tú hodnotu :D. Snažila som sa pocitu menejcennosti brániť a bojovať proti nemu. Lenže vtedy som nevedela, že keď proti niečomu bojujeme, tak tomu len dávame silu. Žiaden konflikt sa nedá poriešiť tým, že proti nemu budeme bojovať. Podarí sa nám to len vtedy, keď sa pozrieme na konflikt s nadhľadom, zistíme príčiny jeho vzniku, akceptujeme ho so všetkým, čím je a nahradíme ho tým, čím chceme. Preto sa mi pocit menejcennosti tak dlho nedaril opustiť. Cítila som sa ako vo väzení.

Až teraz s mojimi novonadobudnutými znalosťami o podstate reality som bola schopná pozrieť sa na svoj problém z nadhľadu. Už teda poznám históriu a dôvod toho, čo vo mne vyvolalo pocit menejcennosti. Ďalšou otázkou je, je tento pocit vôbec oprávnený? Čo viem o tom, kto vlastne som? Viem, že som časťou univerzálneho vedomia. Toto vedomie sa momentálne prejavuje cezo mňa v podobe mojej fyzickej formy tak ako aj v podobe všetkého živého. Univerzálne vedomie je bezpodmienečná láska, čiže základom mojej bytosti je tiež láska. Som neodmysliteľnou časťou vesmíru, bezo mňa by bol nekompletný. Je teda pocit bezcennosti na mieste? Absolútne nie. Tento pocit ide proti všetkému, čím som. Preto sa aj v jeho prítomnosti cítim tak hrozne.

Keď som si všetko toto uvedomila, je načase, aby som opustila staré myšlienky. Zistila som, že sa nezakladajú na pravde, sú len ilúziou a neslúžia ničomu dobrému. Tak som v úprimnej prosbe požiadala univerzálne vedomie, ktoré je všadeprítomné, aby mi pomohlo nechať odísť všetky myšlienky a presvedčenia ohľadom mojej bezcennosti a divnosti. Hneď som pocítila veľkú úľavu a tak som vedela, že som bola oslobodená od starých myšlienok. Teraz prišiel čas, aby som svoju starú myšlienku, ktorá dovtedy riadila všetky moje reakcie, nahradila novou myšlienkou, ktorá sa postupne stane mojou riadiacou a automatickou myšlienkou. A tak som vyslovila túto vetu: Odteraz o sebe hovorím ako o významnej a cennej bytosti. Som súčasťou celku, súčasťou univerzálneho vedomia. Nie som o nič horšia ani o nič lepšia ako hociktorá iná bytosť. Všetci sme jedno. Keď sa pozerám do očí iného človeka, pozerám sa do svojich vlastných očí. Svojou láskou a svetlom som prínosom pre celú túto planétu. Mám právo byť tu. Nenarodila som sa preto, aby som zapadla a bola taká, ako nám naša spoločnosť diktuje. Narodila som sa preto, aby bola taká, ako mi je to prirodzené. Oceňujem svoju originálnu a individuálnu osobnosť. Prišla som sem priniesť nový spôsob myslenia a nový pohľad na realitu. Prišla som sem šíriť lásku, ktorá je všetkým, čím som.

Potom, ako som tieto slová vyslovila a naplno precítila, tak som už naďalej necítila odpor k blížiacemu sa jazykovému kurzu. Práveže som sa naň začala dívať ako na skvelú príležitosť. Budú tam len ľudia, ktorých nepoznám, čiže nikto nemá ani tušenie o mojej minulosti. Je to šanca začať odznova a nájsť si nových priateľov. Je to príležitosť na osobný rast a namiesto utrpenia to môžu byť chvíle plné radosti. A ja viem, že to budú radostné chvíle. Prečo by som si mala voliť myšlienky plné strachu, keď si môžem voliť myšlienky založené na láske? Teraz sa už nemusím báť, že znovu upadnem do väzenia negatívnych emócie. Dnes už viem, že sústredením sa na príjemné myšlienky sa mi radostná nálada rýchlo vráti.

Preto vyzývam aj vás, milí čitatelia, aby ste opustili všetky myšlienkové návyky, ktoré neslúžia vášmu najvyššiemu dobru. Neexistuje dôvod, prečo by ste mali dokola lipnúť na takých myšlienkach, ktoré vo vás vyvolávajú nepríjemné pocity. Ja viem, že opustiť staré a hlboko zakorenené presvedčenia, ktoré o sebe máme nie je vôbec ľahké. Ale nie je to nemožné. Vaša sila je nekonečná a váš potenciál je neobmedzený. Ste stelesnením lásky samotnej. Tak prečo sa naďalej utápať v negatívnych pocitoch, ktoré sú jedinou prekážkou, ktorá nám bráni vzrásť do nášho najvyššieho potenciálu? :)

Ľudia kladú najvyššiu dôležitosť na individualitu a formu. Nevedia si predstaviť nejaké vedomie alebo inteligenciu, ktorá existuje inak ako v individuálnej forme. Práve preto si náboženstvá vytvorili obraz najvyššej bytosti, ktorá má všetky rysy človeka, pozitívne aj negatívne. Z toho dôvodu hovoria o Božom hneve a treste. Všetky choroby a nešťastia sú pripisované Bohu ako odplata za neposlušné správanie.

Vždy som odmietala veriť v Boha podľa náboženských tradícií. Biblické varovania Božieho súdu a hnevu ma vždy znechucovali. Ľudia sa predsa narodili na to, aby sa správali tak, ako sa správajú. Prečo by mali byť ľudia súdení a odsúdení na život v utrpení a chudobe len preto, lebo porušili 10 prikázaní? Aký majú zmysel takéto tvrdenia?

Pre mňa takáto viera znázorňovala nelogického, krutého Boha a nechcela som mať s ním nič spoločné. Ak by takéto božstvo naozaj existovalo, ľudstvo by bolo odsúdené k záhube. Aký je zmysel života keď nie byť šťastným? A keď šťastie nie je dosiahnuteľné na tomto svete, aký je potom zmysel celej existencie?

Hlboko vnútri som vždy vedela, že existuje akási vyššia sila, ktorá toto všetko vytvorila a ktorá dáva zmysel celej existencii. Sám život a príroda sú až príliš dokonalé, aby boli produktom akejsi náhody. Preto som si vytvorila svoju vlastnú vieru v Boha, ktorá bola založená na tom, že Boh je láska a krása, ktorá sa prejavuje vo všetkom, čo existuje. A neskôr som si uvedomila, že táto večná sila je vlastne podstatou každého z nás. Došla som k poznaniu, že Boha netreba hľadať v chráme alebo v svätej knihe. Boh nesedí na tróne kdesi na oblohe ako ľudskí králi, ktorí vládnu svojmu ľudu. Je to len ľudská mienka a viera - nie pravda. Boh stvoril všetko živé, skrýva sa vo všetkom živom a je teda aj súčasťou každého z nás. Boh v nás je vedomie, ktoré je večné a nekonečné. Tým pádom sme každý častica Boha, všetci sme prepojení a tvoríme jeden celok.

Nedávno sa mi stalo, že som bola v stave neskonalej radosti. Vtedy som bez pochýb vedela, že táto sila je ten pravý stvoriteľ, z ktorého vzišlo všetko bytie. Tomuto úžasnému vnútornému mieru, harmónii a pocitu naplnenia nič nechýbalo. Toto je tá podstata reality, ktorá dáva život všetkému stvorenému. Táto sila je nekonečná, univerzálna, napĺňa zem, nebo a všetky živé veci. Je to sila univerzálneho vedomia. Všetko živé patrí do univerzálneho vedomia, ktoré je tou jedinou skutočnou realitou, čo sa skrýva za všetkými prejavmi individuálnej formy. Život a vedomie sú jedna a tá istá vec.

Vtedy som si uvedomila najdôležitejší aspekt ľudskej existencie. Človek sa rodí so všetkým potenciálom na vytvorenie krásneho života, ale on sám si svojim sebeckým myslením a správaním vytvára pre seba väzenie utrpenia, z ktorého niet úniku až dovtedy, kým si neuvedomí podstatu svojej existencie. Len ľudské myslenie, slová a činy vytvárajú prekážku medzi ľudským a univerzálnym vedomím. Človek má slobodnú vôľu a nijako nemôže uniknúť tomu, čo si myslí, hovorí a robí - pretože sa zrodil z univerzálneho vedomia a sám si tvorí svoju realitu.

Univerzálne vedomie sa dá najlepšie popísať ako bezpodmienečná láska. Táto bezpodmienečná láska nič nesúdi a ani nevidí žiadne hriechy. Tým pádom ani netrestá. Všetky choroby a nešťastia si ľudia vytvorili sami, pretože to, čo zaseješ, si aj zožneš. To je zákon celej tejto pozemskej existencie. Preto namiesto siatia nenávisti, sebeckosti, žiarlivosti, viny a strachu začnime siať lásku, pochopenie, milosť, odpustenie a štedrosť. Máme všetky prostriedky k tomu, aby sme vytvorili nebo na zemi.

Táto bezpodmienečná láska nám kedykoľvek naplní akúkoľvek potrebu. Všetko, čo je treba urobiť, je požiadať a veriť, že naša túžba bude naplnená. Treba sa zbaviť všetkých pochybností, ktoré nám bránia dovoliť si absolútnu hojnosť. Univerzálne vedomie pracuje cez našu myseľ, preto je o každú našu potrebu okamžite postarané. Keď sa naše ľudské vedomie dostane do perfektnej harmónie s univerzálnym vedomím, božská láska bude pracovať cez naše srdce, myseľ, telo a každej činnosti. Povznesieme sa do stavu osvietenia - tak ako aj Ježiš Budha...

Pravdou je, že "kráľovstvo nebeské" sa nachádza v nás! My ľudia a univerzálne vedomie sme jedno a to isté! Univerzálne vedomie sa manifestuje cez nás! Našou podstatou je bezpodmienečná láska, našim prirodzeným stavom je absolútna radosť! Univerzálne vedomie je všadeprítomné, nekonečné a večné! Nič okrem ľudskej mysle nemá tú moc klásť mu odpor! Tak prečo ísť proti svojej prirodzenosti a držať v sebe myšlienky a presvedčenia, ktoré bránia láske sa prejaviť navonok?

Cez všetko preteká prúd energie. Nachádza sa v celom vesmíre a vo všetkom, čo je. Je základom celého vesmíru, ako aj základom nášho fyzického sveta. My ľudia sme predĺžením nefyzickej energie Zdroja. Naša časovo - priestorová realita bola uvedená do pohybu silou myšlienky dávno predtým, ako sa prejavila vo fyzickej forme. Všetko v našom fyzickom prostredí bolo stvorené na základe nefyzického pohľadu toho, čo nazývame Zdrojom. A tak ako aj Zdroj stvoril celý náš svet aj nás silou sústredenej myšlienky, aj my naďalej tvoríme svoj svet z nášho postavenia v tejto časovo - priestorovej skutočnosti.

Každá myšlienka vibruje, vysiela určitý signál a zároveň priťahuje zodpovedajúci signál ako odpoveď. Tento proces nazývame zákon príťažlivosti. Zákon príťažlivosti hovorí: podobné priťahuje podobné. A preto sa v našom živote odohráva podstata všetkého, čomu venujeme pozornosť.

Tvorivý proces je v podstate veľmi jednoduchý. Skladá sa iba z troch krokov:

Keďže žijeme v pestrom prostredí, prvý krok sa deje automaticky. Všetky naše túžby - od tých najmenších či dokonca nevedomých až po tie jasné a výrazné - vznikajú v dôsledku rozmanitých a protikladných zážitkov nášho každodenného života. Túžby sú vedľajším produktom nášho styku s týmto rozmanitým a rozporuplným prostredím.

Druhý krok je ľahký, pretože sa nás vôbec netýka. Má ho na starosti nefyzická sila. Všetko, o čo prosíme, či je to veľké, alebo malé, nám je okamžite, bez výnimky poskytnuté. Každá otázka je zodpovedaná. Každá túžba je naplnená. Každé želanie je zaručené. Mnohí ľudia by s tým nesúhlasili a uvádzali by príklady nesplnených túžob zo svojich vlastných skúseností. Dôvodom je však to, že doteraz nepochopili a neuskutočnili nesmierne dôležitý tretí krok, bez ktorého môžu prvé dva kroky ostať nepovšimnuté.

Tretí krok je uplatnenie umenia dovoliť si. Pri tomto kroku musíme naladiť vibračnú frekvenciu našej bytosti na vibračnú frekvenciu našej túžby. Ak nie sme v stave prijímania, bude sa nám zdať, že nedostávame odpovede na naše otázky, že naše modlitby sú nevyslyšané a naše túžby nenaplnené - no nie preto, že by naše želania naozaj neboli vypočuté, ale preto, že naše vibrácie im nezodpovedajú a my ich tým pádom k sebe nepustíme. Je potrebné postupne, kúsok po kúsku opustiť myšlienky plné odporu, ktoré sú tým jediným činiteľom, ktorý nám niečo nedovoľuje. Pocítime úľavu, ktorá je znakom toho, že sa náš odpor uvoľňuje. Vibračný súlad sa dá najľahšie dosiahnuť tak, že sa tvárime, ako by sme danú vec už mali, ako by sme už zažívali to, po čom túžime. Smerujme svoje myšlienky na predstavu radosti z daného zážitku. Keď to budeme opakovane robiť, začneme sústavne vysielať tieto vibrácie a teda umožníme, aby sa to uskutočnilo.

Neustále je nám k dispozícii neobmedzený prúd hojnosti vo všetkých možných oblastiach - my sa však musíme naladiť tak, aby sme to všetko mohli prijímať. Nemôžeme klásť odpor a zároveň prijímať. Keby sme nemali myšlienky kladúce odpor a vibračne nezhodné s prúdom hojnosti, ktoré sme si vypestovali za svojho fyzického života, hneď teraz by sme ten prúd hojnosti naplno prijímali - sme totiž doslova jeho predĺžením.

Ak túžime po niečom, čo momentálne nemáme, stačí na to upriamiť pozornosť a ono to k nám na základe zákona príťažlivosti príde, pretože pri pomyslení na danú vytúženú vec či zážitok vysielame určitú, s touto vecou zhodnú vibráciu, takže podľa zákona k nám daná vec či zážitok musí prísť.

Ak túžime po niečom, čo v súčasnosti nemáme, a upriamujeme svoju pozornosť na stav, kedy danú vec nemáme, potom bude zákon príťažlivosti odpovedať na naše vibrácie postrádania tej veci, takže naďalej nebudeme mať to, po čom túžime. Taký je zákon.

Naše pocity dokonale odhaľujú obsah našich vibrácií. Naša nálada nám spoľahlivo prezrádza, čo si privolávame do svojho života. Keď venujeme pozornosť svojim pocitom, veľmi rýchlo zistíme, či sa sústredíme na svoju túžbu, alebo na neprítomnosť objektu našej túžby. Keď sa naše myšlienky vibračne zhodujú s tým, po čom túžime, cítime sa dobre - škála našich pocitov sa pohybuje od očakávania cez nadšenie po radosť. Ak sa však sústredíme na nedostatok či neprítomnosť toho, po čom túžime, škálou našich pocitov je pesimizmus, obavy, bezmocnosť, hnev, neistota a depresia. Ak nám naše pocity pomáhajú poznať, že si momentálne nevolíme myšlienky, ktoré by nás viedli takým smerom, akým túžime ísť, urobme s tým niečo: začnime si vedome voliť myšlienky, ktoré v nás vzbudia lepšie pocity.

Takže ak si budeme neustále uvedomovať, čo cítime, budeme vždy vedieť, ako sme na tom s umožnením našej túžby. Potom sa už nikdy nebudeme čudovať, prečo niečo dopadne alebo sa vyvíja určitým spôsobom. Naše pocity sú vynikajúcim navigačným systémom a ak im budeme venovať pozornosť, dokážeme sami seba priviesť k hocičomu, po čom zatúžime.

Tento vesmír je založený na príťažlivosti a v tomto smere neplatí žiadna výnimka. Ak zbadáme niečo, čo by sme radi zažili, začneme sa na to sústrediť a hovoriť tomu "áno", včleníme to medzi svoje zážitky. Keď však zbadáme niečo, čo by sme nechceli zažiť a hovoríme tomu "nie", tiež to včleníme medzi svoje zážitky. Nie je to tak, že keď povieme "áno", tak si to privoláme, a keď povieme "nie", tak to od seba odoženieme, pretože tento vesmír je založený na príťažlivosti, takže sa v ňom nedá nič odpudzovať. Samotné zameranie pozornosti danú vec privolá.

Väčšina ľudí si však nepestuje zámerné myšlienky, ale necháva ich behať podľa toho, čo sa okolo nich deje. Niečo sa stane a oni to jednoducho sledujú. Dostaví sa emocionálna reakcia - vzbudí to v nich určitý pocit. Zvyčajne majú pocit, že sú ohľadom toho, čo vidia, bezmocní a že to nemôžu ovládať, a tak dospejú k záveru, že nemôžu ovládať ani svoje emocionálne reakcie na to, čo vidia. V skutočnosti sme však za svoje emocionálne nastavenie absolútne zodpovední. Môžeme sa cítiť dobre a bezpečne alebo zle a neisto za akýchkoľvek vonkajších okolností. Naše naladenie je závislé od toho, čomu venujeme pozornosť a na čo opakovane myslíme. Naše šťastie nezávisí od toho, čo robia druhí a šťastie druhých zas nezávisí od nás.

Akonáhle pochopíme, že naše myšlienky odrážajú to, čo k sebe priťahujeme, a naše pocity zasa to, do akej miery si niečo dovoľujeme alebo tomu kladieme odpor, máme v rukách kľúč k vytvoreniu čohokoľvek, po čom zatúžime. Nie je nič, čo by sme nemohli byť, robiť, alebo mať.

Ísť si za svojim vlastným šťastím nie je prejavom egoizmu. Je to ten najväčší dar, ktorý môžeme niekomu dať. Lebo keď sme šťastní, veselí a vďační, sme plne napojení na prúd čistej a pozitívnej energie, ktorá je našou skutočnou podstatou. Keď sme v stave takéhoto napojenia, prináša to úžitok každému a všetkému.

Čas a skúsenosti nás naučia, že zákon príťažlivosti je nemenný. Nikdy nás neoklame, neprekabáti ani nezmätie, lebo odpovedá na presne takú vibráciu, akú vysielame.

Akonáhle získame pocit moci, začneme si to všetko vychutnávať:

Celý vesmír je tu preto, aby sa v nás rodili nové životodarné túžby, a keď s nimi budeme v súlade plynúť, budeme sa cítiť skutočne živí - a budeme skutočne žiť.

O zákone príťažlivosti ste už určite všetci počuli. Nie je to nič nové. Kniha a film s názvom "Tajomstvo" pomohli rozšíriť tento univerzálny zákon medzi veľké množstvo ľudí.

Ja som sa so zákonom príťažlivosti prvýkrát stretla asi pred piatimi rokmi. Vtedy som sa dozvedela, že svojim myslením vytvárame našu realitu. Na moment ma to uchvátilo a myslela som si, že zákonu rozumiem, ale po chvíli som sa opäť vrátila do starých myšlienkových návykov založených na strachu a nedostatku.

Pred štyrmi rokmi sa mi do rúk dostala úžasná kniha "Pros a dostaneš" od Esther a Jerry Hicks. Po prečítaní tejto knihy som sa cítila nesmierne naplnená a užasnutá z toho, ako to všetko funguje. Opäť som mala chuť vedome tvoriť a priťahovať si do života také zážitky, po ktorých túžim. Lenže po nejakom čase som podvedome zabudla na silu myšlienok a význam našich pocitov a znovu som sa stala nevedomým tvorcom svojej reality a čudovala som sa, prečo sa dajú také veci, aké sa dejú a prečo sa cítim tak, ako sa cítim.

Na mojej ceste pátrania po pravde som opätovne narazila na tento vesmírny zákon a snažila sa rozpomenúť sa na to, čo som už dávno vedela. Myšlienky vytvárajú našu realitu. Aké jednoduché. Je však rozdiel medzi tým, niečo vedieť na teoretickej úrovni a potom si to plne uvedomiť na úrovni svojej bytosti tak, že to potom dokážem využívať v každodennom živote.

Postupne som si hĺbku a dôležitosť zákonu príťažlivosti začala uvedomovať čím ďalej tým intenzívnejšie. Dávala som väčší pozor, na čo myslím a čomu venujem pozornosť, pretože som vedela, že si to tým pritiahnem do svojho života. Ešte stále som však mávala tie chvíle, keď som sa stratila v spleti okolitých udalostí a zabudla som na to, že na moju náladu a emočné rozpoloženie nemajú vonkajšie okolnosti žiadny vplyv. No bola som vytrvalá a vždy som sa k pozitívnemu mysleniu vrátila. Výsledky môjho nového typu myslenia sa začali čoskoro prejavovať. Najväčším víťazstvom pre mňa bolo, keď som si na maturite vytiahla presne tie čísla maturitných otázok, ktoré som najviac chcela. Sústredila som všetku pozornosť na to, aby sa moje prianie splnilo a ono to vyšlo! To bolo pre mňa úplným dôkazom, že zákon príťažlivosti vždy spoľahlivo funguje. Dovtedy som takú radosť zo splneného priania nikdy nezažila. Tento zážitok mi pomohol transformovať celý môj život. Pochopila som, že som mocným tvorcom svojho života a dokážem si pritiahnuť hocičo, čo len chcem. Neexistuje nič, čo by som nemohla mať a čím by som sa nemohla stať.

Od toho dňa nie je už nič také, ako predtým. Samozrejme, nenachádzam sa na škále neskonalej radosti 24 hodín denne. Občas sa mi stáva, že svoju pozornosť upriamim na niečo, čo by som si do svojho života pritiahnuť nechcela alebo sa začnem sústrediť na neprítomnosť toho, po čom túžim. Rozdiel medzi minulosťou a prítomnosťou je ale v tom, že teraz tieto stavy trvajú len veľmi krátko, pretože si ihneď uvedomím, kam smerujem svoju pozornosť. Naučila som sa totiž spolupracovať so svojimi pocitmi. Uvedomujem si, že moje pocity sú dokonalým navigačným systémom. Ukazujú mi, či som vo vibračnom súlade so svojou túžbou, alebo či jej kladiem odpor. Neustále dbám na tom, aby som sa cítila čo najlepšie. Robím len to, čo mi prináša radosť. Snažím sa vo všetkom vidieť to dobré a neustále niečo oceňovať. Snažím sa vidieť očami lásky. A funguje to! Teraz je všetko v mojom živote v absolútnom poriadku a cítim sa tak dobre, ako nikdy predtým. A nebojím sa, že o tento pocit prídem, pretože sa hocikedy vedome dokážem k pocitu radosti dostať.

Pred pár dňami som opäť prečítala knihu, ktorú som neotvorila už pekných pár rokov, "Pros a dostaneš". Ostala som úplne užasnutá. V tej knihe je zachytené všetko, čo človek pre svoj život potrebuje vedieť. Pravda je taká jednoduchá, že je to priam neuveriteľné. Neviem, ako je možné, že som 4 roky mala vo svojej skrini všetko, čo som potrebovala vedieť ohľadom toho, ako si vytvoriť prekrásny život, a ja som to nevyužívala. No zároveň si uvedomujem, že som na úplné porozumenie všetkých tých informácií potrebovala dozrieť. Verím, že sa všetko stalo tak, ako sa malo a hlavné je, že som k porozumeniu dospela, a to práve včas.

V samotnej knihe stoji:

"Počujete iba to, čo ste pripravený počuť. Prihovárame sa vám na mnohých úrovniach vášho vedomia súčasne, vy však budete vnímať iba to, na čo ste momentálne pripravení. Nie každý si z tejto knihy vezme to isté, no každé jej prečítanie vám dá čosi navyše. Je to totiž kniha, ktorú si tí, ktorí pochopia jej silu, prečítajú veľakrát. Je to kniha, ktorá pomôže fyzickým bytostiam pochopiť, aký je ich vzťah k Bohu a ku všetkému, čím naozaj sú. Je to kniha, ktorá vám pomôže pochopiť, kým naozaj ste, kým ste boli, kam idete a čím naďalej budete."

Mne toto všetko práve táto kniha dala. A preto vám odporúčam, ak ste túto knihu ešte nečítali, zaobstarajte si ju a nebudete to ľutovať. Pokiaľ ste ju už pred nejakým časom čítali, ale vo vašom živote nie je všetko presne tak, ako by ste chceli, prečítajte si ju druhýkrát. A keď vám to ani potom nedojde, čítajte ju stále dookola, každý deň jednu stranu. Nie je možné, že by ste sa potom k radostnému a vedomému tvoreniu vlastného života nedostali.

Zákon príťažlivosti je ten najmocnejší zákon, ktorým sa riadi tento vesmír. Nezáleží na tom, či si jeho silu uvedomujete alebo nie, platí vždy a bez výnimiek. Rozdiel je v tom, že s jeho vedomím využívaním je život omnoho radostnejší. Preto je mojim prianím, aby si túto skutočnosť uvedomil každý z vás.

V nasledujúcom článku som sa pokúsila zhrnúť to najdôležitejšie ohľadom zákona príťažlivosti, čo som našla v už spomínanej knihe. Takým spôsobom bude mať každý z vás kľúč k tomu, aby žil taký život, po ktorom vždy túžil.

S láskou, vaša Pauli :)

Na začiatku bola energia stvoriteľa. Táto energia bola všetkým, čo existovalo. A taktiež nebola, lebo v neprítomnosti toho, čo nie je, neexistuje ani to, čo je. Keďže neexistovala tma, nemohlo existovať ani svetlo. Neexistovala oddelenosť, tým pádom nebola ani jednota. Keďže nebolo teplo, nemohla byť ani zima. Existovalo len večné a všadeprítomné teraz. Táto energia, tento celok túžil po sebapoznaní. Síce vedel, že je všetkým, čo existuje, to však nestačilo, lebo poznal svoju nádheru len rozumovo, nie zo skúsenosti. Túžil po tom, zažiť svoju nádheru. Preto sa celok rozdelil. Rozštiepil sa na mnoho častí. Tak sa jedna časť mohla pozerať na ostatné a uvidieť svoju nádheru. Vedci túto udalosť nazývajú veľkým treskom. Takto bol stvorený vesmír.

Život je vyjadrením zdroja. Existuje len jeden spôsob, ako stvoriteľ môže spoznať sám seba ako stvoriteľa, a tým je tvoriť. Preto má každá z nespočetných častí stvoriteľa schopnosť tvoriť. To nám chceli náboženstvá naznačiť, keď hlásali, že sme boli stvorení podľa obrazu Božieho. Znamená to, že sme rovnakou látkou s rovnakými vlastnosťami a schopnosťami. Fyzický vesmír vznikol preto, aby Zdroj cez nás - jeho častice - mohol spoznať, kým je. My ľudia sme slobodné božské bytosti, ktorých úlohou je tvoriť svoju realitu a zažívať. Naša láska, svetlo a potenciál je neobmedzený. Sme dokonca taký slobodný, že môžeme zabudnúť na to, kým sme a správať sa tak, akoby všetko išlo mimo nás a my sme len malí úbohí ľudkovia, ktorí sa snažia prežiť.

Na to, aby sme mohli spoznať, kým sme, sme najskôr museli spoznať to, kým nie sme. Jednoducho povedané, nemôžete poznať, čo je vysoké, pokiaľ si neuvedomujete, čo je nízke. To je zmyslom celého fyzického života. Definuje nás to, čím nie sme. Avšak neexistuje žiaden spôsob, ako nebyť tým, čím sme. Časticou Zdroja proste sme a vždy ňou budeme. Preto sa často pred vstúpením do fyzického vesmíru rozhodneme na svoj pôvod zabudnúť. Keď sme tu vo svojich fyzických telách a zažívame všelijaké zážitky, vznikajú v nás túžby a preferencie. Práve tieto túžby ukazujú zdroju, čím je. Zdroj cez nás zisťuje, čím je. Sme súčasťou prekrásnej a prepracovanej kozmickej hry.

Kto som? Prečo tu som? Aký to má všetko zmysel? To sú tie najdôležitejšie otázky, ktoré človek môže sám sebe položiť. Podľa toho, ako si na tieto otázky odpovieme, sa odvíja celý náš život. Istotne sa každý z vás už niekedy v minulosti týmito otázkami zaoberal. Myslím, že každému je známa tá frustrácia a ten pocit neúplnosti, ktoré vychádzajú z toho, že človek pochybuje sám o sebe a nevie, ako naložiť so svojim životom.

Ja si tie otázky kladiem už odvtedy, odkedy viem, že mi pamäť slúži. Spomínam si, že už ako malé dievčatko som zvykla postávať pred zrkadlom a pozerať sa svojmu odrazu do očí. Pri tom som si v duchu kládla otázku, kto v skutočnosti som a čo tu robím. Zdalo sa mi byť nepravdepodobné, že všetko, čím som, je len ten odraz v zrkadle. Pokiaľ to, čo nazývam svojim "ja" je len moje fyzické telo, aký má zmysel celá existencia? Hlboko vnútri som intuitívne cítila, že som niečo väčšie, ako len ten odraz v zrkadle. Keď som sa pozorne zadívala do svojich očí, zdalo sa mi, že v nich vidím záblesky celého vesmíru, celej večnosti...

Keď som bola dieťaťom, mala som veľký rešpekt pred dospelými a myslela som si, že toľké roky strávené na tomto svete ich urobili múdrejšími. Tým pádom som dospelým uverila, že zmysel života nikto nepozná, šťastie závisí od vonkajších okolností a to, čo našich 5 zmyslov zachytí je všetko, čo existuje. V čase dospievania však prišlo veľké sklamanie. Zistila som, že vek nemá nič spoločné s múdrosťou a uvedomelosťou človeka. Dospelí nemusia byť o nič múdrejší, ako my mladší. A tí najstarší bývajú často tí najzatvrdlejší, najskeptickejší a najviac v systéme ukotvení ľudia (česť výnimkám). A tak som sa začala veľkými otázkami zaoberať odznova. To, že dospelých nezaujíma hľadanie zmyslu života a šťastia ešte neznamená, že je to pre človeka nemožná úloha. Vždy som vedela, že nechcem skončiť ako väčšina dnešných dospelých. Neprišla som na tento svet preto, aby som sedela v nudnej a bezvýznamnej práci dlhé hodiny za mizerný plat a prišla domov vyčerpaná s tým, že jediná ďalšia aktivita je pozeranie televízie. Taký spôsob života by ma nenapĺňal, iba by ma ubíjal. V podstate ubíja celú spoločnosť, lenže ostatní si na tento pocit natoľko zvykli, že ho považujú za normálny. Skutočné šťastie predsa nikdy nepoznali. Väčšina ľudí mi naozaj pripadá ako chodiaci zombie.

A tak som sa teda vydala na cestu hľadania zmyslu ľudského života. Pátrala som po ňom v mnohých knihách, článkoch na internete, dokumentárnych filmoch... Je to dlhá cesta, na ktorú som sa vydala v mojich 13 rokoch, pokračujem v nej aj teraz, keď mám 18 a budem v nej pokračovať do konca svojho života. Zo začiatku to nebolo jednoduché. Informácie, ktoré som nazbierala sa natoľko nezhodovali s tým, čo nás učia v škole a čo patrí ku všeobecnej mienke tejto spoločnosti, že som nevedela rozlišovať medzi tým, čo je pravda a čo lož. Postupom času mi však správnu cestu ukázala intuícia.

Posledný rok som sa venovala hľadaniu pravdy obzvlášť intenzívne. Je ťažké sa orientovať v takom množstve informácií, ktoré človek nájde na internete a o ich pravdivosti sa nemôže nijak presvedčiť. Môže sa len rozhodnúť, či tomu bude veriť alebo nie. Ja som sa po celý čas snažila mať myseľ otvorenú a otvoriť sa všetkým možnostiam. Informácie ku mne prichádzali ako kúsky puzzle. Jeden osamotený nedával žiaden zmysel, ale po určitom čase začali do seba zapadať. To mi odhalilo akýsi väčší obraz. Tento obraz je však natoľko vzdialený tomu, čo nás učí okolitý svet a systém, v ktorom žijeme, že keby som odhalila všetko, na čo som prišla človeku, ktorý o takýchto veciach nikdy nepočul a je hlboko ukotvený v tomto systéme, myslel by si, že som sa načisto zbláznila. Preto si uvedomujem, že nemôžem všetko na vás naraz vychŕliť a očakávať, že to hneď vezmete ako fakt. Netvrdím, že všetko, čo sem napíšem, je svätá pravda. Je to niečo, čomu som sa ja rozhodla veriť na základe svojich vlastných preferencií a skúseností. Pokiaľ to nezapadá do vášho pohľadu na svet, nikto vás nenúti sa tým riadiť. Nie je v mojom úmysle presviedčať ľudí, aby uverili každému slovu, ktoré napíšem. Mojim cieľom je otvárať mysle ľudí a priviesť ich do bodu, keď nebudú slepo veriť všetkému, o čom sa dopočujú v médiách. Chcem, aby si ľudia začali klásť otázky a hľadali svoju vlastnú pravdu.

V nasledujúcich článkoch sa spolu vydáme na cestu. Cestu poznávania a odhaľovania tajomstiev, ktoré bežnému občanovi mali ostať skryté. Kto v tom ide so mnou?