Únor 2014

Čo vám hovorí vaše telo (Inna Segal)

28. února 2014 v 19:30 | Pauli |  Doporučenia na knihy

Dnes by som vám chcela predstaviť jednu výnimočnú knihu. Autorka v nej vysvetľuje, ako naše myšlienky a pocity ovplyvňujú naše telo. Detailne tu popisuje jednotlivé choroby a aké postoje ich spôsobujú. Nájdete tu aj jednoduché a účinné cvičenia, ktoré vám pomôžu spojiť sa so svojim telom a jeho vnútronou múdrosťou. Krok za krokom vás povedie k vyliečeniu a zmene svojho života k lepšiemu.

Je to skvelá kniha a cvičenia mi naozaj pomohli. Robím ich doteraz a musím uznať, že keď sa robia pravidelne, sú veľmi účinné.

Túto knihu odporúčam každému, kto je otvorený novým prístupom v liečbe. Buď chce podporiť klasickú liečbu alebo vyskúšať iný prístup, pretože klasická liečba mu nezaberá. Cvičenia sú jednoduché a podané zrozumiteľne, zvládne ich každý. Veď za vyskúšanie nič nedáte a ktovie, možno aj budete svedkami zázračného vyliečenia.




Ako prestať byť obeťou

26. února 2014 v 7:00 | Pauli
V určitom okamihu svojho života musí každý urobiť niečo proti svojej vôli. Každý si prešiel ťažkými časmi, kedy sa cítil byť ponížený a stratený. Mnohí z nás zažili stratu milovaného človeka, stratu vlastného zdravia... Mnohí z nás boli obeťami násilia - doma, v škole alebo v živote.

Ale zatiaľ čo niektorým sa podarí vyrovnať sa s bolesťou, sebaľútosťou, hnevom a vinou, iní vidia samých seba ako obeť.


Vidieť samého seba ako obeť nemusí nutne znamenať, že ste podstúpili fyzické alebo psychické týranie. Obeťou je človek, ktorí verí, že niečo alebo niekto riadi jeho život z vonka. Obete sa cítia byť v živote bezmocné, myslia si, že len vonkajšie faktory kontrolujú ich život a vidia život ako sled nepríjemných neovplyvniteľných okolností.

Cítia sa byť nútení robiť veci proti svojej vôli. Môžu sa pri tom sťažovať, ale aj tak naďalej robia to, čo nechcú robiť mysliac si, že neexistuje žiadna iná alternatíva. Vyzerá to tak, že celý svet je proti nim. Obete sa vždy cítia byť závislí na milosti vonkajších síl a vinia ich za všetko, čo sa deje v ich svete.

Mentalitu obete môžeme vidieť vo všetkých oblastiach života:

Vzťahy: Keď sú obete vedené k tomu, aby sa vzdali svojich snov a túžieb, strácajú sebavedomie a vzdávajú sa moci. Predstavte si napríklad človeka, ktorý sa vzdal práce svojich snov len preto, aby potešil svojich blízkych. Cíti kvôli tomu vnútorný odpor a hnev. No aj keď sa cíti byť urazený, ponížený a nedocenený vo vzťahu, namiesto toho, aby prevzal kontrolu nad svojim životom, sa bude len sťažovať. Takto sa stane obeťou.

Každodenný život: Aj v tých najbanálnejších situáciách sa ľudia dokážu cítiť ako obeť. Napríklad, požiadate svojho priateľa, aby vám urobil šálku čaju. Môže sa pri tom strašne sťažovať, hovoriť, akí sú ľudia leniví a panovační atď. Nakoniec vám urobí tú láskavosť, ale aj tak sa pri tom vnútorne sťažuje na nespravodlivosť. V skutočnosti bol ten človek len požiadaný o láskavosť a mohol sa rozhodnúť, či ju splní alebo nie. Mohol kľudne povedať "Je mi to ľúto, teraz som príliš zaneprázdnený", alebo sa vyhovoriť, že na to zabudol. Existuje mnoho spôsobov, akými mohol zareagovať. On sa však rozhodol kŕmiť pocity sebaľútosti- "Som ja ale chudák, ľudia ma stále len využívajú."

Osoba s mentalitou obete má vo zvyku sťažovať sa na všetko - on/ona musí vždy všetko robiť, on/ona musí pracovať pre toho hrozného šéfa, on/ona má hrozné zdravie... V týchto sťažnostiach sa vždy niečo skrýva - on/ona čaká, že niekto iný to všetko napraví. Tá osoba si neuvedomuje, že všetko je výsledkom ich vlastnej voľby.

Často ľudia s mentalitou obete nepovedia nič priamo tomu človeku, ktorý nimi manipuluje alebo ich ponižuje. Namiesto toho sa idú sťažovať niekomu inému a rozprávajú dramatické príbehy o tom, ako ich ostatní ľudia využívajú. Napríklad len nadávajú na politických vodcov a nič proti danému režimu nepodniknú.

Obete sa neustále pýtajú tieto otázky: "Prečo práve ja?", Prečo sú ľudia takí zlí?" Pri hľadaní odpovedí na tieto orázky sa len trápia a to posilní ich sebaľútosť.

Ako sa teda zbaviť mentality obete?

V prvom rade by sme mali porozumieť tomu, aké výhody nám tento spôsob myslenia prináša.

Mentalita obete nám prináša:

Pozornosť - keď sme v pozícii obete, dostaneme ľútosť, sympatiu a podporu od iných ľudí.

Keď sme obeťou, nie je potrebné riskovať alebo niesť zodpovednosť.

Byť obeťou nám dáva zámienku na vysvetlenie našej životnej situácie. Je to ospravedlenie za to, že sme nič nedosiahli.


Byť obeťou nám dáva falošnú identitu. Dáva nám to pocit výnimočnosti. Všetci ostatní majú krásne životy, život sa k ním správa dobre, len my tu stojíte sami ako osamelý strom uprostred lúky do ktorého šlahajú hromy - blesky.

Aby ste sa mohli rozlúčiť s mentalitou obete, musíte sa vzdať výhod, ktoré tento spôsob myslenia prináša. Mali by ste tiež vedieť, že vytvorenie nového spôsobu myslenia vyžaduje čas, úsilie a nepohodlie. Navyše, keď s tým začnete, môžete sa cítiť neisto a zraniteľne.

Ale budete si musieť prejsť cez toto obdobie, ak chcete získať späť svoju moc a zmenili svoj život!

Ste pripravený vzdať sa mentality obete a žiť so sebadôverou? Ak áno, môžete začať s prvými krokmi práve teraz:

1. Uvoľnite bolesť z minulosti.
Ak chcete prestať byť obeťou, musíte uvoľniť bolesť zo všetkých tých minulých skúsenostiach, ktorá je uložená hlboko vnútri. Musíte uvoľniť negatívne pocity - strach, vinu, nenávisť, hnev, sebaľútosť - pretože vás držia v zajatí a potvrdzujú vašu identitu ako obeť. Odpusťte tým, ktorí vám ublížili. Odpustenie neznamená, že schvaľujete činy ostatných. Jedná sa o čisto vnútorný akt opustenia bolestivých pocitov. Len keď odpustíte, budete voľní.

2. Prevezmite zodpovednosť za svoj ​​život.
Hlavná vec, ktorú musíte urobiť, aby ste získali svoju moc, je prevziať zodpovednosť za svoj ​​život. Uvedomte si, že sťažovanie sa a obviňovanie ostatných nevyrieši vaše problémy.

3. Vedzte, že váš život je vo vašich rukách.
Nezabudnite na to, že budete mať vždy na výber - vždy, v každej situácii si môžete vybrať, ako zareagovať.

4. Zmeňte svoj ​​slovník .
Nahraďte slová, vďaka ktorým sa cítite ako obeť, inými slovami. Napríklad namiesto "mal by som" si pomyslite "vyberiem si", miesto "dúfam" povedzte "budem", namiesto "nie je cesta von" povedzte "ja viem, že existuje spôsob a ja ho nájdem", namiesto "nemôžem" povedzte "pokúsim sa".

5. Naučte sa hovoriť "nie".
Ľudia, ktorí majú mentalitu obetí, často majú problémy hovoriť "nie".

6. Zmeňte svoj postoj.
Prestante sa sústrediť na to, čo nemáte a v čom sa cítite byť ukrivdený a namiesto toho venujte pozornosť svojim úspechom a silným stránkam. Založte si osobitný zápisník, do ktorého si budete písať všetko, za čo ste vďačný.

7. Robte malé kroky mimo zónu svojho pohodlia.
Začnite len s malým krokom mimo svoju zónu pohodlia a začnete sa meniť z obete na sebavedomého človeka.

Tak čo, ste pripravený opustiť mentalitu obete a získať sebaúctu? Dúfam, že tento článok vám je nápomocný. Môžete sa podeliť o svoje postrehy v komentároch nižšie :)

Mandala č.32

24. února 2014 v 12:21 | Pauli |  Moje mandaly


Jedna z mojich starších mandál :).

Formát: A3
Štýl maľovania: farebné ceruzky a pastely
Dátum výroby: niekedy v roku 2012

Blog oslavuje 5 narodeniny!

22. února 2014 v 0:01 | Pauli |  Oznamy

image

Hádajte, aký je dnes deň! Je 22 február - deň založenia môjho blogu:). Chce sa vám veriť, že od toho osudového dňa ubehlo už 5 rokov?!! Mne teda nie! Je síce pravda, že sa môj život i všetko ostatné za ten čas poriadne pomenilo, aj tak mi 5 rokov príde ako veľmi dlhá doba. Hlavne vzhľadom k môjmu veku. Je to skoro ako tretina môjho života, ktorú som strávila s týmto blogom. Neuveriteľné, že?

Dúfam, že ma tento blog bude sprevádzať životom počas nasledujúcich rokov a že ma nikdy neomrzí zdieľať s vami svoje zážitky a názory (ako sa poznám, tak to sa určite nestane:-).

Som rada, že mám miesto, kde môžem voľne písať o svojich myšlienkach, nápadoch a názoroch s ľuďmi, ktorí mi rozumejú. Tiež ma teší, že moje články niektorých z vás inšpirujú a možno niekomu aj vykúzlia úsmev na tvári :-).

image

Na počesť oslavy tohto významného dňa som pre vás pripravila poriadnu gif párty :D.

Keď som si uvedomila, že môj blog má dnes narodeniny:


image


image

image

image

image

Ten úžasný pocit, že mi blog vydržal tak dlho:

image

proud

Sean Connery

happy clap

No ste to vy, milí čitatelia, kvôli komu tento blog píšem, takže sa vám chcem poďakovať za vašu vernosť, že ste ma po tých rokoch neopustili.

image


image


Pozývam vás na moju blogovú párty. Príjemnú zábavu:)

image

image

image

image

image

image

image

image



image


Súcit

21. února 2014 v 11:11 | Pauli |  Zamýšľania o realite
Súcit je naozaj jednou z najkrajších vlastnosti, ktoré ľudia môžu mať. Je to pochopenie našej pravej vnútornej prepojenosti so všetkým, čo je, ktoré pochádza z miesta bezpodmienečnej lásky, empatie a prijatia všetkých bytostí, bez ohľadu na to, čo sa deje. Súcit je schopnosť vidieť cez povrch, ego a ilúzie. Vďaka súcitu chápeme, že všetko sa deje preto, aby nás to učilo o tom, kým a čím sme.

Súcit je odlišný od sympatie. Pri sympatii vidíme samych seba a ostatných ako obeť života a znižujeme svoju vlastnú vibráciu, aby zodpovedala tým, ktorých nám je ľúto, či sme to my sami alebo nejaká iná bytosť. V súcite vidíme všetkých ako krásne, mocné bytosti. Vidíme našu skutočnú podstatu a to, že sme schopní rásť prostredníctvom našich pozemských lekcií, ktoré sme sa rozhodli zažiť. Vidíme srdce, dušu a pravé ja vo všetkých bytostiach. To je ten obrovský krok z mysle a skok do srdca, kde prežívame bezpodmienečnú lásku a jednotu so všetkým životom.

Všetci sa tu spoločne učíme, rastieme a vyvíjame na našej vlastnej jedinečnej ceste, a keď kráčame spoločne s našimi srdciami otvorenými a rezonujeme s bezpodmienečnou láskou a súcitom, vytvoríme priestor, kde toľká neobmedzená a čistá láska môže zdvihnúť hustotu zeme na vyšší stupeň. Tá najsilnejšia sila je láska a jej odosielanie od srdca smerom von zvýši vibrácie Zeme! Láska je vždy kľúčom, ktorý rozpustí strach a ilúzie. Urobme tú vedomú voľbu opustiť všetko staré z nášho života a rozhodnime sa vedome priviesť nové energie lásky, svetla, mieru, radosti a súcitu!

Láska je energia z vyšších sfér a dostaneme sa k nej naladením sa na tú istú energiu v nás, rovnako ako keď sa naladíme na rozhlasové vysielanie. Všetko, čo sa vám nepáči máte možnosť zmeniť, keď si vedome vyberáte nové myšlienky lásky, opustíte strach a ilúzie a budete tou zmenou, ktorú hľadáte.

Sme jedno a sme Láska, to je naša pravá podstata a stav bytia. Keď si vyliečime svoj ​​vlastný život, liečime aj celok. Môžeme pomáhať druhým, keď sme si vedomí lásky v nás a vo všetkom. Stelesňujte súcit. To bude slúžiť nielen vášmu ​​vlastnému rastu, ale aj rastu celého ľudstva.

photo 969967_374604505972375_1795895377_n.jpg

Som na seba príliš tvrdá

19. února 2014 v 10:20 | Pauli |  Zamýšľania o sebe
Všimla som si, že som na seba často príliš tvrdá. Neoceňujem svoje úspechy a trápim sa tým, čo nie je tak, ako som si to predstavovala. Mám tendeciu venovať pozornosť svojim chybám a nie svojim silným stránkam.

Mám na seba extrémne vysoké nároky. Očakávam od seba, že už mám mať všetko zvládnuté. Keď sa cítim zle, začnem sa správať, akoby to bolo niečo hrozné. Odporujem negatívnym pocitom a tvárim sa, že nemajú žiaden pozitívny zmysel. Potom tie negatívne emócie ostávajú, lebo všetko, čomu odporujeme v príncipe ostáva.

Túto svoju tendenciu som si všimla obzvlášť vtedy, keď sa snažím učiť. Obvykle sa mi učiť nechce a musím sa do toho nútiť. Ale zároveň sa pri učení snažím samotnému učeniu vyhnúť za každú cenu. Môj obvyklý deň vyzerá asi takto: Vstanem a poviem si, že by som sa mala učiť. Ale po pár minútach sa začnem nudiť a zrazu som na internete. Viem, že by som to nemala robiť a cítim sa previnilo, ale aj tak s tým pokračujem. Po hodine sa zase vrátim k učeniu. No potom sa zase idem unudiť k smrti a za chvíľu som znovu na internete, alebo len tak pozerám na stenu, von oknom alebo rozmýšľam nad nesmrteľnosťou chrústa. Všetky aktivity, ktoré by mohli byť aj zábavné si poriadne neužijem, lebo viem, že by som sa mala učiť a cítim sa, akoby som zradila samu seba. Na konci dňa sa cítim hrozne a viem, že som neurobila nič produktívne.

No nie je to tak vždy. Niekedy sa dokážem učiť aj poriadne (väčšinou krátko pred skúškou:). Problém je v tom, že som strašný perfekcionista. Vždy mám pocit, že som mohla niečo urobiť lepšie. Nikdy nie som so sebou spokojná. Väčšinou dostávam tie najlepšie známky a aj tak mám pocit, že to mohlo byť lepšie. Akoby som sa nevedela oceniť. Mala by som s tým prestať. Takéto správanie neslúži môjmu dobru, akurát ma brzdí na mojej ceste k sebaláske.

Od tejto chvíle sľubujem sama sebe, že už nikdy na seba nebudem taká tvrdá.

Sľubujem sama sebe, že sa budem učiť efektívne a nebudem sa pri tom rozptylovať. Dopredu si určím čas, aký sa budem učiť a skúsim toho stihnúť čo najviac. Potom sa už ďalej učiť nebudem a dovolím si robiť to, čo naozaj chcem.

Taktiež sľubujem sama sebe, že budem oceňovať všetky moje úspechy. Prestanem sa sústrediť na moje neúspechy a začnem si všímať to, čo som urobila dobre. Vždy, keď sa niečo naučím, pochválim sa za to a nebudem si nadávať, že som sa mala naučiť viac. Keď urobím skúšku, nejako sa za to odmením.

Na konci každého dňa si napíšem do denníka všetky veci, ktoré na sebe a na tomto dni môžem oceniť.

Skúška spravená

17. února 2014 v 14:41 | Pauli |  Z môjho života
Ľudia! Spravila som skúšku!:)

Ja viem, že na tom pre vás asi nie je nič prekvapivé, ale pre mňa je to úžasné vzhľadom na to, že som sa začala učiť 3 dni pred skúškou.

Obvykle som taký typ človeka, ktorý sa na skúšku začne pripravovať mesiace dopredu, ktorý podstivo navštevuje prednášky a číta všetko, čo je treba. No táto prednáška bola tak neskutočne nudná a nezáživná, že som sa nedokázala donútiť k učeniu. Asi polovicu prednášok som vynechala, lebo ten profesor rozprával tak otravne a nudne, že sa to nedalo vydržať. Vždy mi bolo do smiechu, keď som prišla do tej obrovskej prednáškovej miestnosti pre 500 ľudí a na prednášku sa dostavilo možno 50 študentov.

Tiež bolo blbé, že túto skúšku som mala 3 dni po predošlej skúške, čiže som sa viac sústredila na tú prvú. Až po tej prvej som sa začala seriózne pripravovať na túto druhú. Zhrozila som sa nad tým, koľko toho neviem. Nemala som šancu stihnúť prečítať celú knihu a všetky články a fólie, ktoré boli na skúšku potrebné. Tak som sa snažila naučiť sa to najdôležitejšie. Samozrejme, že to všetko bolo po nemecky a ťažko sa všetkým tým teoretickým nezáživným textom rozumelo.

Asi najviac som sa naučila hodinu pred skúškou. Vtedy mi mozog pracoval na plné obrátky a snažil sa zapamätať si všetky tie nezmyselné teórie. Na skúške sme mali 2 otázky a ku každej sme mali napísať odpoveď vo forme eseje. Mali sme také pravidlo, že do piatich minuút po zistení otázok môžeme odísť a známkovaní nebudeme. Asi polovica ľudí sa v priebehu tých piatich minút zodvihla. Ja som si povedala, že to skúsim a je tu nádej, že možno aj prejdem. Ku každej otázke som čosi naškrabala, síce som si bola istá, že tam mám kopu chýb, ale stále lepšie, ako nič. Po skúške som nevedela, či mám šancu na to, aby som ju spravila. Modlila som sa, nech to bude aspoň štvorka. Znovu sa to učiť sa mi naozaj nechce.

No a ako to nakoniec dopadlo? Mám trojku!!! Nemôžem tomu uveriť, ako som za tú katastrofálnu esej, čo som napísala mohla dostať trojku, ale som šťastná! Stačilo sa učiť len 3 dni dopredu a skúšku som spravila:). Myslím, že to už nikdy nebudem preháňať s učením. Prečo by som mala stráviť mesiace svojho života pripravovaním sa na sprostú skúšku, ktorú by som s intenzívnym učením mohla zvládnuť aj za pár dní?

Keďže je ťažké opísať svoje emócie slovami, skúsim vám ich ukúzať týmito pohyblivými obrázkami:

Takto som sa cítila vtedy, keď som vedela, že sa o chvíľu dozviem výsledok skúšky:


Takto som dúfala, nech je to štvorka:

image

Toto bola moja tvár keď som uvidela výsledok:


A keď som si uvedomila, že som skúšku spravila:


A takto sa cítim teraz:





Budúcnosť tohto blogu

16. února 2014 v 11:47 | Pauli |  Zamýšľania o blogu
V poslednom čase rozmýšľam nad týmto blogom a jeho zmyslom. Neviem prečo, ale jednoducho z neho nemám až taký dobrý pocit. Nemyslím si, že tento blog je zlý. Mám tu veľa zaujímavých článkov, informácií a zážitkov. Ale mám pocit, že by mohol byť lepší. Myslím si, že mám na viac.

Dlho som tento blog zanedbávala a nevenovala som mu veľa pozornosti. Mám chuť to tu nejako pomeniť, roztriediť články do rubrík, vymazať nepodstatné a hlúpe články, pridávať nové a zaujímavé články.

Nie je to tak, že by ma blogovanie prestalo baviť. Práve naopak, baví ma to tak, ako nikdy predtým. Články píšem rýchlejšie, s väčšou chuťou a inšpirácia mi nechýba. V poslednom čase som sa však viac venovala môjmu druhému blogu v angličtine. Písanie po anglicky sa akosi stalo pre mňa jednoduchším ako písanie po slovensky :D. Príde mi omnoho ľahšie vyjadriť svoje myšlienky a názory v angličtine. Niekedy sa snažím svoje anglické články preložiť do slovenčiny, ale veľa výrazov sa preložiť nedá alebo potom to znie otrasne.

Jedna z vecí, ktorá ma na mojom blogu obzvlášť štve je jeho nízka aktivita. Lezie mi na nervy, že som taká lenivá a nezverejňujem články pravidelne. Nie som ako normálny človek, ktorý napíše článok a hneď ho zverejní. Ja napíšem článok a uložím si ho medzi rozpísané články. Tých rozpísaných článkov mám už vyše 100 a to nežartujem. Potom sa na blog na nejaký ten čas vykašlem a keď sa vrátim, tak sa vo svojich rozpísaných článkoch vôbec nevyznám a neviem, ktorý mám zverejniť skôr. Mám v tom chaos a potom to tak aj vyzerá.

To má asi na svedomí to, že sem nikto pravidelne nechodí. Návštevnosť mám síce relatívne vysokú, ale keď sa pozriem na štatistiky návštevnosti, tak zistím, že väčšina ľudí sa sem dostane náhodou, keď niečo vyhľadáva na google a 90% ľudí si prečíta len jeden článok a potom sa sem už nikdy nevráti.

Ja viem, že je to predovšetkým moja vina, že tento blog nemá pravidelných návštevníkov. Veď články pribúdajú len zriedka a to veľmi nepravidelne, tak koho by bavilo sa sem každý deň vracať s nádejou na nový článok a stále nič? A potom raz zverejním viacero článkov za jeden týždeň a mesiac sa neohlásim.

Chýbajú mi tie časy, keď môj blog mal pravidelných návštevníkov, keď ľudia čítali moje články a písali komentáre, keď sme boli ako malá blogová komunita spriatelených stránok. Teraz si väčšina mojich starých blogových kamarátok svoje blogy zrušila a ja som jedna z mála, čo som pri blogovaní ostala.

Musím s tým niečo urobiť, lebo takto to ďalej nejde. Dám si cieľ, že každý týždeň zverejním minimálne 2 články. Kľudne môžem aj viac, ak sa mi zachce. Taktiež si dám cieľ, že budem písať viac článkov zo svojho života. Chcem, aby tento blog bol osobnejší. Kedysi ním bol a ľudí tie články zjavne zaujímali, tak by som sa mohla k tomu vrátiť.

Mám chuť urobiť tento blog menej orientovaný na teóriu a viac orientovaný na prax. Čo tým myslím? Mám tu veľa hlbokých teórií o zmysle života, ktoré sú síce podľa mňa pekné, ale ľuďom až tak veľa nepovedia. Radšej by som mala písať články o mojich vlastných skúsenostiach, o mojich vlastných názoroch a zážitkoch. Tým spôsobom sa môj blog stane unikátnym, lebo nikto nezažíva rovnaké veci ako ja a ľudí sa skôr dotkne príbeh ako suchá teória.

Taktiež mám v pláne urobiť tento blog menej seriózny. Neviem ako vy, ale ja mám z môjho blogu pocit, akoby ho písal nejaký starý bradatý dedko. Sú tu len samé filozofické zamýšľania o zmysle ľudskej existencie. Nehovorím, že také články nie sú zaujímavé alebo dôležité, lebo rozhodne sú, ale niekedy by bolo dobré odbočiť od týchto hlbokých tém a jednoducho riešiť niečo zábavné.

Tak toto sú všetko plány, ktoré mám s týmto blogom. Dúfam, že nebudem lenivá a svoje predsavzatie o zverejnení minimálne dvoch článkov týždenne splním. Viem, že mám na to, urobiť tento blog lepším a zaujímavejším. :)

Daj životu zmysel

15. února 2014 v 10:31 | Pauli |  Zamýšľania o živote
Čo je zmyslom života? Zmyslom života nie je riadiť sa nejakým plánom pre nás určeným ešte pred tým, ako sme sa narodili. Našim cieľom je prísť sem a vytvoriť si taký život, aký sami chceme. Prišli sme sem zažiť všetky tie mizerné veci, vďaka ktorým sme si uvedomili, čo nechceme...a zároveň aj to, čo chceme. Prišli sme sem robiť to, z čoho máme radosť. Toto vzrušenie a radosť je to, kým sme.

Život nemá zmysel - myslím tým to, že žiadna okolnosť, žiadna situácia nemá vbudovaný zmysel, ale je neutrálna. Len zmysel, ktorý jej my sami priradíme určuje to, aký vplyv na nás daná situácia bude mať. Všetky situácie sú v podstate neutrálne. Každá situácia v nás môže vyvolať pozitívny alebo negatívny odraz, ktorý je určený tým, aký postoj k danej situácii máme. Takže nezáleží na tom, aký zámer má niekto voči nám, ak k tejto situácii priradíme pozitívny zmysel, dostaneme z nej len pozitívny vplyv bez ohľadu na to, ako to vnímajú tí druhí.

My sme tí jediní a absolútni určovatelia toho, aký máme život.

Celú tú dobu som si neuvedomovala túto pravdu. Čakala som na niekoho, kto by mi ukázal, kým som. Ale nikto to nemôže urobiť za mňa. S vedomím tohto sa cítim veľmi dobre. Tak som si povedala "dobre, ak si sama vytváram svoj život, čo z neho chcem mať? Aký mu dám zmysel?" Uvedomila som si, že toto je to, čo chcem:

Chcem prestať byť tým, kým nie som hneď teraz. Chcem odhodiť všetky tie steny, všetky tie múry, ktoré som vybudovala medzi mnou a okolitým svetom. Podelím sa so všetkým, čím som a čo mám rada. Túžim po kompletnej a absolútnej autenticite a úprimnosti.

Chcem mať život plný zábavy a radosti. Začnem sa viac starať o to, ako sa ja sama cítim a nie o to, čo odo mňa očakávajú ostatní. Každý deň urobím niečo, s čím si urobím radosť a nebudem sa starať o to, čo si o mne ostatní myslia.

Chcem mať väčší kontakt s prírodou. Každý deň sa pôjdem prechádzať niekam von. Chcem cítiť slnko ktorý ma hreje pri tvári. Chem cítiť vietero, ktorý mi veje do vlasov.

Mandala č.31

12. února 2014 v 19:47 | Pauli |  Moje mandaly

Túto mandalu som nakreslila ešte v roku 2011. Už ste ju mohli vidieť v mojom článku "Ako nakresliť mandalu". Dávam ju sem preto, lebo chcem mať všetky svoje mandaly pekne pokope v jednej rubrike.
Formát: A3
Štýl maľovania: farebné ceruzky a pastely
Dátum výroby: niekedy v roku 2011

Mandala č.30

5. února 2014 v 17:41 | Pauli |  Moje mandaly

V prvom rade by som sa vám všetkým mala ospravedlniť za moju neskutočnú lenivosť. 2 roky som nepridala na tento blog žiadnu mandalu. Mala by som na to mať nejaký dobrý dôvod, ale v skutočnosti som bola len lenivá na to, aby som zobrala do ruky foťák :D.

Prednedávnom som sa konečne premohla, odfotila som každú mandalu, ktorú som v priebehu tých dvoch rokov nakreslila a postupne ich všetky dám na blog. Dokopy sa môžete tešiť na 14 nových mandál. Začnem tými najstaršími.

Túto mandalu som nakreslila pred vyše 3 rokmi. Je taká jednoduchá že mi príde až smiešne. Predstavuje 4 živly - zem, voda, vzduch a oheň. V strede je sanskritský znak om, ktorý symbolizuje stvorenie všetkého.

Formát: A3
Štýl maľovania: farebné ceruzky a pastely
Dátum výroby: niekedy v roku 2011

Január 2014

3. února 2014 v 15:00 | Pauli |  Z môjho života
Január bol pre mňa mesiacom intenzívnych zmien. Bol to zatiaľ ten najvzrušujúcejší mesiac plný výziev. Tiež mám pocit že to bol ten najdlhší mesiac-toľko vecí sa stalo, že nemôžem uveriť, že ešte pred mesiacom bolo všetko inak.

Urobila som veľa rozhodnutí, ktoré zmenili môj život. Na začiatku mesiaca som si myslela že pôjdem študovať medicínu. Teraz sa chcem stať psychologičkou. (presnejšie to popisujem v predošlom článku tkaže to tu nebudem ďalej rozoberať).

Okrem toho že som zmenila svoju budúcu kariéru, taktiež som čelila mnohým výzvam.

Na konci roka 2013 som si spísala svoje novoročné predsavzatia. Mojou najväčšou priroritou bola sebaláska. Povedala som si, že sa už nebudem starať o to, čo si o mne ostatní myslia. Zaumienila som si, že objavím svoje skutočné ja a nechám ho prejaviť sa.

To, čo sa zatiaľ stalo v roku 2014 je priam neuveriteľné. Je to ako na horskej dráhe. Boli chvíle, keď som bola taká smutná a frustrovaná, ako asi nikdy v živote. No vďaka týmto chvíľam som bola schopná prežívať to najväčšie šťastie a radosť.

Všetky moje strachy a všetko, čo som kedy v sebe potlačovala, sa vyplavuje na povrch. Už sa tomu nemôžem vyhýbať. Všetky moje strachy a presvedčenia vidím úplne jasne. Celý mesiac som strávila rozoberaním a analyzovaním svojich presvedčení a myšlienok. Objavila som mnoho limitujúcich presvedčení, ktoré mi doteraz bránili prejaviť svoje skutočné ja. Musela som prehodnotiť všetko, čo som si myslela, že o sebe viem. Postavila som sa všetkým svojim strachom. Veci, ktoré mi kedysi spôsobovali bolesť ma už toľko netrápia. Práve naopak, to, čoho som sa bála si teraz začínam užívať. Páčia sa mi výzvy, pretože teraz viem, že som dosť silná na to, aby som dosiahla čokoľvek, čo si zaumienim.

Po prvý krát v živote môžem vysloviť vetu "Mám sa rada" a myslieť to vážne. A je to ten najlepší pocit, aký poznám. Je to ako keby som mala svojho najlepšieho kamaráta stále po boku. A mojim najlepším kamarátom som ja sama. Už sa toľko nepodceňujem a neobviňujem sa. Akceptujem svoju minulosť , cením si ju a som za ňu vďačná. Všetko, čo som kedy zažila, ma priviedlo do tohto momentu a ten by nemohol byť krajší. Každý zážitok, nezáleží na to, aký bol bolestivý, mal pozitívny zámer a svojim spôsobom mi poslúžil.

Teraz viem že môj potenciál je nekonečný. Moja budúcnosť nie je dopredu určená. Je to čisté plátno a len ja mám tú moc rozhodnúť, ako ho využjem. Cítim slobodu v tom, že si vždy môžem vybrať, ako na rozličné situácie zareagujem. Cítim to vzrušenie, ktoré vyplýva z toho, že viem, že som tvorca svojej reality. Už nemám žiadne problémy. Mám len výzvy. A každá výzva ma robí silnejšou a posúva ma k môjmu skutočnému ja. Život je naozaj krásny keď sa ho človek rozhodne vidieť v takomto svetle:).


Zmena štúdia

1. února 2014 v 17:16 | Pauli |  Z môjho života
Začalo sa to ako naozaj pochmúrny deň. Bola som frustovaná a smutná zo života. Cítila som sa, že môj život je bezzmyselný. Nevedela som, čo mám so sebou robiť.

Pripravovanie sa na prijímačky na medicínu ma už vážne začalo štvať. Celé dni som nič nerobila len sa učila chémiu. Chcú od nás strašne veľa a to sú len prípravy na prijímačky. Neviem si predstaviť ako by som prežila prvý ročník nieto ešte ďalších päť. Chémia mi nikdy nešla a tak som predtým o medicíne nikdy ani neuvažovala. Napadlo ma to len tento rok keď som si pomyslela, že by som to predsalen mohla zvládnuť. Tak som začala chodiť na doučovania a kurzy. Musela som dohnať celé stredoškolské učivo chémie a biológie, ktoré som predtým zanedbala. To by nebolo až také hrozné keby sa tam nepýtali na každú hlúposť a človek musí vedieť všetko nie na 100, ale na 1000%. Biológiu by som zvládla a celkom ma aj baví, ale chémia je pre mňa hotoví zabijak. Nijak mi to nejde do hlavy a ako sa snažím, stále tomu nerozumiem. Na doučovaní, na ktoré som chodila mi profesor nič nevysvetlí, len ma skúša a dáva testy. To mi je ale na nič keď tomu nerozumiem. Neustále učenie sa zo mňa vyčerpalo všetku energiu. Začala som sa cítiť choro a strateno v živote. Vedela som, že keby som aj spravila prijímačky, nasledujúcich 6 rokov by bolo pre mňa hotovím mučením. Musela by som obetovať všetok svoj čas len škole a nemohla by som sa venovať ničomu inému. Bol by to len neustály stres zo skúšok a pri mojich ťažkostiach už len so stredoškolskou chémiou si neviem predstaviť ako by som zvládla tu vysokoškolskú.

Ráno som sa proste cítila hrozne. Keď to vzdám s tou medicínou, čo iné budem robiť? Mám ísť vôbec niečo študovať? Mám si ísť radšej hneď hľadať prácu? Alebo sa mám na všetko vykašľať a ísť niekam aspoň na rok do zahraničia pracovať a zistiť, čo vlastne chcem?

To, čo som dnes urobila bolo to, že som sa hlboko zamyslela nad svojim životom a svojimi prioritami. Strávila som celé hodiny tým, že som vypísala všetky moje myšlienky, trápenia a ciele. Rozobrala som myšlienku po myšlienke, prioritu po priorite. Potom som sa cítila omnoho lepšie, ale stále mi nebolo úplne jasné, čo chcem v živote robiť. No vedela som, že som na správnej ceste to zistiť.

Prvú vec, ktorú som urobila potom bolo to, že som išla na internet a nazrela do jedného diskusného fóra. Téma toho fóra bolo nájdenie správnej kariéry. Keď som si tú diskusiu prečítala, ostala som v úžase. Tá osoba opisovala presne tú istú profesiu, akú som aj ja vždy chcela! Úplne akoby mi to niekto napísal z duše. Nemohla som uveriť že mi to dovtedy nedošlo. Vlastne mi to došlo už asi pres šiestimi rokmi, ale nechala som si to vyhovoriť svojou mamou, ktorá vravela, že na také čosi nemám.

Tá diskusia mi pomohla uvedomiť si, že najradšej zo všetkého chcem pomáhať ľuďom dosiahnuť v živote šťastie a pomôcť im naplniť ich skutočný potenciál. Chcem ľuďom pomáhať a liečiť ich. Chcem byť psychoterapeutom. Podľa mňa je to tá najužitočnejšia profesia vôbec. Keďže to, čomu najviac veríme sa odzrkadľuje v našich životoch, pomáhať ľuďom zmeniť ich pohľad na seba a naučiť ich sebalásku je podľa mňa tá najdôležitejšia vec. Je to tá vec, ktorá ma vždy najviac zaujímala. Odkedy si pamätám, vždy som čítala knihy o sebarozvoji a motivačnú literatúru. So sebapremenou mám skúsenosti lebo na nej pracujem každý deň.

Na to, aby som získala svoju vysnívanú prácu musím najskôr vyštudovať psychológiu. Nie je práve najľahšie sa na psychológiu vôbec dostať, pretože neskutočne veľa ľudí ju teraz chce študovať. Minulý rok som sa pokúšala dostať na psychológiu vo Viedni, ale neuspela som, zčasti preto, lebo som sa neučila dostatočne a aj preto, lebo tam bol neuveriteľný nátresk. Tento rok však musím urobiť všetko preto, aby som sa tam dostala. A mám preto aj potrebnú motiváciu. A učiť sa to pre mňa nie je ani také ťažké, keďže je to to, čo ma baví. :)

A tu sú nejaké tie dôvody, prečo si myslím, že by zo mňa bola dobrá psychoterapeutka:
  • Mám prirodzenú túžbu pomáhať ľuďom.
  • Ľudia a ich variabilita ma vždy neuveriteľne fascinovali.
  • Sebarozvoj a ako dosiahnuť svoj najvyšší potenciál sú moje obľúbené témy.
  • Dokážem ľuďom výborne naslúchať. Zaujíma ma všetko, čo majú na duši.
  • Dokážem sa do ľudí vcítiť a prežívať ich vlastné emócie.
  • Pri konfliktoch vždy rozumiem všetkým stranám všetkých zúčastnených.
  • Sama som si prešla traumou, čiže viem aké to je cítiť sa na dne.
  • Som pracovitá a trpezlivá.
  • Na ľudí mám upokojúci vplyv.
  • Do toho, čo ma baví idem vždy naplno.