Duben 2014

Narodeniny

28. dubna 2014 v 18:17 | Pauli |  Z môjho života

Máš narodeniny. Ten deň patrí len tebe. Narodeniny spôsobujú, že premýšľaš nad svojim životom. Vzbudzujú v tebe úvahy, aj vtedy, keď to môžno nechceš.

Bolo to v tento deň minulého roku, keď som sa rozhodla, že si kompletne zmením život. Rozhodla som sa, že si chcem vytvoriť nové ja a nový životný štýl a keď budem mať ďalšie narodeniny, budem už na správnej ceste. Čo som sa za ten rok naučila?

Aby si dosiahol to, čo chceš dosiahnuť, potrebuješ na to oddanosť a silnú vôľu. Toto je ten recept. Úspešní sú tí, ktorí robia to, čo v nich vzbudzuje vášeň, držia sa toho a pokračujú v tom. Rob to, čo máš rád, lebo ak si oddaný niečomu, čo nerobíš rád, nebude to dobré pre tvoj emočný život ani pre tvoje zdravie.

NAUČ SA POČÚVAŤ SVOJE EMÓCIE

Musíš sa riadiť svojimi emóciami. Urob svoje vlastné šťastie svojou prioritou. Opýtaj sa sám seba: "Ako sa teraz cítim?" Ak sa cítiš dobre, znamená to, že si na dobrej ceste a to, čo chceš k tebe musí prísť. Ak cítiš negatívne pocity, znamená to, že vibrácia, ktorú vysielaš, nie je v súlade s tvojimi túžbami. Ale nauč sa nevzdorovať negatívnym pocitom. Aj keď nie sú príjemné, nie sú tu na to, aby ťa zničili a uväznili. Keď sa cítiš zle, neznamená to, že si zlyhal, ani že sa niečo pokazilo. Naše emócie sú niečo ako kompas, ktorý nám dáva najavo, kedy sme zišli z cesty. Preto si váž aj negatívne emócie a nechaj ich doručiť tú správu, ktorú pre teba majú. Keď porozumieš tomu, čo ti chcú negatívne emócie povedať, už nebudú mať dôvod naďalej ťa otravovať! :D

Urob každý deň dobrým a hodnotným. Väčšinou sa ponáhľame a snažíme sa toho čo najviac stihnúť, potom sa čudujeme, kam sa ten čas podel a prečo sme takí unavení. Preto dbaj sám na seba a urob si čas pre to, čo miluješ. Urob z každého dňa to najlepšie, čo vieš a vytvor si dostatok energie správnou životosprávou, pozitívnym sústredením a pozitívnym očakávaním.

Narodeniny sú tým dňom v roku, kedy sa sami seba pýtame: "Som na tej správnej ceste? Skutočne robím to, čo ma baví?"
Môžem úprimne povedať, že milujem to, čo robím. Baví ma zdieľať s vami môj život. Páči sa mi cesta, na ktorej som a že môžem s vami zdieľať to, čo som sa počas mojej cesty naučila. Život je krátky, musíme robiť to, čo milujeme a milovať to, čo robíme :).

Tu sú tie najlepšie okamihy z môjho 18. roku života:
  • Úspešne som ukončila strednú školu.
  • Navštívila som Dubaj.
  • Začala som študovať na vysokej škole.
  • Rozmyslela som si asi milión krát čo chcem v živote robiť :D.
  • Prišla som na to, čo je mojou úlohou na tejto planéte (aspoň dúfam :D)
  • Naučila som sa mnoho nových vecí hlavne od Abrahama, Bashara a Teal.
  • Začala som sa mať radšej a viac sa oceňovať.
  • Ešte väčšmi som si uvedomila, že som tvorca svojej vlastnej reality.
  • Získala som veľa sebauvedomenia.
  • Spoznala som úžasných ľudí na internete aj vďaka tomuto blogu :)
  • Začala som svoj blog v angličtine.
  • Navštívila som workshop Teal.
  • Roztrhlo sa mi vrece so synchronicitami.
  • Vidím, že vesmír ma miluje a podporuje ma v každom smere.
A aké sú moje plány do budúcnosti? Chcem trénovať pozitívne sústredenie a umenie oceňovania. Chcem sa každé ráno zobudiť a stráviť prvých pár minút nového dňa oceňovaním. Chcem sa prestať toľko naháňať za sebaláskou a radšej sa stať láskou samotnou. Myslím tým to, že chcem prestať hľadať lásku mimo seba a prestsť sa starať sa o to, kto ma má rád a kto nemá. Namiesto toho chcem nájsť čo najviac vecí a ľudí, ktorých môžem oceniť a keď budem vo vibrácii oceňovania, sebaláska bude pre mňa prirodzená a jednoduchá.

Som si úplne istá tým, že môj 19. rok života bude zatiaľ tým najlepším! :)

Začnime revolúciu! Milujme svoje telá!

26. dubna 2014 v 21:16 | Pauli |  Vzhľad, Zdravie, Krása
Je fyzický vzhľad taký dôležitý? Závisí od toho naša hodnota?

Samozrejme, že nie. Veľká väčšina obyvateľstva tejto planéty nevyzerá tak, ako modelky, ktoré propagujú médiá. Keby len ľudia, ktorí spadajú do spoločnosťou vyhradenej kategórie krásy, boli hodnotní a dostatočne dobrí, znamenalo by to, že takmer všetci sme nedostatoční a nezaslúžime si existovať.

To je samozrejme úplná hlúposť. Všetci dobre vieme, že i ľudia, ktorí majú od vzhľadu hercov z Hollywoodu veľmi ďaleko, môžu byť ľudia s úžasnou osobnosťou, ľudia, ktorých by nikto ani ako škaredých neoznačil, lebo ich dobrosrdečnosť a vnútorná krása ďaleko presahuje ich zovňajšok.

Tí najkrajší ľudia sú podľa mňa takí, ktorí vedia, že fyzický vzhľad nie je to najdôležitejšie. Majú zdravé sebavedomie, je s nimi väčšia sranda a sú schopní milovať ostatných pre to, kým sú a nie preto, ako vyzerajú.

"Všetky ženy sú skutočné.
Všetky telá sú krásne."

V tejto spoločnosti je veľmi jednoduché myslieť si, že nie sme dostatočne pekní a s našimi telami nie je všetko v poriadku.

Skončime s týmto bláznovstom! Začnime revolúciu! Prestaňme nenávidieť svoje telá!


To je niečo, čo by sme si my všetci mali uvedomiť. Počúvajte dobre: Vaša hodnota nezávisí od vášho výzoru! Všetci ste krásni takí, akí ste! Obvzlášť TY, čitateľ tohto článku! Si úžasný taký, aký si a nedovoľ nikomu, aby ťa presvedčil o opaku, lebo to nie je pravda. Ja viem, znie to ako klišé, ale je to tak! Všetky vaše nedokonalosti k vám patria, sú tým, čo z vás robí "vás". Všetci máme isté črty, ktoré nás robia unikátnymi a jedinečnými. Pamätajte si to!

"V rozpore s tým, čo vidíte v médiách.
Nemáme všetci vyzerať rovnako. "

Uvedomila som si, že tá najkrajšia vec, ktorú človek môže mať na sebe je úsmev :). A ten najlepší make-up je šťastie!
Je to naozaj tak! Keď sme šťastní, vôbec nezáleží na tom, ako vyzeráme, aj tak na ľudí pôsobíme dobre. V momente, keď sme šťastní, nemáme žiaden odpor k tomu, ako vyzeráme. A keď v sebe neuchovávame vibrácie odporu voči vlastnému vzhľadu, nebudeme vo vibračnom súlade s ľuďmi, ktorí by nám vyčítali, že sme škaredí! Namiesto toho budeme stretávať len ľudí, ktorí budú chváliť náš výzor. A keď vám najbližie niekto povie: "Vyzeráš dobre!", nesebecky mu na to odpoviete: "Ja viem!" :D

Prečo nenávidíme svoje telá?

25. dubna 2014 v 21:12 | Pauli |  Vzhľad, Zdravie, Krása
V predošlom článku som písala o tom, ako je naša spoločnosť posadnutá vzhľadom. Je zjavné, že to tak naozaj je. Teraz by som chcela zavŕtať do tohto problému ešte hlbšie.

Myslím si, že v tejto dobe je naša posadnutosť fyzickým vzhľadom ešte horšia ako kedykoľvek predtým. Čím ďalej tým viac 12 ročných dievčat drží diéty, lebo si myslia, že ich váha určuje hodnotu ich osobnosti. Ale keď všetko, čo vidia v médiách je typ postavy, ktorú majú len 2% tejto populácie, je ťažké pre ne uvedomiť si, čo je reálne a čo môžu očakávať od samých seba a od ostatných.

Predtým ako sme mali sociálne médiá, mali sme obrázky neskutočne dokonalých celebrít. Vídavali sme tieto obrázky na billboardoch, v televízii, v časopisoch, ale nečumeli sme na ne celé hodiny denne.

Myslím si, že sociálne média mladým ľudom obzvlášť ubližujú, pretože ich vzhľad nie je posudzovaný len tvárou v tvár, ale aj na internete. Na internete sú ľudia často ešte viac drzí ako v skutočnom živote. Akoby im obrazovka úplne zablokovala emócie...keď nevidia, ako na ich negatívne komentáre dotyčný zareáguje, tak ich to netrápi. V dnešnej dobe sa často spoliehame na hodnotenie ľudí, ktorých ani nikdy nestretneme a necháme im určovať našu vlastnú hodnotu.

Podmienky, ktoré dnešná spoločnosť ustanovila na to, aby sa človek mohol nazývať pekným, sa len veľmi ťažko spĺňajú. Len málo ľudí sa tak narodí, čo znamená, že obrovská väčšina ľudí je považovaná za tých škaredších.

Fyzický vzhľad nie je veľmi príjemná téma. Je mnoho ľudí, ktorí trpia vážnymi chorobami, mentálnymi aj fyzickými, a tieto choroby sú spôsobené tým, že ľudia nie sú spokojní so svojim vzhľadom.


Čítala som mnoho príbehov dievčat, ktorých nespokojnosť s vlastným vzhľadom doviedla až k tomu, že sa chcú zabiť. Sú vo veľmi hlbokom stave sebanenávisti. Počula som o dievčati, ktoré sa za každú cenu vyhýba zrkadlám a oknám a to preto, lebo vždy, keď vidí svoj odraz sa jej chce zvracať. Nemôže ani vystáť, keď sa na ňu ľudia pozerajú a v noci zaspáva s plačom. A to všetko len kvôli tomu, že nenávidí svoj vzhľad.

Trápi ma, že my ako spoločnosť spôsobujeme ľuďom toľko utrpenia a to len kvôli tomu, ako vyzerajú.

Otázkou je, čo s tým urobíme? Aké je riešenie pre tento problém? Ako ukončíme túto šialenú posadnutosť, ktorú máme ohľadom fyzickej krásy?

Premýšľala som o tom celé dni, lámala som si hlavu nad tým, čo s tým môžem urobiť. No čím viac som sa sústredila na tento problém, tým viac hnevu som cítila. Kráčam si len tak po ulici, zrazu uvidím pred sebou billboard, na ktorom je pekná mladá žena a mám chuť ten billboard zničiť lebo propaguje nereálnu a plastickú krásu. Pozerám film a som taká naštvatá na to, že len spoločnosťou uznaní pekní ľudia hrajú hlavné role, zatiaľ čo tým normálne vyzerajúcim sa ujde len vedľajšia rola. Keď vidím módne oblečené dievčatá v autobuse, je mi zle z toho, že všetci sa obliekajú tak uniformne len kvôli tomu, že je to teraz v móde a nechcú vyčnievať z davu.

Strašne ma hnevalo, že všetci sú takí posadnutí vzhľadom. No zo všetkého najviac som bola nahnevaná sama na seba. Moja nenávisť voči každému bola len odrazom mojej vlastnej sebanenávisti. Ostatných som nenávidela, pretože som v nich videla svoje vlastné správanie. Ja totiž nie som iná. Tiež mi záleží na tom, ako vyzerám. No a to na sebe najviac nenávidím. Cítim sa kvôli tomu ako hlúpa a povrchná osoba. Keď nie som dobre oblečená a namaľovaná, cítim sa byť škaredá a nie dosť dobrá. A keď vyzerám dobre podľa spoločenských štandardov, potom sa cítim ako nejaká štetka, ktorá na seba chce prilákať pozornosť. Cítim sa, akoby som sa podvolila tejto šialenej hre a spolupodieľala sa na všetkom tom utrpení, ktoré posadnutosť vzhľadom prináša.

Nezáleží na tom, ako vyzerám, vždy si nájdem dôvod, prečo byť nespokojná so svojim vzhľadom. Zjavne mám problém. Čo s tým teraz?

Po dlhšom uvažovaní som si uvedomila, aké je to bláznovstvo. Jediný dôvod, prečo mi tak záleží na tom, ako vyzerám je to, že sa necítim byť dosť dobrá. Myslím si, že musím spĺňať určité požiadavky, aby som bola považovaná za atraktívnu. A nebyť považovaná za atraktívnu znamená, že ma nikto nebude mať rád, ostanem sama, nemilovaná a odvrhnutá.

Je preto prirodzené, že je pre nás ženy také dôležité vyzerať dobre. Keďže veľká väčšina z nás má podobné presvedčenie, že byť škaredí znamená nezaslúžiť si lásku, je zjavné, prečo sa tak o svoj výzor staráme. Celá naša existencia sa od toho odvíja.

Musíme si uvedomiť, že to nie je len o tom, ako vyzeráme. Je to všetko o sebaláske. Nemusíme si zmeniť svoje telá aby sme boli hodnotní a milovaní. Stačí sa len naučiť samých seba viac oceňovať.

V nasledujúcom článku vám poviem viac o tom, ako sa naučiť akceptovať a milovať svoje telo bez ohľadu na to, ako vyzeráte.

Prepáčte ak bol tento článok príliš depresívny, chcela som len do hĺbky rozobrať tú tienistú stránku, ktorú naša posadnutosť vzhľadom vyvoláva. Podľa mňa je dobré byť oboznámený s tým, čo sa odohráva a aký veľký negatívny vplyv má naša fixácia na fyzický vzhľad pre bežných ľudí.

Naša spoločnosť je posadnutá vzhľadom

23. dubna 2014 v 19:44 | Pauli |  Vzhľad, Zdravie, Krása
Dnes sa budem venovať téme fyzický vzhľad a krása. Nemohla som si nevšimnúť, že naša spoločnosť je posadnutá výzorom.

Každá mladá žena je ovplyvňovaná spoločenskými pravidlami, ktoré určujú, aké predpoklady by mala spĺňať, aby bola považovaná za atraktívnu. Musí byť chudá, mať peknú tvár a čistú pokožku, štíhly pás, dlhé nohy, pekné vlasy...

No kto vymýšľa tieto pravidlá? V stredoveku obézne ženy boli považované za atraktívne. Požiadavky na ženskú krásu sa menia.

Je všeobecne známe, že hlavným zdrojom našej posadnutosti výzorom sú médiá. Každý deň sme bombardovaní propagáciou krásy v reklamách, v časopisoch, v televízií a na sociálnych médiách ako Facebook, YouTube, Twitter... Módny, kozmetický a zábavný priemysel sú známe tým, že zamestnávajú ľudí vďaka ich vzhľadu. Výzor je dôležitý takmer vo všetkých prácach v každej oblasti. Každý rok sa uskutočňujú súťaže krásy a celebrity sú zoraďované v rebríčkoch podľa ich levelu fyzickej príťažlivosti.

Dievčatá sú už od mladého veku obdivované skôr pre ich vzhľad než pre ich osobnosť alebo schopnosti. To často spôsobuje sebanenávisť a nenávisť voči iným dievčatám. Dôraz na výzor je škodlivý pre mentálne (a aj fyzické) zdravie. Vplyv médií na mladé dievčatá spôsobil nárast problémov stravovania, depresíí a nízkeho sebavedomia.

Všetky moje kamarátky sa sťažujú alebo sa v určitom bode sťažovali na vlastné telá, cítili sa byť príliš tučné, nedostatočne atraktívne alebo jednoducho škaredé. Existuje len veľmi málo dievčat, ktoré sú úplne spokojné so svojim prirodzeným vzhľadom a ešte menej je tých, ktoré s ním vždy boli spokojné.


Pravdou je, že väčšina z nás nikdy nebude vyzerať ako modelky, ktoré vidíme v časopisoch. Tak prečo poslúchame spoločnosť a necháme si diktovať, čo je to krása?! Táto posadnutosť spôsobuje veľmi veľa bolesti. Utrácame peniaze na make-up, tabletky na chudnutie, v podstate na hocičo, čo nás má urobiť krajšími a príťažlivejšími. My ženy sa snažíme zakryť všetky nedokonalosti make-upom a oblečením, ktoré maskuje naše nedokonalé tvary.

Ďalším dôvodom tejto posadnutosti výzorom je naša túžba dobre zapôsobiť na ostatných. Najviac času s vyberaním oblečenia a maľovaním strávime práve vtedy, keď nám záleží na tom, čo ostatní povedia ohľadom nášho vzhľadu. Keď nemáme na koho zapôsobiť, necítime potrebu vyzerať atraktívne podľa spoločenských štandardov. Som ochotná zísť dole a zjesť raňajky s rodinou aj keď som práve vstala z postele. No bolo by to úplne inak, keby sa tie rodinné raňajky konali v reštaurácii a ja by som mohla natrafiť na ľudí, ktorých poznám.

Myslím si, že je to nepríjemné, že žijeme vo svete, ktorý si toľko zakladá na fyzickej kráse. Veľa dievčat sa snaží stať sa tým, kým nie sú, lebo nie sú spokojné s tým, čo vidia v zrkadle. Príde mi zaujímavé, že až tak často nepočujeme o mužoch, ktorí by si prešli takým dramatickým prípadom sebanenávisti spôsobeným vzhľadom, ako u ženách. Možno je to tým, že muži sú sebavedomejší, alebo je tým, že ich skôr súdime podľa ich majetku a iných kritérií.

Väčšina dievčat si myslí, že byť krásnou jej zaručí šťastie a úspech do konca života. Je pravda, že byť peknou má veľa výhod. Dostáva sa ti viac pozornosti od mužského pohlavia, dostávaš komplimenty a pozvánky na rande. Môžeš si privyrábať modelingom, pracovať v médiách a v niektorých prípadoch máš väčšiu šancu, že dostaneš prácu, o ktorú sa uchádzaš. No byť peknou môže byť aj prekliatím. Tu je zopár príkladov, keď je ti krása na škodu:
  • Dievčatá, ktoré na teba žiarlia ťa neustále ohovárajú.
  • Ľudia sa s tebou chcú kamarátiť len kvôli tvojmu výzoru.
  • Cítiš sa, akoby si bola povinná mať úžasnú osobnosť, aby si naplnila vysoké požiadavky ostatných.
  • Väčšina mužov si myslí, že si pre nich až príliš pekná, tak ťa len málokedy oslovujú normálni a inteligentní muži.
  • Namiesto toho ťa neustále oslovujú úchyláci a muži, ktorí ťa chcú len využiť.
  • Keďže ťa väčšina dievčat nenávidí, si sama a nemáš sa s kým baviť.
  • Si neustále očumovaná príslušníkmi opačného pohlavia.
  • Často ťa prenasledujú postarší muži, ktorí vyzerajú ako kriminálnici.
Ako vidíte, posadnutosť výzorom škodí všetkým, nezáleží na tom, ako vyzeráte. Či ste už podľa spoločenských merítok pekný alebo škaredý, so všetkým prichádzajú aj svoje nevýhody.

Tomu, čo s touto posadnutosťou robiť a ako jej čeliť sa budem venovať v nasledujúcom článku.

Teal Swan – Dvojplamene a spriaznené duše

22. dubna 2014 v 11:11 | Pauli |  Teal Swan

Zdroj článku: www.novazem.info

Pravé ja vs. falošné ja

20. dubna 2014 v 17:55 | Pauli |  Zamýšľania o sebe
Teal zverejnila nové video na tému pravé ja vs. falošné ja. (Môžete si ho pozrieť TU, zatiaľ len v angličtine). Jej video ma inšpirovalo zamyslieť sa sama nad sebou. Naozaj viem, kto som, alebo si to len myslím?

Je pravda, že väčšina z nás nevie, kto v skutočnosti sme. Ako Teal hovorí vo videu: "Vytvorili sme si falošné ja, ktoré je také dobré v tom, čo robí, že i my samotní sme si ho zamenili s našim skutočným ja. Máme veľký problém rozlišovať medzi našim pravým a falošným ja".

Je to úplná pravda. Ja som urobila presne to isté. Keď som bola ešte veľmi malá, naučila som sa neveriť svojim vlastným pocitom. Cítila som niečo vnútri veľmi silno, ale moji rodičia mi povedali, že to nič nie je. Ich názor som rešpektovala viac ako čokoľvek iné a tak som si začala myslieť, že so mnou niečo nie je v poriadku. Začala som sa hanbiť za svoje skutočné ja. Vytvorila som si falošné ja, aby som sa vyhla trestom a nedorozumeniam. Vďaka môjmu falošnému ja som sa mohla zaradiť do spoločnosti a byť akceptovaná. Po nejakom čase som sa sama začala identifikovať s mojim falošným ja a úplne som zabudla na to, kým v skutočnosti som. Zamenila som si svoje falošné ja za svoje ozajstné ja.

So svojim falošným ja som sa identifikovala až kým som mala 14 rokov. V tú dobu sa vo mne niečo akoby prebudilo a ja som sa začala pýtať sama seba otázky typu : "Kto som? Čo tu robím? Aký je zmysel mojej existencie? Čo mám rada a čo nemám? ". Vtedy som s hrôzou zistila, že o sebe v skutočnosti vôbec nič neviem. Všetko, čo som si myslela, že o sebe viem nie je pravda. Nebola to pravda, pretože som to tak vnútorne necítila.

Toto je zoznam vecí, s ktorými som sa väčšinu svojho života identifikovala a takto ma videli aj ostatní:
  • Som hanblivá a nespoločenská.
  • Nemám svoje vlastné názory a je mi všetko jedno.
  • Nemám žiadne schopnosti ani talenty.
  • V škole mám dobré známky a veľa sa učím.
  • Som slušné dievča a ľahko sa prispôsobím.
  • Držím sa pravidiel spoločnosti a robím to, čo mi ostatní povedia.
Celé roky som si myslela, že toto je to, kým som. No keď som začala o všetkom pochybovať a pýtať sa otázky, zistila som, že nič z toho nie je pravda. Moje skutočné ja je vlastne úplný opak môjho falošného ja.

Nenarodila som sa hanblivá. Moja hanblivosť je len výsledkom potlačenia môjho skutočného ja, lebo som sa bála prejaviť sa a bála som sa, čo si o mne ostatní pomyslia. Nie som nespoločenská. Nič nemám radšej ako stretávať sa s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi a budovať hlboké a dlhotrvácne priateľstvá. No veľkú časť svojho života som nemala žiadnych priateľov, lebo som si myslela, že nie som dostatočne zaujímavá a zábavná na to, aby sa so mnou niekto kamarátil. To, že nemám žiadne schopnosti ani talenty tiež nie je pravda. Som dobrá v mnohých veciach, len som sa bála to prejaviť. Som dobrá v kreslení, maľovaní, písaní, viem dobre ľudí počúvať a poradiť im, som empatická a kreatívna... Ďalšie klamstvo je to, že sa držím pravidiel spoločnosti a som ľahko prispôsobivá. Áno, pripúšťam, že navonok to dlhé roky tak aj vyzeralo, ale v skutočnosti taká vôbec nie som. Práve naopak. Myslím si, že veľa pravidiel, ktoré tu na svete máme sú úplne nelogické a potrebovali by úpravu. Tiež si myslím, že väčšina systémov na tejto planéte potrebuje byť reformovaná od základov. Rozhodne nehodlám slepo nasledovať masy a robiť len to, čo mi kážu akési predpisy. Som individualista a vizionár. Som tu preto, aby som vynašla nové systémy a zaviedla nové pravidlá do spoločnosti. Som tu preto, aby som ľuďom ukázala, že žiť sa dá aj inak. No a teraz to najväčšie klamstvo zo všetkých: "Nemám svoje vlastné názory". Toto je absolútna hlúposť a je mi až smiešne, že som si niečo také o sebe mohla myslieť :D. Veď je to úplný opak toho, kým naozaj som. Mám svoj názor hádam na všetko, čo existuje :D. Stačí sa pozrieť na môj blog. Niekto, kto nemá svoje vlastné názory a myšlienky by si nemohol písať blog, veď by nemal o čom :D.

Keď som sa dostala do procesu znovuobjavenia samej seba, zistila som, že i v takých maličkostiach ako to, aká farba sa mi páči, som sa mýlila. Celý život som si napríklad myslela, že nemám rada ružovú farbu. Všetci okolo mňa neznášali ružovú a hovorili, že len povrchné, hlúpe dievčatá, ktoré sa starajú len o svoj výzor, majú rady ružovú. Ja som samozrejme nechcela byť považovaná za povrchné a hlúpe dievča, ktoré sa stará len o svoj vzhľad. Vždy keď sa ma niekto spýtal, či mám rada ružovú, povedala som nie. Nenosila som ružové oblečenie, nekúpila som si nič, čo by na sebe malo ružovú farbu. Ale v procese sebaobjavovania som zistila, že ja v skutočnosti mám veľmi rada ružovú! Najskôr som sa zľakla, že to znamená, že som povrchný a zlý človek. Ale potom som si uvedomila, že to tak vôbec nie je a že som bola len ovplyvnená spoločenskými predsudkami. Ružová reprezentuje lásku, starostlivosť a porozumenie. Je to v súlade s mojim skutočným ja. Odvtedy, čo som si to uvedomila, sa už nebojím nosiť ružovú a kupovať si veci, ktoré ju obsahujú. Dokonca som si aj vymaľovala izbu na ružovo. Cítim sa v nej dobre a necítim sa ako povrchná osoba.

Ďalšia prekvapujúca vec, ktorú som o sebe zistila je ohľadom hudby, ktorá sa mi páči. Dovtedy som si myslela, že nemám rada mainstream pop hudbu. Tú predsa počúvajú len povrchní párty ľudia a to nie je nič pre mňa! Je pravda, že asi 70% pesničiek, ktoré obvykle hrávajú v rádiu sa mi nepáči, ale občas natrafím na pesničku, ktorá sa mi páči. No a niekedy sa cítim vinná za to, že sa mi páči niečo, čo by sa mi páčiť nemalo. Trvalo mi dlhší čas, kým som dokázala na sebe akceptovať, že sa mi páčia niektoré populárne pesničky. Veď na tom nie je nič zlé. A tiež som musela čeliť tomu, že sa mi páči veľa hudobných žánrov naraz. Väčšina ľudí má obľúbený jeden žáner a ten počúvajú dookola. Ale ja nie! Páči sa skoro všetko, dokonca aj to, čo by sa malo navzájom vylučovať :D. Rada počúvam klasickú hudbu, ale čím ďalej tým viacej sa mi páči aj populárna hudba. Milujem relaxačnú hudbu, alternatívnu hudbu a mantry, no mám rada aj metal :D. Tiež mi nevadí ani rocková hudba a počúvam aj nejakých tých raperov. Milujem keltskú hudbu, arabskú hudbu, španielsku hudbu... Páči sa mi takmer všetko! Doteraz som neprišla na to, prečo je to tak. Nechápem, ako sa mi môže páčiť toľko druhov hudby naraz, ale jednoducho to tak je a nemôžem s tým nič urobiť, mám proste rozsiahly vkus. :D

Vydať sa na cestu sebapoznania chce veľa odvahy. Väčšinou totiž zistíme, že to, čo sme si o sebe mysleli vôbec nie je pravda. Je to akoby sme celý ten čas žili v ilúzii. No ak chceme skutočne spoznať, kým sme, musíme to všetko risknúť. Musíme sa oddať neistote a byť schopní pochybovať o všetkom, čo sme si mysleli, že o sebe vieme. No nakoniec sa nám to oplatí. Človek, ktorý nevie, kým naozaj je,nemôže byť skutočne šťastný. Len ten, kto pozná svoje skutočné ja a ide si za svojim cieľom a riadi sa svojimi pocitmi, môže nájsť v živote naplnenie. Preto vydať sa na cestu sebapoznania je tá najriskantnejšia, ale i tá najlepšia vec, ktorú v živote môžeme urobiť. Teraz je ten čas pochybovať o všetkom, čo si myslíme, že o sebe vieme. Skúste to a určite nebudete ľutovať! :)

Workshop Teal v Prahe

17. dubna 2014 v 20:32 | Pauli |  Z môjho života
V sobotu som mala možnosť navštíviť workshop Teal v Prahe. Ako iste viete, som jej veľký fanúšik. Keď som sa dozvedela, že Teal príde do Česka, bolo mi jasné, že tam idem. V žiadnom prípade si nenechám ujsť takú skvelú a jedinečnú príležitosť. Pri troche šťastia sa dostanem aj na pódium a opýtam sa jej svoju otázku... V to som veľmi dúfala. Asi dva mesiace pred dňom workshopu som začala v kalendári odratávať dni, ktoré ostávajú do dňa workshopu :D.

Ten deň nastal a ja som vyrazila do Prahy. Prišla som tam už v piatok, lebo vtedy sa v Prahe konal Festival Evolution, na ktorom mala Teal prednášku. Prednáška bola o tom, ako môžeme využiť svoje emócie na zlepšenie aspektov svojho života. Môžete si ju pozrieť v nasledujúcom videu:


V piatok som bola z Teal veľmi milo prekvapená. Nie že by som očakávala, že naživo nebude dobrá :D. Práve naopak, vedela som, že to bude super. Ale prekvapilo ma, aká bola milá, krehká, až zraniteľná. Ja som si ju z jej videí pamätala skôr ako dominantnú a vodcovskú osobnosť. Tu mi prišla skôr ako nejaká vznešená princezná.

Jej prednáška sa mi veľmi páčila a určite mi toho veľa dala. Vďaka tomu, že to Teal hovorila trochu zjednodušene, aby sa to prekladateľke ľahšie prekladalo, bolo to pre mňa viac pochopiteľné a porozumela som jej učeniu ešte do väčšej hĺbky.

Počas prednášania Teal pozerala do publika a nadväzovala očný kontakt s divákmi. Často sa pozerala mojim smerom a mala som pocit, že sa mi párkrát pozrela priamo do očí. Keď sa to stalo, skoro som dostala infarkt a spadla zo stoličky :D. Mala som totiž pocit, akoby mi videla rovno do duše. No keď zohľadním to, ako Teal vidí svet, je mi jasné, prečo sa tak často pozerala mojim smerom. Odo mňa a mojej kamarátky, ktorá sedela vedľa mňa musela vychádzať tá najsilnejšia vibrácia lásky a oceňovania :D. Ostatní ľudia tam na prednášku prišli hlavne zo zvedavosti. Možno si pozreli zopár jej videí, Teal ich zaujala a povedali si, že by bolo fajn ju vidieť naživo. No ja som videla každé jedno jej video (niekoľkokrát:), čítala každý jej článok a sledujem ju všade, kde sa dá a som taký veľký fanúšik, že takých veľa nenájdete :D. Od začiatku prednášky som mala na mysli len to, aké je úžasné, že som v jednej miestnosti s Teal, sedím pár metrov od nej a aké je úžasné, že tu môžem teraz byť. Určite moja vibrácia radosti a obdivu žiarila na kilometre ďaleko :D.

Workshop sa konal v sobotu ráno. Prekvapilo ma, koľko veľa ľudí tam prišlo. Počula som tam veľa angličtiny, mnoho ľudí prišlo z iných krajín pozrieť sa na Teal. V tom dave ľudí som nevedela nájsť nikoho známeho z internetu a už som si myslela, že tam nikoho nového nespoznám. No keď som sa obzrela za seba, uvidela som tam skupinku mladých anglicko hovoriacich ľudí, ktorým som sa prihovorila. Každý pochádzal z inej krajiny a bolo zaujímavé počúvať ich príbehy, ako sa k Teal a jej učeniu dostali. Som veľmi rada, že som mala možnosť takých úžasných ľudí stretnúť. :)

Workshop prebiehal v podobe otázok a odpovedí. Každý, kto mal otázku zdvihol ruku a Teal potom vybrala jedného, ktorého otázka sa vibračne najviac zhodovala s vibráciou celej skupiny. Teal to opísala tak, že človek s tou pravou otázkou sa v jej očiach akoby rozsvieti. Ten človek potom vyšiel na pódium a s Teal diskutoval o svojom probléme.

Musím povedať, že som sa vedela stotožniť s každou jednou otázkou, ktorú sa kto opýtal. Väčšina ľudí sa pýtala otázky typu: "Čo mám robiť zo životom?", "Aká práca je pre mňa vhodná?", "Čo mám urobiť preto, aby som bola šťastná?". Takéto otázky sa všetci pýtame, čiže bolo veľmi prospešné pre každého z nás v publiku pozorovať tú konverzáciu. Pri každej otázke, keď sme sa dostali k jadru problému sme zistili, že všetci máme rovnaký problém - necítime sa byť dosť dobrí. Necítime sa milovaní a myslíme si, že niečo s nami nie je v poriadku. Na workshope som si uvedomila, aká normálna vlastne som :-D. Vždy som si myslela, že ja som tá jediná, kto má problémy so sebadôverou a pocitom menejcennosti, pritom niet človeka, ktorý by taký problém nemal alebo by aspoň raz niečo také v živote nezažil. Všetci v podstate riešime to isté. Vedela som sa vcítiť do všetkých ľudí, ktorí boli na pódiu, lebo som si prešla alebo prechádzam tými istými vecami. Tento workshop ma toho naučil veľa o mne samotnej. Uvedomila som si, k akým veciam mám odpor a na čom musím ešte popracovať. Bol to intenzívny liečivý proces.

Počas celého workshopu som dvíhala ruku a dúfala som, že sa budem môcť opýtať svoju otázku. No Teal stále vyberala iných ľudí. Blížil sa koniec workshopu a už som mala pocit, že sa na pódium nikdy nedostanem.
No keď Teal povedala, ze ostáva čas už len na poslednú otázku, tak som sa fakt sústredila na to, aby ma vybrala. A ono sa to podarilo! Teal vybrala mňa a musela som ísť na pódium, sadnúť si vedľa nej do kresla a opýtať sa svoju otázku. Bola som poriadne vystresovaná z toho, že na mna zíraju stovky ľudí vrátane Teal s tým jej prenikavým pohľadom. Cítila som, akoby ma skenovala a videla mi až do duše. Vedela som, že sa musím ukľudniť, čo ak Teal vidí moje panikáriace myšlienky :-D. No akosi to nepomáhalo a ukľudnila som sa až vtedy, keď som na tom kresle sedela už nejaký čas. Vtedy som si to začala užívať a vírili mi mysľou také myšlienky, že je to neskutočné že tu takto sedím pred Teal, ona ma vidí a vie o mojej existencii. :-D


Teal mi odpovedá na moju otázku :)

Teal som sa opýtala otázku ohľadom mladých ľudí v dnešnej spoločnosti. Ilustrovala som to na príklade mojej sestry. Povedala som jej o tom, ako moji rodičia nútia moju sestru neustále učiť sa matematiku, lebo tá ju najmenej baví a má z nej najhoršie známky. Aj keď ostatné predmety jej idú dobre, rodičia ju nútia stále len počítať príklady a posielajú ju na doučovanie. Zakazujú jej robiť čokoľvek, čo má rada - nemôže chodiť von, nemôže sa stretávať s kamarátmi, dostáva rôzne tresty... Jednoducho moji rodičia urobia všetko preto, aby sestra venovala všetok svoj čas tomu, čo najviac nenávidí. Ja sa s prípadom mojej sestry viem dobre stotožniť, lebo presne to urobili moji rodičia aj mne, keď som bola v jej veku. Školu som kvôli tomu len pretrpela. Naši rodičia si totiž myslia, že ich deti sú ich majetok a len oni vedia, čo je pre nás dobré. A my ako deti s tým nemôžeme nič urobiť, lebo do školy prestať chodiť nemôžeme. Keď niekto dospelí neznáša svoju prácu, Teal by mu poradila, aby to prestal robiť a začal sa venovať tomu, čo ho baví. Ale čo môže robiť dieťa, ktoré neznáša školu, ale nemôže z nej odísť, lebo inak by jeho rodičia išli do väzenia? Opýtala som sa Teal, čo robiť v takom prípade.

Teal mi na to odpovedala, že chápe moju situáciu. V tejto spoločnosti je to strašné, naozaj posielame svoje deti do väzenia a nútime ich tam učiť sa veci, z ktorých väčšina je nepotrebná pre život. Teal sa priznala, že aj ona bola v škole hrozná v matematike :D. No v skutočnom živote človek nepotrebuje matematiku, pokiaľ si samozrejme nezvolí nejaké matematické povolanie :D.

Podľa Teal v situácii mojej sestry je najlepšie, keď si nájde spôsob, ako prestať mať taký odpor k matematike. Môže sa hrať hru, pri ktorej sa bude tváriť, že je nadšenec do matematiky. Ako by sa ten nadšenec cítil pri riešení matematického problému? Vďaka takému prístupu matematika už nie je taká hrozná. A vraj sa má po každej úspešne vyriešenej úlohe odmeniť. Teal na to použila príklad s cukríkmi Skittles (ale upozornila nás, že nie sú zdravé, cukor nám škodí). Ale môžeme sa hrať tak, že po každej úlohe si dáme jeden cukrík :). Dôležité je vymýšať akékoľvek postupy, ktoré spôsobia, že pre nás bude daný predmet akceptovateľnejší.


Teal a ja na pódiu :)

Myslím, že také niečo mi Teal povedala. Nie som si tým úplne istá, lebo keď som tam sedela, ocitla som sa akoby v tranze. Nevnímala som tok času a ani som poriadne nevedela, že otváram ústa a niečo hovorím. Bolo to akoby nereálne. Ešte dodoteraz nemôžem uveriť, že sa to naozaj stalo :-D. Ale stalo sa to, mám aj fotky ako dôkaz. Potom ma nakoniec Teal pred všetkými na pódiu objala :-). Je to pre mňa ako splnený sen :). Ešte pred začiatkom workshopu som sa stretla s jednou babou, ktorá pozná Teal osobne a hovorila mi, ako Teal objala. Ja som jej strašne závidela a rozmýšľala som, čo môžem urobiť preto, aby som tiež dostala objatie od Teal. A podarilo sa mi to! :) Bol to úžasný zážitok.

Na ďalší deň nás (všetkých návštevníkov workshopu) Blake pozval na prechádzku okolo Prahy. Bolo to úžasné, lebo som spoznala veľa nových ľudí z celého sveta. Nie je nič lepšie ako nájsť ľudí, ktorí sú na rovnakej vlnovej dĺžke a rozmýšľajú rovnakým spôsobom. Cítila som sa, akoby som sa vrátila na svoju domovskú planétu :D. Nikdy som si s nikým tak dobre nerozumela ako s ľuďmi, ktorých som stretla počas tých troch dní. Aj keď som sa s niektorými rozprávala len na chvíľu, cítila som sa, akoby mi rozumeli lepšie ako iní ľudia, ktorých poznám už roky.


Spoločná fotka z prechádzky fanúšikov Teal v Prahe :)

Celkovo bol tento workshop neskutočne pozitívny zážitok! V žiadnom prípade neľutujem, že som tam išla. Keď Teal príde znovu do Prahy alebo nebodaj ku nám na Slovensko, bez váhania tam idem :). Už len kvôli tým úžasným ľuďom, ktorých tam človek stretne to za to stojí.

Chcem sa tiež poďakovať všetkým, ktorí umožnili to, že sa workshop v Prahe mohol uskutočniť. Urobili ste úžasnú prácu, bolo to skvelé a nestretla som nikoho, kto by bol s workshopom nespokojný. Všetkým zúčastneným patrí jedno veľké VĎAKA! :)

Kto som?

10. dubna 2014 v 7:11 | Pauli
Kto som? Prečo tu som? Aký to má všetko zmysel? To sú tie najdôležitejšie otázky, ktoré človek môže sám sebe položiť. Podľa toho, ako si na tieto otázky odpovieme, sa odvíja celý náš život. Istotne sa každý z vás už niekedy v minulosti týmito otázkami zaoberal. Myslím, že každému je známa tá frustrácia a ten pocit neúplnosti, ktoré vychádzajú z toho, že človek pochybuje sám o sebe a nevie, ako naložiť so svojim životom.

Ja si tie otázky kladiem už odvtedy, odkedy viem, že mi pamäť slúži. Spomínam si, že už ako malé dievčatko som zvykla postávať pred zrkadlom a pozerať svojmu odrazu do očí. Pri tom som si v duchu kládla otázku, kto v skutočnosti som a čo tu robím. Zdalo sa mi byť nepravdepodobné, že všetko, čím som, je len ten odraz v zrkadle. Pokiaľ to, čo nazývam svojim "Ja" je len moje fyzické telo, aký má zmysel celá existencia? Hlboko vnútri som intuitívne cítila, že som niečo väčšie, ako len ten odraz v zrkadle. Keď som sa pozorne zadívala do svojich očí, zdalo sa mi, že v nich vidím záblesky celého vesmíru, celej večnosti...

Keď sa na svoj život pozriem spätne, tak zistím, že som nikdy nepochybovala o existencii určitého zdroja, stvoriteľa, Boha - môžeme túto vyššiu silu nazvať, ako len chceme. Vždy mi bolo jasné, že je tu nejaký vyšší zámer, hlbší zmysel. Keď som bola menšia, bola táto sila pre mňa celkom nepochopiteľná. Mala som tendenciu myslieť si, že Boh je najvyššia bytosť, ktorá sa nachádza mimo tento svet a dohliada na všetko, čo sa deje. Zmysel ľudského života mi bol záhadou. Mnohokrát som sa počas života stratila, upadla do temnoty (temnotu chápem ako odklonenie od toho, kto v skutočnosti som). Až v období dospievania sa moje ponímanie Boha zmenilo. Začala som o ňom uvažovať ako o energii, ktorá je všadeprítomná a večná. A neskôr som si uvedomila, že táto večná sila je vlastne podstatou každého z nás. Došla som k poznaniu, že Boha netreba hľadať v chráme alebo v svätej knihe. Boh sa skrýva vo všetkom živom a je teda aj súčasťou každého z nás. Boh v nás je vedomie, ktoré je večné a nikdy nezomrie. Tým pádom sme každý častica Boha, všetci sme prepojení a tvoríme jeden celok.

Donedávna som o Bohu uvažovala len na teoretickej úrovni. No je veľký rozdiel medzi vedením a uvedomením. V poslednom čase sa vo mne čosi akoby prebudilo a pomohlo mi to uvidieť v každom človeku odraz seba samej. Musím sa priznať, že donedávna som bola viac-menej sebecká a myslela predovšetkým na seba a vlastné dobro. No potom som si uvedomila, že to, čo robím pre ostatných, robím vlastne pre seba. Preto človek, ktorý ubližuje ostatným, nikdy nemôže byť šťastný. Naše vzťahy k druhým ľuďom vypovedajú o vzťahu, ktorý máme sami k sebe. Vzťah k sebe a k Bohu - to sú tie dva najdôležitejšie vzťahy, ktoré určujú podobu všetkých ostatných vzťahov, vrátane vzťah k životu.

A čo je to vlastne život? Aký je zmysel ľudskej existencie? Podľa môjho názoru je život skvelou príležitosťou. Príležitosťou na rast a rozvoj ducha a na vyjadrenie seba samého. Rodíme sa do hmotnej formy tejto fyzickej reality preto, aby sme naplno využili svoju slobodnú voľbu. Cez skúsenosti sa učíme a rozpomíname na to, kto v skutočnosti sme. Verím, že každý z nás je tu zo svojej vlastnej vôle. Nikto nás do života na zemi nenútil, prišli sme sem na základe vlastného rozhodnutia ďalej sa rozvíjať.

Tajomstvom života je prítomný okamih. Prítomnosť je všetko, čo existuje. Minulosť, to sú iba spomienky v našej mysli, ktoré nemajú nijaký vplyv nad prítomnosťou. Budúcnosť, tá existuje len ako predstavy v našej mysli. Akonáhle si toto človek uvedomí, stáva sa slobodným. Už ho naďalej neťažia spomienky a výčitky z minulosti, o ktorých sa domnieval, že ho definujú. Zbaví ho to obáv z budúcnosti, pretože si uvedomí, že budúcnosť si tvorí sám v prítomnom okamihu. Strach, frustrácia a stres, všetky tieto deštruktívne emócie existujú len vtedy, keď človek nežije v prítomnosti. Lebo v prítomnosti existuje len láska.

Stačí si toto uvedomiť a život sa vám otočí o 180 stupňov. Často sa my ľudia vraciame do minulosti, prežívame jednotlivé zážitky znovu a znovu, alebo sa natoľko zaoberáme polemizovaním o tom, čo bude, že nám uniká ten jediný moment, kedy máme moc niečo zmeniť. Buďme pánmi svojich životov. Vezmime ich do vlastných rúk a urobme z nich to, po čom sme vždy túžili. Každý z nás má tú moc stať sa človekom svojich snov. Každý z nás je mocným tvorcom a v každom momente svojho života si tvorí vlastnú realitu.

Je jasné, že človek nemôže prežívať dokonalé šťastie 24 hodín denne. Žijeme vo svete duality, v ktorom sa svetlo strieda s tmou, radosť vystrieda žiaľ, smiech vystrieda plač. Bez jedného by neexistovalo to druhé. Preto si treba vážiť aj tieto chvíle. Dôležité je, aby človek nezabudol, kým v skutočnosti je. Majte na pamäti, že ste svetlo a vedomie. Skúste si uvedomiť, že všetko raz pominie, ale vy, to vedomie, ktoré to všetko pozoruje, je večné. To vám dodá vnútorný pokoj a umožní vám radovať sa z každej chvíle.

Mandala č.36

8. dubna 2014 v 5:04 | Pauli |  Moje mandaly

Nemusíme nikomu nič dokazovať

5. dubna 2014 v 3:44 | Pauli
Väčšina z nás kráča životom s cieľom preukázať svoju vlastnú hodnotu a zaslúžiť si svoje miesto na tejto zemi. Každý chce vyniknúť, každý chce za sebou niečo zanechať, každý chce niečo dokázať. V tomto svete sa to zdá byť čoraz tažšie a ťažšie a to vedie k frustrácii a pocitu zbytočnosti.

Začnem s jednoduchým tvrdením: Sami ste dosť dobrí.

Je ťažké tomu pochopiť, ale nikto to nemôže poprieť. Nikto nemôže povedať, akú má istá osoba hodnotu. Neexistujú žiadne pokyny na meranie hodnoty človeka.

Vačšina z nás začne trpieť nedostatkom sebadôvery vtedy, keď svoju hodnotu meriame podľa toho, čo robíme a ako dobre to robíme. Začneme sa porovnávať s ostatnými a vždy sa nájde niekto, kto to v našich očiach vie lepšie. Vtedy sa začneme cítiť nie dosť dobrí. Myslíme si, že musíme byť dostatočne múdri, pekní, atraktívni, talentovaní a úspešní na to, aby sme mohli byť akceptovaní druhými.

Myšlienka, že by sme mohli byť milovaní a akceptovaní aj bez toho, aby sme museli pre to niečo urobiť, je nový koncept pre nás všetkých.

Poviem to ešte raz v prípade, že ste to nepochytili na prvý raz: Sami ste dosť dobrí.
Môžem to povedať aj bez toho, aby som vás musela poznať, pretože si myslím, že každý človek je cenný, originálny a hodnotný.

Tu je 5 ďalších dôvodov, prečo nemusíte nikomu nič dokazovať:

1. Vaše ciele a hodnoty sú to jediné, na čom záleží.
Prestaňte používať ostatných ako meradlo na to, kto a čo musíte byť. Riaďte sa podľa svojich vlastných hodnôt a cieľov, a ak sú príliš vysoké, spýtajte sa sami seba, ako ste si rozvinuli také nedosiahnuteľné ciele. Mať realistické ciele a nároky je dôležité, lebo ich naplnenie vo vás spôsobí pocit sebaúcty.

2. Vonkajšia podpora je pominuteľná.
Je dobrý pocit dostať pochvalu od niekoho, koho rešpektujeme. Niet pochýb o tom, že to má rád každý. Avšak, tento druh potvrdenia nie je zdravý, lebo nepochádza od nás samotných. Ak určujeme svoju vlastnú hodnotu podľa toho, ako nás hodnotia ostatní, zmyslom nášho života sa stane uspokojovanie potrievb ostatných.

3. Nikdy sa nezapáčiš každému.
Aj keď s vami možno väčšina ľudí súhlasí, vždy sa nájde aspoň jeden človek, ktorý nie je schopný vidieť vašu skutočnú hodnotu a silu a bude si stáť za svojim. Preto nemá zmysel sa tým trápiť.

4. Si dostatočne dobrý.
Nemusíte sa snažiť byť dokonalý. To je nemožné a nedosiahnuteľné. Nikto iný neurčuje vašu hodnotu, iba vy samotní.

5. Nerovnosť je len vnútorný pocit
Uvedomte si, že vaše pocity nedostatočnosti sa skrývajú vo vašom vnútri. Aj keď sa stretávate s týmito pocitmi v prítomnosti iných ľudí, je to len odraz vášho vlastného vnútorného boja. Pocit sebaocenenia a sebaakceptácie začína v našom vnútri.