Květen 2014

Moje trápne zážitky 2

31. května 2014 v 20:19 | Pauli |  Z môjho života
Keďže môj život je plný trápnych momentov a nepríjemných situácií, rozhodla som sa napísa pokračovanie svojho prvé článku "Moje trápne zážitky". Môžete sa tešiť na ešte viac zahanbujúcich a trápnych momentov z môjho života:


Nasledujúca príhoda znie ako niečo, čo by ste bežne videli vo filme. Naozaj si prajem, aby som mohla povedať, že som si to len vymyslela... Ale prisahám Bohu, naozaj sa mi to stalo. Priťahujem tieto trápne situácie ako magnet...

Pred niekoľkými rokmi som sa zúčastnila výmenného programu so študentami v Nemecku. Táto príhoda sa mi stala pri prvej večeri s celou rodinou mojej nemeckej výmennej partnerky. Bolo to formálne prostredie s veľkou skupinou ľudí. Mala som na sebe červené šaty a topánky na podpätku.

Tu je malá ilustrácia toho, ako ostatné dievčatá chodia v podpätkoch vs. ako chodím v podpätkoch ja (ja som tá naľavo, ak ste si to nedomysleli):
She's weak, ignore her

Počas toho ako sme plánovali večeru, otočila som sa na podpätku, a uhádli ste, opätok mi odpadol. Len jede, čiže som pri chodení smiešne krívala. Bola som z toho vydesená a snažila som sa vymyslieť, čo budem robiť. Mama a sestra mojej výmennej partnerky boli sympatické, no aj tak som bola v rozpakoch.

Ale bude to ešte lepšie.

Mám vo zvyku správať sa úplne retardovane, keď jem na verejnosti.

Eating withyour mouth open

Mali sme paradajkovú polievku, a ja ako to mám aj vo zvyku, som omylom vyliala svoju polievku na moje šaty.

Tak som tam teda postávala s jedným chýbajúcim opätkom, poliata paradajkovou polievkou na celej prednej časti šiat a už som mala všetkého dosť, chcela som ísť domov.

No to ešte nie je všetko.

Ako som sa lúčila s rodinou, tak som im zamávala, tvrdý kovový náramok mi ODLETEL zo zápästia a chýbalo len trochu, aby trafil jej mamu do hlavy! Našťastie, celá jej rodina mala dobrý zmysel pre humor. Jej otec povedal niečo takéto: "Mali by sme radšej vypadnúť predtým než jej spadnú šaty! "

Bola som z toho úplne vydesená. Zavrela som sa do svojej izby a plakala som asi po dobu dvadsiatich minút.

image

image



Niečo, čo absolútne neznášam a som si istá, že každý z vás sa s tým už niekedy stretol: hovoriť s niekým, koho nepoznáte na telefóne. Tak... povedzme že z nejakého dôvodu musím zavolať do banky. Po hodine odkladania a otálania konečne vytočím ich číslo. Potom človek v banke zdvihne telefón a povie: "Áno, samozrejme že vám pomôžem, len sa vás najskôr musím opýtať pár otázok". Potom ma zbombarduje stovkou špecifických otázok! A ja sedím na druhej strane linky a asi takto: "Eh, hmmmm, eeeehh". Som z toho neskutočne nervózna a neviem sa s nimi rozprávať ako normálny človek...

image


Tu je ďalší príkla mojich mimoriadnych sociálnych zručností: zlyhávam pri objednávaní jedla v reštauráciách. V prvom rade strávim aspoň 30 minút rozhodovaním sa, čo presne chcem. No keď si už idem objednať a čašník mi potom povie, že to, čo chcem nie je k dispozíciii, alebo sa ma opýta, či chcem niečo extra, alebo sa ma opýta, či chcem svoje jedlo pripravené na istý spôsob... V takejto chvíli by mi kľudne mohli priniesť hoci aj kokosový orech, pretože som práve stratila každú myšlienku, ktorú som mala v hlave! Tak zvyčajne v takej situácii len pokývem hlavou a dostanem čokoľvek, čo mi prinesú. Som si istá, že jedného dňa skončím s kokosovým orechom...

image


Som expert na zhadzovanie vecí. Doslova mi padajú veci z ruky bezdôvodne! Normálne si kráčam, všetko je v úplnom poriadku, keď tu zrazu, môj mozog sa ako keby zastaví a mne z ruky padne akákoľvek vec, ktorú práve držím.

Obvykle to nie je až taký veľký problém, ale niekedy to môže byť v živote skutočným obmedzením. Napríklad, mama mi prikáže vyniesť nejaké veci z auta. Zodvihnem sklenenú fľašu a hádajte čo, spadne mi na zem. Nesiem kôš plný bielizne hore schodmi a len tak mi v strede cesty vypadne z rúk. Alebo mi niekto povie: "Podaj mi soľničku", no a mne spadne. Kamarátka ma požiada: "Podržíš mi tú tašku na sekundu", a ja ju pustím na zem... Nie je ľahké udržať si priateľov, ak máte takýto handicap...
Potom, čo sa mi niečo tako stane, poviem niečo takéto: "Ach bože, veľmi ma to mrzí, nechcela som".

image

Ale teraz vážne. Nikdy odo mňa nechcite, aby som vám podržala niečo, čo nechcete, aby skončilo rozbité na zemi, poprípade niekde v kaluži...

Ale najhoršie je, keď sa mi niečo také stane na verejnosti. Ako v nasledujúcom prípade: Bola som na obede v školskej jedálni a musela som prejsť cez celú miestnosť, aby som vrátila tácku s tanierom a príborom. Nebolo to nič neobvyklé, robila som to predtým už asi stokrát. Ale v ten deň bola moja úroveň nešikovnosti obzvlášť vysoká. Ako som tam tak prechádzala, cítila som sa veľmi trápne, že sa na mňa toľko ľudí pozerá. A keď sa na mňa ľudia pozerajú, telo ma zrazu prestane poslúchať. Zrazu mi všetko, čo som v rukách niesla spadlo na podlahu! Moja tácka s tanierom aj so zvyškami jedla, pohár, moja taška... Všetko ležalo rozbité na podlahe. Toto sa mi stalo uprostred veľkej miestnosti, kde bolo vyše 100 ľudí. Doslova všetci moji učitelia to videli. Po niekoľkých momentoch mŕtveho ticha celá jedáleň vybuchla smiechom.


Funny

Všetci žiaci sa smiali, akoby to bola tá najzábavnejšia vec, akú kedy videli.

Busting Up

Niektorí z učiteľov sa tiež chichotali, ale podaktorí mali na tvárach taký pohľad, ktorý kričal: "Ja ťa zabijem! Čo si to urobila?"


V tú chvíľu som nevedela, čo mám robiť. Snažila som sa pozbierať črepiny a po chvíli mi prišli na pomoc nejaký pracovníci z kuchyne. Stále som počula, ako sa ľudia smiali. Cítila som sa ako tá najtrápnejšia osoba na svete.

Po tomto incidente moja sláva na škole vzrástla do neuveriteľných výšok. Podarilo sa mi už svoju aj tak hroznú povesť ešte zhoršiť...

image

image


Raz sme v škole mali novú učiteľku. Bola to naša prvá hodina s ňou, tak nás požiadala, aby sa každý predstavil a povedal, aké má záľuby. Každý povedal typické nudné hlúposti ako chodenie do klubov, tancovanie, vychádzky s kamarátmi, šport, blah blah blah... Potom prišiel rad na mňa a ja som zo seba dostala takéto niečo:

Ja: "Rada študujem teórie, ktoré nejakým spôsobom upútajú moju pozornosť a ktoré sú fascinujúce, ako napríklad kvantová fyzika. Obzvlášt ma zaujíma teória mnohých svetov. Tiež sa zaujímam o psychológiu, biológiu, astronómiu a históriu. Keď ma niečo zaujíma, idem na wikipédiu, čítam a čítam, potom objavím ďalšiu zaujímavú stránku a takto skáčem zo stránky na stránku asi tri hodiny." Potom som si uvedomila, že to, čo som práve povedala znelo, ako by som bola najväčší nerd na svete, tak som dodala: "A tiež rada cestujem, počúvam hudbu, čítam, píšem a kreslím." (No už bolo neskoro, lebo všetci na mňa pozerali akoby pred nimi práve pristál mimozemšťan z inej planéty).
Učiteľka: "Práve si sa priznala, že si tu najchytrejší človek v miestnosti".
*Trápny smiech z celej triede*
Ja: Nie som si istá, či to mám brať ako kompliment....?


A tak som sa oficiálne stala školskou kráľovnou šprtov. Čo nie je práve najlepšia pozícia, lebo všetci nenávidia šprtov.

nerds

No výnimočná situácia nastane, keď píšeme test. Vtedy sa všetci začnú správat ako moji najlepší kamaráti.

Friends Forever

Každý chce sedieť veďla mňa, aby odo mňa mohol opisovať. Doslova pred každým testom sa naša trieda pohádala, kto bude mať to privilégium, aby sedel vedľa mňa...


Ja dávam tie najhoršie rady ohladom smeru. Vážne, ak sa stratíte a potrebujete niekoho, kto by vám poradil, ako sa dostanete na určité miesto, posledná osoba, na ktorú chcete natrafiť som ja.
Neznášam to, keď ma niekto zastaví na ulici a spýta sa ma, kde je tá a tá ulica. Prečo mi to ľudia robia? Nebola som pripravená na takú otázku! Vyzerám snáď inteligentne?!
Tak zvyčajne len ukážem náhodným smerom a zamrmlem: "tadiaľto", len preto, aby ma nechali na pokoji. Neviem presne, koľkokrát som niečo takéto urobila, ale ospravedlňujem sa všetkým ľuďom, ktorým som spôsobila vážne problémy svojou trápnosťou. Naozaj, je mi to ľúto...


image


Ako sa volá tá jedna vec, ktorá mi obzvlášť nejde? Randenie. Nestáva sa to veľmi často, lebo zo zjavných dôvodov, kto by už len MŇA pozval na rande?! Ale keď sa už raz niečo také stane, uistím sa, že zo seba urobím úplneho hlupáka! Zvyčajne sa nedostanem ďalej ako za prvé rande, lebo sa mi tam podarí strápniť sa tak efektívne, že tí ľudia ma už nikdy potom nechcú vidieť. Ako napríklad s tým chlapíkom v bare, na ktorého som vyliala nápoj a potom som bez slova odišla, o ktorom som písala v prvej časti. Je to akoby keď som na rande, tak ma opustí všetka moja inteligencia a jediné, čo mi ostane, je moja nešikovnosť.

Ďalšie trápne rande sa mi prihodilo, keď som bola na letnom trojtýždňovom tábore v zahraničí. Tábor bol super, spomínam na to ako na najlepšie týždne môjho života. Malo to len jednu chybu: príliš veľa sociálnej interakcie. Aj keď ma bavilo rozprávať a baviť sa so všetkými tými ľuďmi, 24 hodín denne 7 dní v týždni po dobu troch týždňov bolo na mňa priveľa. Bola som tam zatiaľ dva týždne a za ten čas som nestrávila takmer ani minútu osamote. Všetko, po čom som vtedy túžila bolo byť sama so svojou knihou, aby som opäť načerpala energiu. V jeden deň som bola v obzvlášť zlej nálade, keď ma jeden chalan pozval von. Mala som tak málo energie a absolútne žiadnu chuť s tým chalanom niekam ísť. Vedela som, že pre mňa nie je možné správať sa ako normálny človek za takých okolností. Tak som ho niekoľkokrát slušne odmietla, ale on sa jednoducho nevzdával. Tak som nakoniec nechcene súhlasila...


No tentokrát som nebola nervózna, ani som sa nesnažila urobiť dobrý dojem. Práve naopak. Snažila som sa ho vydesiť a znechutiť, aby mi dal konečne pokoj. Tak som sa naschvál správala ako najväčšia krava. Ja viem, neznie to ako ja, väčšinou som k ľuďom milá a nemám v úmysle nikomu ublížiť.


No v tomto prípade som urobila všetko preto, aby som vyzerala ako hrozná osoba. Veľa som sa s ním nerozprávala, ignorovala som ho, a keď už zo mňa niečo vyšlo, tak som sa uistila, aby to bolo niečo nepekné a urážlivé. Myslím, že som hrala rolu chladnej, do seba zahľadenej a namyslenej baby veľmi dobre, lebo na konci večera bol tento chalan poriadne vydesený a už nikdy sa so mnou nerozprával...

image

Teraz sa cítim zle za to, že som sa k tomu chudákovi tak otrasne správala len z mojich sebeckých dôvodov...

nick miller do i regret it yes gif

Dúfam, že moje urážky nebral príliš osobne... Dokážem sa vzdialiť ďaleko od toho, kým naozaj som, pokiaľ nemám dostatok energie.
Tak aké ponaučenie vyplýva z tejto príhody? Nikdy nenúťte introverta k sociálnej interakcii v tom prípade, ak má málo energie a potrebuje čas na dobitie! Nikdy nepodceňujte veci, ktoré je schopný urobiť, pokiaľ ho v takom stave nútite ísť do spoločnosti!



Pred pár rokmi som u kaderníčky urobila zo seba úplného blázna. Kaderníctva ma znervózňujú, pretože sú tam samí ľudia a samé zrkadlá. Osvetlenie v tom salóne spôsobilo, že moja tvár vyzerala hrozne a ja som sa cítila ako najškaredší a najtrápnejší človek na svete.

Keď som nervózna, tak hovorím nezrozumiteľne a kokcem. Nemala som si čo povedať s kaderníčkou a boli tam momenty, keď som znela doslova retardovane.



Prečo sa tieto veci vždy dejú len mne?!!

image

Ako prekonať sociálnu fóbiu

28. května 2014 v 21:44 | Pauli
Sociálnou fóbiou som trpela celé roky, takže viem, aké obmedzujúce a bolestivé to je. Strávila som veľa času premýšľaním nad tým, ako som ju prekonala a ako môžem pomôcť tým ľuďom, ktorí ňou trpia.

Vyvinula som niekoľko postupov, ktoré môžete použiť na prekonanie sociálnej fóbie:
  1. Zbavte sa neužitočných myšlienok a pozerajte sa na veci v realistickejšom svetle.
  2. Znížte svoju tendenciu zameriavať sa len na seba počas konverzácií.
  3. Odstráňte bezpečnostné správanie a konfrontujte svoje obavy.
Zbavenie sa neužitočných myšlienok

Naše myslenie ovplyvňuje celý náš život. Koreňom sociálnej fóbie sú nezdravé presvedčenia, ktoré nie sú ničím iným než myšlienkami, ktoré sme si mysleli tak dlho, že už ani nevieme, že si ich myslíme. Mnohé tieto myšlienky sú akoby mimo našej kontroly a často bývajú neužitočné a škodlivé. Preto je dôležité mať na pamäti, že sú to len myšlienky bez skutočného základu, nemusí ísť o fakty. Aj keď uveríme mnohým našim neužitočným myšlienkam vtedy, keď sme nervózni, je dobré si uvedomiť, že aj oni by mali byť spochybnené, lebo sú často založené na nesprávnych predpokladoch.

Môžete mať neužitočné myšlienky ohľadom mnohých vecí. Tu sú nejaké príklady:

Pred spoločenskou situáciou:
Urobím zo seba blázna.
Nebudem mať čo povedať.
Budem vyzerať hlúpo.
Budem sa červenať/Budem koktať.

Počas spoločenskej situácie:
Všetci na mňa čumia.
Som k ničomu.
Nejde mi to.

Po spoločenskej situácii:
Všetci si mysleli, že som idiot.
Znela som ako idiot.

O sebe:
Som divná.
Nikto ma nemá rád.
Nie som zaujímavá.

Najprv musíte byť schopní rozpoznať neužitočné myšlienky. Potom ich môžete preskúmať. Byť si vedomí vzorov, ktoré neužitočné myšlienky majú, vám pomôže lepšie ich rozpoznať, keď ich už máte. Tu sú niektoré z bežných vzorov, ktoré neužitočné myšlienky nasledujú:

Predpovedanie budúcnosti:
Keď trpíme sociálnou fóbiou tak je pre nás bežné tráviť veľa času premýšľaním o budúcnosti a predvídaním všetkého, čo sa môže pokaziť. Nakoniec sa väčšina našich predpovedí aj tak nestane a my sme len stratili čas a energiu stresovaním ohľadom nich. Napríklad:
Obávate sa, že sa budete červenať, že budete koktať a že sa ostaným nebudete páčiť. Takéto myšlienky vás urobia nervóznym ešte predtým, ako dorazíte na spoločenskú situáciu.

Čítanie myšlienok:
To znamená, že robíte predpoklady o myšlienkach druhých, bez toho, aby ste na to mali skutočný dôkaz. Takéto spôsoby myslenia zhoršia našu náladu a znížia naše sebavedomie. Napríklad:
Myslia si, že som idiot.
Myslia si, že vyzerám škaredo.

Branie vecí osobne:
Extrémne hanbliví ľudia si často berú veci príliš k srdcu. Napríklad:
Prejdete okolo skupiny ľudí, ktorá sa smeje a hneď z toho predpokladáte, že sa smejú na vás.

Zovšeobecňovanie:
Kvôli jednému incidentu začnete predpokladať, že všetky ostatné budú nasledovať rovnaký vzor. Napríklad:
Nepodarí sa vám jedna prezentácia a automaticky predpokladáte, že všetky nasledujúce prezentácie pokazíte tiež.

"Čo keď" výroky:
Takéto myšlienky vás vydesia vopred. Napríklad:
Čo keď ma nikto nemá rád?
Čo keď nebudem mať čo povedať?
Čo keď všetko pokašlem?

Zameriavanie sa na negatíva:
Po spoločenskej udalosti máte tendenciu zameriavať sa na tie časti večera, o ktorých si myslíte, že nešli až tak dobre. Napríklad:
Môžete sa trápiť nad jedným rozhovorom, ktorý nešiel až tak dobre, namiesto toho aby ste ocenili, že sa vám podarilo dobre zvládnuť 3 iné rozhovory.

Štítkovanie:
Označujete sa negatívnymi slovami. Takéto presvedčenia, ktoré máme o nás samotných iba zhadzujú naše sebavedomie na bod mrazu. Napríklad:
Som nudná
Som nezaujímavá
Som divná
Som nesympatická

Preverovanie neužitočnej myšlienky:
Môžete preveriť svoje myšlienky pýtaním sa týchto otázok:

Existuje nejaký dôkaz, ktorý je v rozprore s touto myšlienkou?
Vždy mám čo povedať svojim priateľom, tak prečo by to teraz malo byť inak?

Čo by vám povedal váš priateľ, keby vedel, čo si myslíte?
Asi by povedal - nebuď hlúpa, s tebou je vždy fajn.

Bude vám na tom záležať aj o 6 mesiacov?
Asi mi to bude dovtedy jedno. Aj keby som to pokazila, dovtedy na to asi zabudnem.

Aké sú výhody a nevýhody myslenia týmto spôsobom?
Nevýhody: Robí ma to nervóznou už predtým, ako prídem do spoločnosti. Cítim sa nedostatočne.
Výhody: Nič ma nenapadá.

Existuje iný spôsob, akým sa môžem pozerať na túto sitáciu?
Aj keď nebudem mať čo povedať, nie je to všetko len na mne, zodpovednosť nesie každý zúčastnený.

Nesústrediť sa len na seba

Keď trpíme sociálnou fóbiou, máme tendenciu sústrediť sa len sami na seba a na to, ako vyzeráme počas sociálnych interakcií. Je to preto, lebo sa obávame, že náš strach bude viditeľný pre ostatných. Trávime čas tak, že sa napríklad snažíme zistiť, či sa červenáme, trasieme alebo potíme.

Hoci to robíme v nádeji, aby sme sa presvedčili, že nie sme viditeľne nervózny, v skutočnosti táto stratégia robí veci ešte horšie. Je to preto, lebo máme tendenciu preceňovať do akej miery je naša nervozita viditeľná a to nám ešte viac uberá na sebavedomí. Tiež to, že sa zameriavame len sami na seba nám bráni v tom, aby sme sa plne sústredili na rozhovor okolo nás. Kvôli tomu sa do konverzácie nepripojíme. A to iba posilní naše presvedčenie, že nie sme dobrí v takýchto situáciách. No v skutočnosti je naša nervozita omnoho menej viditeľná než si myslíme.

Podobne v sociálnych situáciách máme vo zvyku sledovať, ako dobre si vedieme. To nám tiež bráni venovať náležitú pozornosť rozhovoru, ktorý sa práve odohráva. Napríklad sa snažíme zistiť, či sa nám netrasie hlas, alebo si neustále premietame vety, ktoré sme povedali vo svojej hlave. Vzhľadom na toto všetko je veľmi dôležité naučiť sa prestať sa sústrediť len na seba. Tuto nájdete tipy ktoré vám môžu pomôcť v spoločenských udalostiach:

Snažte sa stráviť menej času sústredením sa na svoje fyzické príznaky.
Pamätajte si, že vaša nervozita je omnoho menej viditeľná, ako si myslíte.
Aj keď ste viditeľne nervózny, neznamená to nutne, že s vami je niečo zle. My všetci zažívame úzkosť a strach, tak to nie je nič nezvyčajné.
Len preto, lebo ste nervózny ešte neznamená, že je váš výkon zlý.
Pamätajte si, že nie ste centrom záujmu iných ľudí. Existuje mnoho ďalších vecí a starostí, o ktorých ľudia myslia.
Snažte sa plno koncentrovať na rozhovor, v ktorom sa práve nachádzate. Nemyslite na to, ako vyzeráte a ako dobre si vediete.
Nepremietajte si časti rozhovoru vo svojej hlave a sústreďte sa na to, čo sa deje v prítomnosti.
Nemusíte si počínať skvele pri každom rozhovore a pri každej udalosti, také vysoké štandardy nikto nespĺňa.
Nerobte si prílišné starosti z ticha a z toho, že nemáte čo povedať. Každý má zodpovednosť za udržanie konverzácie, nie len vy. Okrem toho, ticho je v poriadku a nie je potrebné ho neustále sa snažiť vyplniť.

Odstránenie bezpečnostného správania

Ľudia trpiaci sociálnou fóbiou majú tendenciu vyhýbať sa sociálnym situáciám (večierkom, rozprávaniu pred ľuďmi, prezentáciám...) Avšak keď sa budeme navždy vyhýbať takýmto situáciám, nikdy nedostaneme šancu zistiť, ako by sme si v nich viedli. A keď už ľudia so sociálnou fóbiou idú do spoločnosti, majú vo zvyku používať bezpečnostné správanie (nalepia sa na jedného dobrého priateľa na večierku, nerozprávajú v skupine, aby sa nestrápnili...) Hoci sa zdá, že takéto správanie pomáha, v skutočnosti je neužitočné. To preto, lebo títo ľudia nikdy nezistia, že by to zvládli aj bez toho, aby sa museli spoliehať na bezpečnostné správanie. A preto ich fóbia pokračuje.

Z toho dôvodu najlepší spôsob, ako sa zbaviť sociálnej fóbie je postupne sociálne situácie konfrontovať bez toho, aby sme sa spoliehali na bezpečnostné správanie. Samozrejme, že na začiatok to znie desivo. Hlavne preto, lebo naša nervozita zvyčajne stúpa, keď to robíme. No keď sa opakovane zapojíte do rozhovoru namiesto toho, aby ste sa mu vyhli, môžete sami sebe dokázať, že takéto situácie zvládate omnoho lepšie, ako ste si predtým mysleli. Vaše sebavedomie začne čoskoro stúpať.

Moja skúsenosť so sociálnou fóbiou

27. května 2014 v 21:26 | Pauli |  Z môjho života
V minulom článku som písala o tom, čo je to sociálna fóbia. Dnes sa s vami podelím o moju skúsenosť:


Veľa ľudí zažíva v spoločenských situáciách nervozitu z času na čas. Ale v mojom prípade úzkosť a strach prevzali kontrolu nad mojim životom a zabraňovali mi naplno žiť.

Mala som strach z ľudí už od detstva, ale naďalej sa to zhoršovalo, keď som bola staršia. Cítila som sa veľmi odlišná od ostatných detí. Trápilo ma, že sa neviem s ostatnými hrať. Moji rovesníci ma slovne a fyzicky napádali niekoľko rokov. Cítila som sa zahanbená a ponížená, pretože som nebola schopná sa brániť, a tak som nepovedala nikomu, čo sa so mnou deje. Nikde som sa necítila byť v bezpečí a neverila som nikomu. Nechcela som chodiť von. Snažila som sa vyhýbať situáciám, ktoré mi naháňali úzkosť. Pretože som bola izolovaná, nevedela som, aké je to cítiť sa normálne.

Každý deň v škole bol pre mňa peklom. Sedela som v triede potichu, snažila som sa vyhnúť pozornosti za každú cenu. Videla som, ako sa ostatné deti zúčastňujú na spoločenských aktivitách a nechápala som, odkiaľ všetci berú tú odvahu robiť tie veci, ktoré pre mňa boli nemožné. Myslela som si, že to zo mňa robí zbabelca so slabou vôľou. Bola som ochromená pocitmi strachu, ktoré ma bodali z ničoho nič.

Prišla som do bodu, kde som si uvedomila, že žiť svoj život tak, že sa neustále starám o to, čo si o mne iní ľudia pomyslia, každý deň sa cítim trápne a ponížene a nerobím to, čo chcem, lebo sa bojím, čo na to povedia ostatní, nie je život, aký chcem žiť.

Tak som sa rozhodla, že sa chcem zmeniť. Začala som čítať veľa kníh o sebaláske, sebaakceptovaní a sebarozvoji. Zistila som, že hlavný dôvod, prečo som nenávidela socializáciu, je môj nedostatok sebadôvery. Verila som, že so mnou niečo nie je v poriadku. Nenávidela som samú seba a myslela som si, že som úplne bezcenný človek.

Trvalo to pár rokov, ale veci sa začali meniť. Našla som si priateľov po prvý krát v živote. To, čo sme mali spoločné bola naša introvertnosť. Všetci sme sa cítili nepríjemne pri krátkych rozhovoroch, stretávaní nových ľudí alebo prezentovaní projektov. Všetci sme milovali čítanie, písanie, prechádzky v prírode, dlhé a hlboké rozhovory. Po prvýkrát som mala pocit, že mi niekto rozumie a že v tom nie som sama. Vďaka tomu som sa cítila omnoho lepšie a rozhodne mi to pomohlo vyliečiť sa zo sociálnej fóbie.

Za tie roky praxe sa teraz správam omnoho lepšie pri spoločenských situáciách. Už nie som taká nervózna pri rozhovoroch, môžem sa rozprávať s ľuďmi ľahko a bez námahy a ľudia si už o mne nemyslia, že som čudáčka a že so mnou niečo nie je v poriadku.

Pre mňa liekom na sociálnu fóbiu bolo sebaprijatie. Akonáhle som prestala veriť vo svoju bezcennosť, veci sa začali meniť. Získala som sebavedomie a prestala som sa toľko obávať, čo si o mne ostatní myslia. Začala som vyjadrovať svoje názory a emócie a bola som prekvapená, že ma ľudia začali brať ako normálneho človeka.

Chcem, aby všetci, ktorí trpia sociálnou fóbiou alebo extrémnou hanblivosťou vedeli, že je dokonale liečiteľná. Keď som to dokázala ja, dokážete to aj vy! Pamätajte, nie ste v tom sami! :)

Čo je to sociálna fóbia

25. května 2014 v 22:35 | Pauli
Sociálna fóbia je pojem, ktorým sa označuje extrémny prípad hanblivosti. Samozrejme, každý sa občas hanbí v určitých spoločenkých situáciách, ale u niektorých ľudí je tá hanblivosť omnoho výraznejšia. V takom prípade má táto hanblivosť obrovský vplyv na životy ľudí, ktorí ňou trpia a bráni im v tom, aby robili veci, ktoré v živote chcú. Má to vplyv na ich sebavedomie, môže im to zabrániť chodiť do školy či do práce a väčšinou si kvôli tomu nedokážu nájsť priateľov alebo užívať si svoje koníčky.

Situácie, v ktorých ľudia trpiaci sociálnou fóbiou zažívajú intenzívny strach, sú:
  • Rozprávanie na verejnosti
  • Rozprávanie sa s autoritami
  • Rozprávanie sa so skupinou ľudí alebo aj s jednotlivcom
  • Jedenie na verejnosti
  • Situácia, ktorá si zakladá na výkone

V takýchto situáciách títo ľudia zažívajú nepríjemné fyzické príznaky, ako napríklad:
  • Červenanie sa
  • Potenie
  • Koktanie
  • Bolesť žalúdka
Často sa obávajú, že ostatní si všimnú tieto príznaky a odsúdia ich za to.

Ľudia, ktorí majú sociálnu fóbiu, sa neustále cítia, ako keby boli stredobodom pozornosti.


Majú dojem, že ostatní ľudia ich neustále odsudzujú a negatívne ich hodnotia. Často majú presvedčenie, že nie sú dobrí v spoločnosti, že sú nudní, nezaujímaví a nemajú čo povedať. Po spoločenských akciách majú tendenciu v hlave si premietať veci, ktoré podľa nich nevyšli a nenávidia sa za to.

V snahe vyhnúť sa stresu a nepríjemným udalostiam, títo ľudia sa za každú cenu vyhýbajú spoločenským situáciam (večierkom, konverzáciám, udalostiam...) Ak sa im nemôžu vyhnúť, tak ostávajú v úzadí asnažia sa na seba neupútať pozornosť.

Ako zistíte, či netrpíte sociálnou fóbiou? Odpovedzte na nasledujúce otázky:
  • Cítite strach a úzkosť pri spoločenských situáciách?
  • Nerobíte tie veci, ktoré chcete, lebo vám v tom bráni vaša hanblivosť?
  • Máte tendenciu vyhýbať sa rozprávaniu s ľudmi, pokiaľ je to možné?
  • Obávate sa, že vás ľudia budú negatívne súdiť?
  • Obávate sa, že nebudete mať prispieť ničím zaujímavým do konverzácie?
  • Máte pocit, že ste neustále stredobodom pozornosti a každý vidí, akí ste nervózni?
Ak ste na viacero otázok odpovedali áno, je možné, že trpíte sociálnou fóbiou. V tom prípade pre vás bude užitočný nasledujúci článok o tom, ako prekonať sociálnu fóbiu.

Moje trápne zážitky

24. května 2014 v 14:39 | Pauli |  Z môjho života
My všetci zažívame v spoločnosti trápne situácie. Každému sa už určite stalo niečo, čo spôsobilo, že by sa radšej prepadol pod zem. Z času na čas je to úplne normálne. No keď sa ja obzriem spätne na svoj život, tak zisťujem, že je len sled trápnych okamihov. Zažila som už toľko trápnych a nepríjemných situácií, že sa smelo môžem nazývať majstrom.

Dnes sa s vami podelím o niektoré z mojich najtrápnejších zážitkov. Všetky tieto udalosti sa odohrali počas môjho detstva a obdobia dospievania, keď som bola samotným stelesnením trápnosti a nešikovnosti. Keď nad tým tak rozmýšľam, mala by som za to dostať nejakú cenu, vzhľadom na to, s koľkými trápnymi situáciami som sa musela vysporiadať počas svojho relatívne krátkeho života.

15 Signs You Are Socially Awkward

Teraz to so mnou už nie je také zlé, ako to bývalo. Čím spokojnejšia som sama so sebou a čím mám väčšie sebavedomie, tým jednoduchšie je pre mňa správať sa ako normálny človek. To, že sa teraz dokážem smiať na mojich zlyhaniach a trápnych momentoch je znakom uzdravenia. Môžem vás uistiť, že to vôbec nebolo pre mňa vtipné, keď som tie veci zažívala. V priebehu takých momentov som sa cítila ako najhorší človek na planéte, ktorý si tu ani nezaslúži byť.
No keď sa pozriem spätne na všetky tie trápne momenty, tak zisťujem, že sú celkom zábavné. Iste, správala som sa ako úplbý blázon, ale aspoň mám teraz zaujímavé príbehy, ktoré môžem ľuďom rozprávať. :D

No vopred vás varujem: Tento článok bude plný veľmi trápnych situácií! Ak si po prečítaní tohto článku pomyslíte, že som úplne šialená a nebudete so mnou chcieť mať nič dočinenia, je to úplne pochopiteľné.

Používam gifové obrázky nalepšie vyjadrenie emócií, ktoré sprevádzajú jednotlivé situácie.



Tu je zoznam spoločensky trápnych vecí, ktoré zvykli u mňa byť na každodennom poriadku (niektoré sa mi stávajú dodnes, preto ten prítomný čas):
  • Kedykoľvek zbadám niekoho, koho poznám na verejnosti, snažím sa mu vyhnúť ako čert krížu. Som ako ninja. Urobím také veci, o ktoré sa nikto nikdy nepokúsil. Dokážem sa skryť pred akýmkoľvek chodcom mihnutím oka.
You just saw somebody you know in public and this is easier than saying

  • Radšej by som sa dobrovoľne prihlásila do Hier o život než dobrovoľne sa prihlásila na rozprávanie pred celou triedou.
  • Jazdy výťahom s neznámymi ľuďmi sú mojou vlastnou verziou pekla.
19 Everyday Situations That Are Impossibly Difficult For The Socially Awkward
  • Keď niekomu poviem "Ahoj", zvyčajne to vyznie ako šepot.
  • Mám sklon vyhýbať sa očnému kontaktu s ľuďmi.
awkward
  • Neustále si v hlave plánujem, čo poviem, ale nikdy mi to nevyjde tak, ako som chcela.
You make this face anytime a coworker ask you a question.
  • Keď som s kamarátkou a ona sa rozpráva s niekým, koho nepoznám, tak tam za nimi trápne postávam a nič nehovorím.
  • Som nesmierne trápna pri pozdravoch a lúčeniach.
19 Everyday Situations That Are Impossibly Difficult For The Socially Awkward
  • Rozlúčim sa s osobou a potom začneme kráčať rovnakým smerom.
  • Niekto ma osloví nesprávnym menom. Neobťažujem sa ho opraviť.
  • Keď nemám chuť baviť sa s ľuďmi, urobím všetko preto, aby som sa ľudskej spoločnosti vyhla. Možno aj toto:
  • Moje tanečné pohyby vedú k verejnému poníženiu.
At the Club
  • Mám nočné mory z toho, ako udržať konverzáciu s kaderníčkou.
Making small talk with hairstylists.
  • Kamarát ma niekomu novému predstaví a potom si hneď odskočí. Toľko trápneho ticha, toľko predstieraného písania SMS správ...
Eye contact. With anyone. EVER.
  • Nezáleží na tom kde som a s kým som, vždy si nájdem spôsob, ako sa strápniť.
  • Jedenie na verejnosti pre mňa väčšinou skončí ako totálna katastrofa.
Taco Fail
  • Keď na mňa niekto cudzí zíza, nemám potuchy, čo v takej situácii robiť.
23 Signs You're An Awkward Individual
  • Môj hlas si robí, čo chce, v náhodných okamihoch sa zlomí alebo vystrelí nebezpečne vysoko. Nie je to vôbec pekné, keď sa mi to stane.
Sherlock Frustrated
  • Bežný krátky rozhovor pre mňa predstavuje veľký problém. Existujú pre mňa len dve možnosti: Stáť tam v rozpačitom tichu, alebo trepnúť niečo úplne nevhodné s nádejou na začiatok konverzácie.
23 Signs You're An Awkward Individual
  • Pokus o flirtovanie je pre mňa ako zrazu hovoriť cudzím jazykom.
23 Signs You're An Awkward Individual
  • Nereagujem dobre na komplimenty a zvyčajne splietam dohromady slová, ktoré nedávajú dokopy žiaden zmysel.
  • Ked ma niekto pozve na večierok alebo inú spoločenskú udalosť, radšej by som ostala doma ako by som riskovala strápnenie sa vo vonkajšom svete.
23 Signs You're An Awkward Individual
  • Niekedy sa omylom držím za ruku s neznámym človekom v mestskej doprave.
Home Video Animated GIF on Giphy
  • Keď sa moji známy sťažujú, že sotva rozprávam, moji najlepší priatelia sa len smejú a hovoria: "Keď je so mnou tak sa nedá vypnúť."
  • Každý pozná rozdiel medzi mojim skutočným smiechom a mojim trápnym smiechom a ja nikdy neviem, na ktorý z nich príde v danej chvíli rad.
Derek-Zoolander-Laughs-Reaction-Gif
  • Keď sa snažím povedať vtip, ale v polovici zabudnem pointu.
31 Painfully Awkward Moments That Make You Want To Crawl Into A Hole

Tak toto boli tie menšie trápne veci, ktoré sa mi dejú bežne. Teraz nasleduje zbierka závažnejších trápnych situácií, ktoré sa mi naozaj stali. Dúfam, že nebudem mať problémy z toho, že ich takto verejne vystavujem na internet. Dôvod, prečo vám to všetko píšem je to, že chcem podporiť ďalších ľudí, ktorí si myslia, že sú trápni, ale v porovnaní so mnou sú úplne normálni. A vy sa môžete zasmiať na mojich hlúpych zlyhaniach. Vážne, ak si ešte nemyslíte, že som divná, tak toto vás presvedčí:


Jedného dňa som išla po ulici a v diaľke som zazrela známu tvár, ktorú som ale nechcela stretnúť. Tak veľmi som sa snažila ostať nepovšimnutá, až ma zrazu opustili všetky moje motorické zručnosti. Zakopla som a epicky som spadla na zem. Nielenže si ma všimol človek, ktorému som sa tak veľmi snažila vyhnúť, všimla si ma aj celá ulica. Vyzeralo to nejako podobne:

23 Signs You're An Awkward Individual


Neznášam párty. Bola som na párty len párkrát v živote a zakaždým som to potom oľutovala. Veľmi dobre si pamätám, aké to bolo po prvýkrát. Tej párty som sa vôbec nechcela zúčastniť. Bol to piatkový večer po dlhom týždni v škole a ja som chcela stráviť príjemný večer osamote schúlená v posteli s mojim notebookom ako obvykle. Ale nie, moja kamarátka sa ma snažila presvedčiť, aby som prišla na tú párty celé dni. Povedala som "nie" asi stokrát, ale na sto prvý raz sa v mojej hlave ozval hlas: "Čo ak je to naozaj zábava, ako všetci hovoria? Nemôžem to vedieť pokiaľ to neskúsim". A tak som súhlasila, že prídem.

Na párty som sa cítila ako v pekle. Všade samí cudzí ľudia, nepríjemné konverzácie, žiadne zaujímavé rozhovory, žiadni fascinujúci ľudia... Pre mňa neskutočne vyčerpávajúce. Otrasná hudba hrala príliš nahlas, všade bol smrad z cigariet a alkoholu... Proste otras. Vážne nerozumiem tomu, ako si to môže niekto užívať. Moji priatelia si ma prestali všímať. Len som tam postávala sama v rohu a prijala som si, aby ma pohltila čierna diera.
Takže večer pre mňa skončil ako totálna katastrofa. Cítila som sa tam tak trápne keď som tam postávala a nevedela som, čo robiť.
19 Everyday Situations That Are Impossibly Difficult For The Socially Awkward

Tak čo som teda nakoniec urobila? Utiekla som. Presne tak, ako by ste to videli vo filme. Bežala som celú cestu domov. Je to asi to najlepšie, čo som v tej situácii mohla urobiť pre moje dobro. Ale urobila by som to menej trápne, keby som o tom aj niekomu povedala. Lebo moji kamaráti strávili zvyšok noci hľadaním ma. Báli sa o mňa a mysleli si, že ma niekto uniesol alebo sa mi stalo niečo strašné. Takmer zavolali políciu. Keď na druhý deň zbadali, že sa mi nič nestalo a len tak som odišla, skoro ma zabili. No naštastie som odvtedy nebola pozvaná na žiadnu inú párty. :D


Obzvlášť trápne sa správam v autobusoch alebo akejkoľvek inej verejnej doprave. Jeden z mojich mnohých trápnych zážitkov sa mi prihodil raz cestou do školy v autobuse. Autobus je ako vždy plný, ja mám to šťastie že sedím na mieste. Zrazu nastúpi staršia pani a postaví sa rovno vedľa mňa. Každý normálny človek so zdravým rozumom by povedal: "Prosím, sadnite si." Ale čo som urobila ja? Namiesto toho aby som jej uvoľnila miesto ako diktujú spoločenské normy, ja som bola príliš vydesená na to, aby som otvorila ústa a niečo povedala. Tak som tam len tak sedela a snažila som sa tváriť tak, akoby som si ju nevšimla. Nie som lakomý alebo škodoradostný človek, kľudne by som tú pani pustila sedieť, ale bol to môj extrémny level trápnosti ktorý mi zabránil správať sa ako normálna ľudská bytosť. Po nejakej dobe to bolo ešte trápnejšie. Tá pani ukazovala svojimi gestami, že by si chcela sadnúť. Aj idiot by to pochopil. No ja som nevedela, čo mám robiť, lebo mi bolo trápne jej teraz po desiatich minútach uvoľniť miesto, ale bolo mi trápne aj tam len tak sedieť a tváriť sa, že som hluchá, slepá a nechápavá. Po niekoľkých trápnych minútach som vstala a vystúpila z autobusu o niekoľko zastávok skôr ako obyčajne len preto, lebo som už nemohla ďalej zniesť trápnosť tej situácie. Prišla som neskoro do školy, lebo som pol cesty musela dokráčať pešo. A stavím sa, že tá stará pani musela stratiť vieru v ľudstvo a mladých ľudí... No výborne.

costanza-clapping

Picard Facepalm


Predstavte si takúto situáciu: Vaša prvá naozaj dôležitá skúška, sedíte v miestnosti s 20+ ľuďmi, ktorí všetci čakajú na tú istú vec ako vy: byť zavolaný na tú najväčšiu výzvu svojho života. Čakala som tam už vyše po hodiny a zmocňovala sa ma čoraz väčšia nervozita. Konečne zavolali moje meno. Vstala som naprávajúc si svoje profesionálne oblečenie a zamierila som do miestnosti. Snažila som sa vyzerať v pohode a pokojne, ale.... Zrazu z ničoho nič všetko vykĺzlo z mojej ruky asi takto:

Rafiki Drops Simba

Všetky moje dôležité dokumenty, moja peňaženka a môj telefón dopadli na zem z doslova tým najhlasnejším rachotom, aký som kedy počula. Tak sa z toho snažím nejako spamätať, červenám sa na tvári a škrabem moje veci z podlahy keď sa každý v miestnosti rozhodne chichotať, dokonca aj riaditeľ školy, ktorý si teraz zakrýva tvár nejakým papierom. V mojej hlave som si myslela toto:


Ale skúškou som nakoniec prešla! :D A táto príhoda sa stala veľmi populárnou medzi našimi učiteľmi. Vyzerá to, že sa mi ich podarilo rozosmiať uprostred veľmi nudného dňa. A tak som sa stala na škole známa ako to dievča, ktorému všetko padá z ruky...

Prišla som domov a cítila som sa, akoby som chcela ukončiť svoj život. Prečo sa takéto veci vždy stávajú len mne?!

dead



Tak teraz to bude vážne divné... Mám totiž veľmi zlý zvyk. Rozprávam sa sama so sebou. Samozrejme, že nie stále. To by som vyzerala ako úplný blázon. Zvyčajne to robím vtedy, keď som sama doma a nikto ma nevidí. Ani neviem, prečo to robím. Asi to bude tým, že mám taký bohatý vnútorný život a v mojej hlave sa deje toľko zaujímavých vecí, až mám potrebu to vyjadriť. A keď nie je naokolo nikto, s kým by som sa mohla rozprávať, tak sa rozprávam sama so sebou. Nahlas. Ja viem, je to divné a teraz si možno myslíte, že by som potrebovala psychiatrickú pomoc. Možno aj áno, lebo sa mi to už začína vymykať z rúk.

Nedávno som bola nakupovať v supermarkete. Len tak sa prechádzam a hľadám nejaké veci a pritom mám zaujímavú konverzáciu sama so sebou v mojej hlave. V tú chvíľu som úplne zabudla, že sa nachádzam na verejnom mieste a okolo mňa sú ľudia. Zrazu som povedala to, čo som si myslela nahlas! A keďže to bol vtip, tak som sa potom ešte aj nahlas sama na sebe zasmiala! No potom som sa vrátila do reality a uvedomila som si, čo sa stalo. Všetci ľudia tam postávali a pozerali na mňa takým zhnuseným pohľadom, akoby práve videli blázna:

Pomyslím si sama pre seba: "Už sa to nedá vrátiť späť, oni to videli, tak to nie..." V tej chvíli bolo mojim najväčším želaním, aby sa Zem prestala otáčať okolo svojej osi a svet by skončil. Po niekoľkých sekundách som sa otočila a odkráčala som preč. V nádeji, že tých ľudí už nikdy v živote neuvidím. Môžem v to len dúfať...



A tu je jeden prípad, v ktorom som sa správala tým najhorším spôsobom, ako je vôbec možné. Asi pred rokom som bola v bare a rozprávala sa s jedným neznámym človekom po dobu asi desiatich sekúnd. Zrazu som omylom na ňho rozliala celý svoj nápoj. A čo som urobila potom? Vstala som, odkráčala som k dverám a odišla som! Nedokázala som zo seba vydať ani len ospravedlnenie! To rozhodne nebol dobrý spôsob ako sa vysporiadať s takou situáciou. Chudák, čo si len ten musel o mne myslieť?!



Tak ste teda videli niektoré z mojich najtrápnejších momentov... Teraz si asi myslíte, že som ten najdivnejší a najnemožnejší človek na tejto planéte. A možno je to aj pravda... Ak niekto niekedy začne natáčať televíznu show o spoločensky retardovanom dievčati, mala by som hrať hlavnú úlohu. Nikto ma v tom nemôže poraziť.

23 Signs You're An Awkward Individual

Úzkosť

23. května 2014 v 20:13 | Pauli |  Zamýšľania o živote
Úzkosť je jedna z vecí, ktorú veľa ľudí zažíva, ale nikto nevie, čo ju spôsobuje.

Je definovaná ako: Pocit strachu, nervozity alebo nepokoja, zvyčajne ohľadom hroziacej udalosti alebo obáv z neistých výsledkov.


Myslím, že všetci sme sa s tým už stretli. Či už v škole, v práci, v našich vzťahoch, súhlasíte?

Niekedy obavy prídu vo forme myšlienky ako: "Chcem, aby ma mali radi, ale bojím sa, že to tak nie je".

Takže poučenie z tohto článku je, že j v poriadku priznať si, že cítite strach, úzkosť, nervozitu...
Bez ohľadu na to, či mávate intenzívne panické záchvaty a chodíte za lekármi celé roky, alebo máte len stresujúce dni v práci, alebo si neradi robíte domáce úlohy... Nie je na vás nič zlé!

Keď si vygooglite, čo spôsobuje úzkosť, nájdete niečo takéto: "Poruchy strachu môžu byť spôsobené faktormy životného prostredia, zdravotnými faktormi, genetikou, chémiou v mozgu, zneužívaním návykových látok, alebo ich kombináciou. Zvyčajne vznikajú kvôli stresu v našom živote".

Väčšina ľudí keď niečo také vidí, tak si povie: "Ó áno, stres, životné prostredie, to bude ten dôvod, prečo zažívam úzkosť. Dobre, myslím, že to je ono." Odpoveď je uspokojivá.

No ja by som do toho rada zavŕtala hlbšie. Píše sa tam, že úzkosť je spôsobená faktormi prostredia... o aké faktory presne ide? Prečo vlastne mávame stres v našich životoch tak bežne? Čo robíme kolektívne ako živočšíšny druh, že väčšina z nás má strach?

Čo sme urobili, že sa úzkosť stala tou najčastejšou mentálnou chorobou?

Je to neprirodzené. Vidíte snáď nejaký iný druh v prírode, ktorého polovica obyvateľov je "duševne chorá"?
A tu je ďalšia otázka: Prečo sme označili úzkosť ako duševnú chorobu? Tým, že sme tak urobili, preniesli sme problém na jednotlivca. Akoby nám to hovorilo: "Hej, ak zažívaš úzkosť, niečo s tebou nie je v poriadku".

Je to vlastne celkom jednoduché. Ako živočíšny druh sme si vytvorili izoláciu medzi nami všetkými.
Keď sa cítime byť osamotení, izolovaní, bez nikoho, kto by nám ukázal podporu a lásku, máme depresie, úzkosti, panické záchvaty, to všetko! Dospeli sme k tomu, že milióny ľudí sa takto cítia, akoby boli na svete úplne sami, akoby každý bol ich nepriateľ.

Keď je každý vašim nepriateľom, keď nemáte nikoho vo svojom živote, ktor by vás utešil a koho by ste mohli utešiť vy, je veľmi ľahké cítiť sa stratene a osamelo.

Dobrou správou je, že s tým môžeme niečo spraviť. Je to niečo, čo môžeme urobiť my všetci. Môžeme medzi sebou vytvárať hlboké a silné putá, môžeme sa začať cítiť v bezpečí okolo iných ľudí, môžeme byť sami sebou. Návrat do tej nevinnosti, v ktorej sme boli, keď sme sa narodili.


Môžete skutočne robiť, byť a mať všetko, čo len chcete.

Mandala č.38

21. května 2014 v 21:15 | Pauli |  Moje mandaly

Teal Swan: Najväčší problém ľudstva a ako ho riešiť

17. května 2014 v 17:16 | Pauli |  Teal Swan

Zdroj videa: http://www.youtube.com/watch?v=YzjxuMsdt74

INFJ

13. května 2014 v 19:14 | Pauli |  Všetko o mne

V poslednom čase som strávila veľa času vyhľadávaním informácií o mojom osobnostnom type INFJ. Ak neviete, čo INFJ znamená, je to jeden zo 16 osobnostných typov MBTI. Detailnejší popis tohto osobnostného typu nájdete v tomto článku.

S informáciami, ktoré som získala počas môjho výskumu sa môžem na 100% stotožniť. Často mi až spadne sánka kvôli tomu, ako to všetko na mňa sedí. V tomto článku by som vám chcela priblížiť výhody a nevýhody osobnostného typu INFJ. Samozrejme ako aj s každým iným osobnostným typom, osobnostný typ INFJ prináša svoje pozitívne aj negatívne stránky. No ja by som svoj osobnostný typ za nič nemenila. Aj keď nie je vždy jednoduché byť iný a vyčnievať z radu, všetko sa dá využiť vo svoj prospech.

Dúfam, že pre vás bude tento článok prínosný. Pokiaľ máte tiež INFJ osobnosť, tak sa s veľkou pravdepodobnosťou budete môcť s väčšinou bodov stotožniť a pokiaľ ste iný osobnostný typ, tak vám to pomôže porozumieť nám lepšie.

Čo mám rada na osobnostnom type INFJ:
  • Som veľmi seba uvedomelá. Vďaka tomu, že neustále premýšľam, analyzujem všetky svoje myšlienky a motivácie, tak poznám svoje silné aj slabé stránky. Čím ďalej sa mám radšej, pretože čím ďalej tým viac sa poznám a to mi dáva kontrolu nad tým, kým sa stávam. Kebyže nemôžem sama so sebou hovoriť a argumentovať každú bdelú hodinu, asi by som z toho zošalela. Rada skúmam samú seba, moje túžby a moje motivácie. A samozrejme to rada robím aj pre iných ľudí.
  • Milujem svoju priateľskosť. Som rada k ľuďom milá. Milujem, keď môžem každodenných ľudí prekvapiť svojou láskavosťou. Niektorí sa tvária tak, akoby v živote nič také nevideli.
  • Mám rada svoj štýl myslenia. Som rada že môžem myslieť analyticky aj kreatívne.
  • Milujem svoju bohatú predstavivosť. Je nekonečná.
  • Milujem svoje porozumenie pre ľudí a moju empatiu. Teší ma, že dokážem ľudí chápať a môžem im vďaka tomu pomôcť. Mám rada svoju schopnosť vidieť skrz falož a lži. Už keď niekoho prvý krát stetnem tak viem, či táto osoba stojí za poznávanie alebo nie.
  • Dokážem vidieť skrz ľudí a situácie až do ich jadra. Mám dobrú intuíciu a inštinkty.
  • Mám rada, že ľudí moja prítomnosť upokojuje a aj ľudia, ktorých som práve len stretla mi často rozprávajú o svojich problémoch a pocitoch, lebo vedia, že im rozumiem. Milujem počúvať ľudí a ich problémy a pomáhať im.
  • Mám velkom rada svoj perfekcionizmus. Páči sa mi na tom, že keď sa do niečoho pustím, tak to aj dokončím a mám rada veci na poriadku a usporiadané.
  • Milujem svoju úprimnosť. Ja jednoducho nedokážem klamať. Niekedy nepoviem úplne celú pravdu, keď vidím, že tá osoba nie je pripravená to počuť, ale vždy hovorím to, čo si myslím.
  • Mám moc motivovať a inšpirovať ľudí k dosiahnutiu svojich cieľov, či už sú to deti, ľudia v mojom veku, starší ľudia... Byť schopný vidieť ten pravý potenciál v iných ľuďoch je skvelé a keď mi ľudia hovoria o svojich cieĺoch, túžbach a plánoch, tak sa z toho teším, niekedy z toho mám väčšiu radosť ako oni samotní...
  • Mám rada samotu. Keď som sama so sebou, vždy nájdem vnútorný mier. Nikdy sa mi nestalo, že by mi moja vlastná prítomnosť vadila. Som ako najlepší kamarát sama pre seba. Sotva sa niekedy cítim osamelá, pretože žijem tak veľa vo svojej hlave.
  • Mám rada svoju schopnosť vyjadriť sa v písanom slove.
  • Milujem svoju oddanosť robiť svet svetlejším miestom. Mám rada svoju vizionársku povahu.
Čo nemám až tak rada na mojom osobnostnom type:
  • Cítim všetko, čo cítia ľudia okolo mňa. Je to požehnaním i prekliatím zároveň. Empatia nie je to správne slovo. Doslova cítim presne to isté, čo i tá druhá osoba. Aj keď sa to možno pokúša zakryť alebo potlačiť, nejako na to už prídem. Divné je, že ani nemusím byť vo fyzickej prítomnosti niekoho, aby som cítila jeho emócie. Stačí mi pozerať film, čítať knihu, počuť príbeh... Nemôžem vystáť hororové filmy kvôli tomu že emócie ľudí na obrazovke cítim až príliš silno a realisticky. Vyhýbam sa správam. To neznamená, že sa snažím ignorovať všetky problémy sveta, len nedokážem zniesť ten prebytok emócií.
  • Nedokážem kontrolovať svoj výraz tváre a potláčať svoje emócie. Všetko, čo cítim sa ukáže na mojej tvári. Niekedy sa kvôli tomu dostávam do trápnych situácií.
  • Nemám ani tušenie, ako ma vidia ostatní. Je to paradox, pretože v ľuďoch sa dobre vyznám. Mám vo zvyku vedieť, komu veriť a komu sa radšej vyhnúť. No divné je, že nemám ani len potuchy ako ma ostatní vidia a čo si o mne myslia. Je to veľmi frustrujúce. Len si predstavte aké to je, keď hocikoho môžete odhadnúť už pri prvom pohľade, ale keď sa pozriete do zrkadla, vidíte len veľký otáznik. Asi také to je. Potešenie nachádzam v pozorovaní ľudí a v zisťovaní ich motívov a ten človek, v ktorom by som sa mala najviav vyznať ma najviac mätie. Ach tá irónia.
  • Som veľmi citlivá na negatívne slová a kritiku. Mám pocit zlyhania, keď ma niekto kritizuje. Pracujem na tom, aby som si veci nebrala až tak k srdcu.
  • Myslím si, že väčšina vecí, o ktorých sa ľudia bežne rozprávajú, je nudná. Vždy testujem na ľuďoch, či sa s nimi môžem rozprávať o veciach, ktoré pre mňa niečo znamenajú (väčšinou to tak nie je). Radšej by som mala jednu osobu vo svojom živote ktorá mi rozumie než veľa ľudí, ktorí ma poznajú len povrchne. Svojich známych poznám lepšie ako oni poznajú samých seba (to im však nemžem prezradiť). Najradšej by som viedla konverzácie o svojich skutočných myšlienkach a pocitoch, ale také sa väčšinou nevyskytujú na bežných stretnutiach a oslavách, preto sa im radšej vyhýbam.
  • A asi tá najhoršia vec ktorá prichádza s INFJ osobnosťou je to, že sme často nepochopení. Keďže sme takí zriedkaví, hlbokí a komplikovaní jednotlivci, ostatní ľudia sa s nami nedokážu stotožniť. Často nás spoločnosť považuje za čudákov, ktorí sú až príliš komplikovaní, analytickí, filozofickí, plní paradoxov a samých otáznikov. Aj keď ma z istej časti teší, že som pre ľudí záhadou, niekedy si prajem, aby mi ľudia rozumeli lepšie a prestali si o mne domýšľať nezmysli.
Btw - Ak viete po anglicky, môžete navštíviť môj tumblr blog venovaný môjmu osobnostnému typu plný obrázkov, citátov, článkov a videí typických pre nás: http://perksofbeinginfj.tumblr.com/.

Ako milovať svoje telo

7. května 2014 v 15:15 | Pauli |  Vzhľad, Zdravie, Krása
Vzhľadom na to, že naše telo je jediným miestom, kde musíme žiť, je dôležité vybudovať si k nemu pozitívny vzťah.

Tento článok je rozsiahly sprievodca, ako milovať svoje telo. Nasledujúce pokyny sú kroky, ktoré som podnikla ja sama na svojej ceste k akceptovaniu a milovaniu svojho tela.

Dúfam, že pre tých z vás, ktorí nemajú svoje telo v láske, bude tento sprievodca užitočný. Aj keď dnes svoje telo možno nenávidíte, možno si želáte, aby ste mali úplne iné telo, aj tak je možné naučiť sa svoje telo akceptovať a oceňovať. Ukážem vám, ako na to:

1. Nájdite veci, ktoré sa vám na vašom tele páčia a oceňujte ich

Niekto, kto nemá rád svoje telo, má tendenciu všímať si len tie nenávidené časti jej/jeho tela, keď sa vidí v zrkadle. Aj keď na tých častiach tela nie je nič nenávideniahodné, ona/on sa pozrie do zrkadla a vidí len same nedostatky. Viem sa s tým stotožniť, pretože to isté som mala vo zvyku robiť aj ja.

Ak je to aj váš prípad, chcem, aby ste skúsili niečo iné. Keď sa nabudúce pozriete na svoje telo, sústreďte sa na tie časti svojho tela, ktoré sa vám páčia. Možno máte pery, ktoré sú plné a pútavé. Možno máte krásne oči alebo pekný úsmev. Možno máte pekné krivky či pekné zuby.

Čokoľvek to je, čo je na vašom tele pekné, všimnite si to. A potom sa z toho radujte, oslavujte to. Urobte toto cvičenie súčasťou svojho každodenného života, kedykoľvek sa vidíte v zrkadle.

Tento proces oceňovania som začala robiť v ranej fáze prekonávania nenávisti k svojmu telu. Moja dovtedajšia tendencia bola všimnúť si najskôr všetko, čo sa mi na mojom tele nepáčilo. Na začiatku bolo ťažké zahliadnuť v zrkadle niečo, čo by sa mi na mojom tele páčilo.

Ale po nejakom tom čase som si všimla svoje pery. Zrazu som ich zahliadla v úplne novom svetle. Všimla som si ich krásny tvar a plnosť. Potom som si všimla svoje oči. Ako som mohla na ne zabudnúť? Vždy sa mi páčil ich tvar a veľkosť. Tiež som vždy mala rada svoje husté a zatočené riasy.

A zoznam pokračoval.

Čím dlhšie som robila tento proces, tým viac častí svojho tela som dokázala oceniť. Uvedomila som si, že na mojom tele je veľa vecí, ktoré sa mi páčia, možno ich je ešte viac ako tých, ktoré sa mi nepáčia. Len som si ich predtým nevšímala, lebo som bola zaneprázdená sťažovaním sa na tie nenávidené časti. Cítila som sa previnilo, lebo som celý ten čas odopierala svojmu telu lásku a ocenenie, ktoré si zaslúžilo.

A čo som robila potom? Začala som oslavovať veci, ktoré sa mi na mojom tele páčili. Zakaždým, keď som sa pozrela do zrkadla, venovala som čas oceňovaniu mojej tváre a svojho tela. Stalo sa to súčasťou môjho každodenného života.

2. Uvedomte si, že vaše telo nie je na vine

Uvedomila som si, že moje telo je neutrálny objekt. Môžem naň nadávať koľko chcem, aj tak sa nezmení. Keď sa na seba pozerám spätne, moje telo zvyklo vyzerať vyčerpanejšie kvôli všetkej tej negatívnej energii, ktorou som ho kŕmila.

Nakoniec som si uvedomila, že spôsob, ako vyriešiť svoj problém ohľadom môjho tela je (a) prevziať zodpovednosť za svoje telo a svoje problémy (b) pracovať na nich. To znamená riešiť svoj problém so sebanenávisťou. Aj keď je jednoduché obviňovať telo za to, že nie je dokonalé, nakoniec je to márne. To preto, lebo telo je neutrálne. Bolo vytvorené na to, aby sme mohli existovať tu na zemi.

Prevezmite zodpovednosť za svoje telo a pracujte na ňom namiesto nadávania a obviňovania.

3. Nájdite jadro toho, prečo nenávidíte svoje telo

Vaša nenávisť k vlastnému telu vznikla ako produkt istého presvedčenia. Ak chcete odstrániť túto nenávisť, musíte sa najskôr dostať k jadru problému.
Tu sú tri otázky, s ktorými môžete začať:

Čo sa vám nepáči na vašom tele?
Prečo nenávidíte túto časť vášho tela?
(akákoľvek odpoveď na druhú otázku) Prečo?
Vŕtajte do tohto problému tak dlho, až kým nenájdete príčinu tej nenávisti.

Napríklad:
Čo sa mi nepáči na mojom tele? - Nepáči sa mi moje veľké brucho a veľké stehná.
Prečo nenávidím túto časť môjho tela? Pretože sú škaredé.
(akákoľvek odpoveď na druhú otázku) Prečo? Pretože ľuďom sa viac páčia dievčatá s plochým bruchom a malými stehnami.
A prečo mi to vadí? Pretože sa chcem ľuďom páčiť.
Prečo? Lebo ľudia mi odjakživa len zriedka venujú pozornosť.
Ale je to chyba môjho tela? Nie, to nie je. Moja nenávisť k vlastnému telu je len vyjadrením mojej frustrácie z nedostatku pozornosti od ostatných ľudí.
Čo s tým môžem urobiť? Môžem pracovať na tom, aby som bola sebaistejšia. Po druhé, mala by som viac oceňovať moju prirodzenú krásu. A za tretie, ak mám problém s mojou hmotnosťou, mala by som pracovať na chudnutí a nie nenávidieť za to svoje telo, ktoré za nič nemôže.

Za nenávidením vlastného tela je vždy skryté nejaké to hlboké presvedčenie. Musíte odhaliť tento hlbší problém tým, že sa opakovane pýtate sami seba tieto otázky. Pre mňa bola moja nenávisť k svojmu telu podporovaná týmito faktormi (a) moja fixácia s jedným pojmom krásy (b) môj nedostatok sebaúcty (c) moja sebanenávisť.

4. Usilujte sa o svoj vlastný ideál vášho tela, nie niekoho iného ideál

Jednou z hlavných motivácií pre ľudí na chudnutie/zmenenie ich vzhľadu je byť atraktívnejší pre opačné pohlavie.

Napriek tomu chcem, aby ste mali na pamäti, že je potrebné usilovať sa o vašu vlastnú verziu svojho ideálneho tela a nie niekoho iného verziu. Čo je podľa vás najlepšia verzia vášho tela? Čo je podľa vás vaša ideálna váha? Čo je váš ideálny level fyzickej kondície? Pracujte na týchto ideáloch.

Napríklad, mnohé dievčatá sa snažia byť chudé, pretože je to vraj archetyp krásy. Tak nám to prezentujú médiá. Ale v skutočnosti sa väčšine mužov nepáčia úplne vychudnuté ženy, ale skôr ženy s krivkami. Aj tak sa každému páči niečo iné, tak prečo sa snažiť zapadnúť do akéhosi ideálu krásy, ktorý v skutočnosti ani neexistuje?

Je dôležité si uvedomiť, že je to len vaše telo a váš život. Nemeňte svoje telo len preto, aby zodpovedalo očakávaniam druhých. Pracujte na tele, po ktorom túžite vy sami.

5. Oceňujte individualitu svojho tela

Celý náš život nás kŕmili akýmsi ideálom krásy. Mysleli sme si, že krása má definovanú výšku a váhu.

Ale čo ak to nie je pravda? Čo ak sa krása nedáobjektívne definovať, ale je subjektívna?

Naše vnímanie krásy je úzko späté s médiami. Istý čas som tomu verila aj ja. Ale neskôr som si uvedomila, že krása je niečo viac ako len zmestiť sa do určitej veľkosti a mať určité črty. Krása existuje vo všetkých formách, farbách a tvaroch.

Konieckoncov, nikto nie je krajší ako ten druhí. Každý je krásny svojim jedinečným spôsobom.

Je smutné, že väčšina ľudí je natoľko naviazaná na jednu definíciu krásy, že nevidia tú krásu v sebe.

Tu je niečo, čo chcem, aby ste vyskúšali: Pozerajte sa na každú časť svojho tela bez akýchkoľvek očakávaní, viďte ju takú, aká naozaj je. Ktovie, možno uvidíte niečo, čo ste predtým nevideli. Uvedomíte si, akí krásni v skutočnosti ste.

6. Buďte vďační za vaše telo

Ste vďační za telo, ktoré dnes máte? Alebo ho beriete ako samozrejmosť?

Pripadá mi smutné, že existujú zdraví ľudia, ktorí nadávajú na svoje telá, zatiaľ čo existujú ľudia, ktorí sú postihnutí a tí zachádzajú so svojim telom lepšie ako tí zdraví.

Dobrý príklad je Nick Vujicic. Narodil sa bez nôh a bez rúk kvôli vzácnemu syndrómu. Mal s tým emocionálne a mentálne problémy ako dieťa, ale nakoniec sa mu podarilo nájsť lásku k svojmu telu. Dnes cestuje po celom svete a inšpiruje ľudí svojim vlastným príbehom. Viac o ňom sa dozviete v nasledujúcom videu:


Popremýšľajte nad Nickom a čím si on musel prejsť a nad vami a vašim telom. Ak to zvládol on, tak potom to dokážete aj vy, no nie?

Ďalším mimoriadne inšpirujúcim človekom je Lizzie Velasquez. Narodila sa so vzácnou chorobou, kvôli ktorej si jej telo nedokáže ukladať tuk, takže je extrémne vychudnutá, i keď musí neustále jesť. Počas dospievania to mala ťažké. Bola obeťou šikany a ľudia sa jej vysmievali. Raz našla na internete video s názvom "Najškaredšia žena na svete", v ktorom boli jej fotky. V komentároch sa jej ľudia vysmievali a radili jej, ako sa má zabiť, ale svojim vzhľadom neotravovala svet. Našťastie ju to nezlomilo, práve naopak. Posmešky druhých ju inšpirovali k tomu, aby pomohla ľuďom, ktorí sú utlačovaní a ktorým sa okolie vysmieva.


7. Staňte sa tým najlepším majiteľom vášho tela

Dostali ste toto telo pri narodení. Ale stali ste sa jeho dobrým opatrovateľom?

Je tu veľká pravdepodobnosť, že nie. Mnohí z nás zneužívajú naše telá. Jeme nezdravé jedlá, fajčíme, pijeme alkohol, leňošíme, ukracujeme sa o spánok...

Ja som tiež zneužívala svoje telo prejedaním sa, necvičením a leňošením. Nebola som dobrým majiteľom svojho tela. Bola som ním obdarená, a aj tak som sa k nemu správala hrozne.

Ale bola to moja sebanenávisť, ktorá mi ukázala, aký poklad je moje telo. Dnes už nezneužívam svoje telo. Konzumujem to najlepšie jedlo pre seba, odpočiniem si, keď musím, pravidelne cvičím.

Som hrdá na to, že spravujem svoje telo takým spôsobom, ktorý slúží môjmu najvyššiemu dobru.

Tu je zopár otázok, ktoré vám pomôžu stať sa tým najlepším vlastníkom svojhot tela:
  1. Aká je najzdravšia strava pre vaše telo?
  2. Aká je vaša ideálna fyzická aktivita, ktorá udrží vaše telo v dobrej kondícii?
  3. Máte nejaké zlé návyky, ktoré ohrozujú vaše telo?
  4. Ako ste ku svojmu zdraviu prispeli dnes?

Štýl

6. května 2014 v 10:36 | Pauli |  Téma týždňa
Poďla mňa štýl je spôsob bytia. Je to slovo, ktoré používame na opísanie toho, čo robí niečo alebo niekoho jedinečným. Definuje spôsob, akým sa rozhodneme vyjadriť svoju individualitu vo všetkých aspektoch života. Môže to byť v oblasti módy, kariéry, komunikácie, varenia... zoznam je nekonečný. Neexistujú žiadne limity ako môže byť niečo vyjadrené alebo navrhnuté, či už je to príbeh, budova alebo topánka.

Štýlu sa nemôžeme vyhnúť: je nemožné urobiť niečo bez toho, aby sme to urobili určitým spôsobom. Každý štýl vyjadruje špecifický náhľad na život. Takže ako vidíte, štýl je omnoho viac než len to, aké oblečenie nosíme a ako sa upravujeme. Budova, báseň, obraz, stolička, auto a film majú svoj štýl.

No v tomto článku by som sa chcela bližšie venovať štýlu obliekania, pretože to je tá prvá vec, ktorá ma napadne, keď počujem slovo "štýl".

V spoločnosti, ktorá je tak veľmi zameraná na obraz, kde tým najväčším vplyvom na prvý dojem je niečí fyzický vzhľad, to čo nosíme, z veľkej časti definuje, kým sme. Ľudia bezpochybne tvoria o nás úsudky na základe toho, čo vidia. To, ako vyzeráme, čo nosíme až po súčet malých detailov ako sú vlasy, nechty, make-up, šperky, to všetko prispieva k tomu, ako nás vidia ostatní.

Myslím si, že existuje rozdiel medzi módou a štýlom, ale pre mnoho ľudí je ťažké medzi týmito dvoma pojmami rozlišovať.

Móda sa neustále mení. Je ťažké s ňou držať krok, mení sa za desaťročia, počas rokov, období, niekedy aj za týždeň. Čo je v móde sa môže zmeniť už zajtra. Zdá sa, že najväčší stúpenci módy nie sú úplne úprimní sami k sebe. Nosia veci preto, lebo sú "in", lebo sú populárne, lebo to nosia všetci.

Na druhej strane, štýl je osobný. Štýl patrí jednému človeku a nikto iný s tým nemôže nič urobiť. Človek s osobitým štýlom pozná pravidlá, rešpektuje ich, ale vedome im vzdoruje, rozbíja ich a interpretuje ich tak, ako sa mu zapáči. Štýl sa nezmení zo dňa na deň a ani ho neovplyvní to, čo sa napísalo v poslednom čísle módneho magazínu. Aj keď štýl môže byť ovplyvnení súčasnými trendami, dáva im svoju originálnu rotáciu.

Je veľmi bežné cítiť tlak k prispôsobeniu sa dnešnej spoločnosti. Médiá nás vedú k presvedčeniu, že musíme vyzerať určitým spôsobom, aby sme boli akcpetovaní. Koľkokrát ste si obliekli nejakú vec len preto, lebo je v móde, alebo preto, lebo " tá a tá celebrita "to nosí ? Ak sa rozhodnete nasledovať módu bez ohľadu na to, či spĺňa váš vlastný zmysel pre štýl, nebudete sa cítiť 100 % pohodlne s tým, čo máte na sebe. Móda je v poriadku, ale iba v prípade, že je v súlade s vašim vlastným štýlom.

My všetci sme jedineční, tak prečo by sme mali všetci vyzerať rovnako? Nebojte sa obliecť si niečo zvláštne a netradičné, pokiaľ sa vám to páči - váš štýl je jedinečný, rovnako ako vy!
Predovšetkým, nebojte sa vyjadriť! Keď sa obliekate podľa toho, čo najviac vyjadruje vašu osobnosť, budete sa cítiť pohodlne a sebaisto vo svojej vlastnej koži a to je to hlavné! :)


Teal Swan: Ako byť produktívnejší

3. května 2014 v 12:00 | Pauli |  Teal Swan


Zdroj článku: www.novazem.info

Mandala č.37

1. května 2014 v 4:50 | Pauli |  Moje mandaly