Březen 2015

Nový smer tohto blogu

23. března 2015 v 18:43 | Pauli |  Zamýšľania o blogu
Ako som už spomínala, mám s týmto blogom isté plány. Novým mottom tohto blogu je autenticita. Chcem byť ku vám maximálne úprimná a odhaliť každú časť svojho ja. Tento blog nebude už len pozitívny. Nebudem sem písať len svoje pekné zážitky a popisovať len svoje príjemné pocity. Budem sem prispievať aj vtedy, keď budem v zlej nálade. Mojim cieľom je autenticky vyjadriť tie pocity, ktorým sa my ľudia často vyhýbame. Tie najtemnejšie a najzúfalejšie pocity, ktoré v sebe dusíme a potláčame.


Som presvedčená o tom, že to, že vám dovolím nahliadnuť do hĺbok mojej duše je tá správna vec. To je to, čo ľudia teraz potrebujú vidieť. Náš svet je plný ľudí, ktorí nosia masky. Plný ľudí, ktorí sa nikdy neprejavia. Zvykli sme si na to, že ako ľudia medzi sebou máme múry. V spoločnosti druhých ľudí sa hráme na toho, kým nie sme len pre to, aby nás svet akceptoval. Tú hru veľmi dobre poznám a ja sama ju doteraz hrám. No chcem to zmeniť a toto je krok, ktorý môžem podniknúť pre to, aby som vo svete bola sama sebou. A taktiež chcem ľudí inšpirovať k tomu, aby zbúrali múry, ktoré postavili nie len v medziľudských vzťahoch, ale aj medzi nimi samotnými. Pretože väčšina z nás je natoľko zamestnaná riešením vecí, ktoré idú mimo nás, že nás ani nenapadne nazrieť dovnútra. Stali sme sa cudzincami sami pred sebou. Je na čase niečo s tým urobiť.


Páči sa mi, aké mám s týmto blogom plány. Mám pocit, že sú veľmi unikátne. Na svete je istotne málo blogov, ktoré sa zaoberajú touto tématikou. A v slovenskom jazyku sa taký blog určite nenájde. Preto ma teší, že môžem byť pionierom. Pustím sa do neprebádaných vôd. Aj keby moje články nikto nečítal, tak mi to nevadí, budem písať aj naďalej, lebo to robím kvôli tomu, že ma to baví. V prvom rade to robím pre svoju vlastnú radosť a naplnenie. No som si istá, že ľudia, ktorým moje články budú mať čo povedať si k môjmu blogu cestu nájdu. O publikum sa nebojím. Ak nikto nebude čítať to, čo napíšem, tak to ma nezastaví. Ak to bude čítať 10 ľudí, budem písať naďalej. Ak to bude čítať 100-500 ľudí, stále budem pokračovať. A keby sa môj blog nejakým záhadným spôsobom stal tým najčítanejším blogom na Slovensku, písala by som tak isto úprimne, ako keby som ho písala len pre seba. Naozaj chcem nastoliť absolútnu otvorenosť a úprimnosť v mojich článkoch. Totálne sebavyjadrenie je to po čom túžim. Som presvedčená o tom, že je to tá správna vec. Na čo by som písala blog plný článkov, ktoré sú identické ako kopec iných článkov na internete? Taká som zvykla byť, no už v tom nevidím zmysel. Nikomu by to nič nedalo, ani mne ani vám. Preto odteraz je tento blog odrazom môjho vnútra. Moje vnútro je nenahraditeľné a môj pohľad na svet je unikátny. A takým bude aj môj blog.

Zdroj môjho utrpenia

20. března 2015 v 11:48 | Pauli |  Zamýšľania o sebe
Bez zbytočného otáľania vám popíšem to najprevratnejšie uvedomenie, ktoré sa udialo v čase mojej blogovej neaktivity. Natoľko mi zmenilo život, že by som ho označila ako tú najdôležitejšiu vec, ktorú som si kedy uvedomila.

Príčinou všetkej bolesti v mojom živote je to, že utekám. Utekám pred svojimi pocitmi, utekám pred svojimi myšlienkami, utekám sama pred sebou. Tým, že to robím odmietam samú seba. A to je vrchol sebanenávisti.

Všetky moje strachy, všetky moje negatívne pocity, všetky moje negatívne presvedčenia a definície, všetky moje zábrany sú ako jedno veľké tornádo, ktoré sa ma snaží dolapiť. A všetko čo v živote robím je to, že sa tomu tornádu snažím uniknúť.

Takýmto spôsobom však môžem utekať navždy a nikdy sa nedostanem do toho bodu, kedy ma to tornádo prestane naháňať. Môžem utekať pred negatívnymi emóciami a môžem sa zamerať na to, vďaka čomu sa budem cítiť lepšie. No v konečnom dôsledku nič, čo by som kedy dokázala by nemalo tú moc spraviť ma šťastnou natrvalo. Lebo to veľké tornádo zložené z mojich zábran a presvedčení, ktorých sa tak veľmi chcem zbaviť ma navždy bude strašiť. A ja budem navždy robiť veci len kvôli tomu, aby som sebe a ostatným dokázala, že som dosť dobrá a že nie som hlúpa a neschopná. A aj keby sa mi podarilo presvedčiť celý svet o mojej dostatočnosti, aj tak by mi to nestačilo, lebo by som stále len utekala pred tornádom, ktoré sa ma snaží dolapiť a nikdy by som ja sama o svojej hodnote nebola presvedčená.

Nič na svete ma nezachráni od môjho utrpenia, pokiaľ budem svojim negatívnym presvedčeniam a svojim negatívnym emóciám odporovať a pokiaľ sa budem naďalej tak zúfalo snažiť zmeniť.

Ja sa tvrdo snažím zmeniť už veľmi dlho. Už od mojich dvanástich rokov čítam knihy o tom, ako zmeniť samú seba. Začala som čítať motivačnú literatúru kvôli tomu, lebo som mala veľký odpor voči tomu, kým som a zúfalo som sa chcela zmeniť, aby som sa stala hodnotným človekom, ktorého budú ľudia akceptovať. Nenávidela som samú seba takú, aká som bola a myslela som si, že sa musím vylepšiť, aby som si svoju existenciu zaslúžila. Za tie roky, čo sa v tomto vŕtám som vyskúšala toľko rôznych techník a postupov na menenie presvedčení a vylepšenie osobnosti, že by som v tom mala byť už expert, no nič na mňa nefungovalo. Bola som z toho zúfalá a cítila som sa kvôli tomu ešte horšie ako predtým, keď som ešte nevedela, že sa môžem zmeniť. Predtým som svoje utrpenie brala s rezervou, myslela som si, že som len obeť nešťastných okolností. No keď som zistila, že si svoju realitu vytváram sama a že všetku tú bolesť som si zapríčinila ja, tak vtedy to bolelo ešte viac. Začala som sa cítiť ešte bezmocnejšie, lebo som vedela, že samú seba unášam do záhuby a nevedela som, ako tomu zabrániť.

Záujem o sebarozvoj má ako všetko iné aj svoju tienistú stránku a pokiaľ životné pravdy nepochopíš, tak ich môžeš použiť ako zámienku pre sebadeštrukciu. Je to pravda, predtým, ako som s tým začala som sa cítila lepšie ako potom, keď som sa začala tak veľmi snažiť o sebazmenu. Práve to presvedčenie, že taká, aká som teraz nie som dosť dobrá a potrebujem na sebe niečo vylepšiť je zdroj všetkého môjho utrpenia.

Veľmi sa snažím nebyť hanblivá a byť v pohode, byť výraznejšia a zábavnejšia, no kedže tak veľmi odporujem hanblivosti a nervozite, tak takou nikdy ani nemôžem byť a po každej sociálnej interakcii som na seba len naštvatá, že sa správam ako idiot a nie som schopná sa zmeniť. A tým si len zniekoľkonásobňujem svoju už existujúcu bolesť. Takto to robím so všetkým, čomu na sebe odporujem a toho je veľmi veľa, lebo som sa za svoj život naučila 95% vlastností na sebe nenávidieť. Všetky moje túžby a plány do budúcnosti vychádzajú z toho, že sa raz stanem tým človekom, ktorým chcem byť len preto, aby som utiekla pred tým človekom, ktorým som teraz.

Uvedomujem si, že moje snaženie nemá zmysel, nikdy sa nezmením, pokiaľ sa budem snažiť zmeniť. Neostáva mi nič iné, len to vzdať. Už ma nebaví naďalej utekať pred tým obrovským tornádom. Som z toho všetkého unavená. Mám toľko túžob a predstáv o tom, aká chcem byť, no keby sa aj všetky moje túžby splnili, aj tak by sa na mňa to tornádo stále rútilo. To, čo sama sebe robím je vrchol sebaodmietnutia. Vyzerá to tak, že jediné východisko je prestať utekať. Prestať sa snažiť a úplne sa poddať tomu tornádu. Nemám čo stratiť. Možno ma všetky moje limitujúce presvedčenia ponoria a ja sa v nich utopím a zomriem. No to by mi nevadilo, smrti sa nebojím. Na čo vôbec žiť, keď všetko čo kedy robím je utekanie sama pred sebou? To ani nie je skutočné žitie. Viem, že cesta odporu a snahy nevedie ku šťastiu a vnútornému naplneniu. No čo ak tam vedie tá cesta, ktorej sa zo všetkého najviac snažím vyhnúť? Čo ak odpoveď je skrytá tam, kde sa tak veľmi nechcem pozrieť? Stojí to za ten risk, v podstate to ani nie je risk, lebo radšej by som si zvolila smrť ako život na úteku pred sebou.

Odteraz ma v živote zaujíma už len jedna vec. Tou vecou je to, že v každej chvíli, nezáleží na tom, za akých okolností a v akom emočnom rozpoložení, budem plne prítomná so svojimi pocitmi. Nič pre mňa nebude dôležitejšie ako to, ako sa cítim tu a teraz. Ku svojim emóciám budem pristupovať bez akéhokoľvek odporu a bez akejkoľvek snahy cítiť sa inak. Aj keby som mala trpieť najviac, ako sa dá, tak nech aj, nebudem už ďalej utekať, nemám na to chuť. Hocičo, čo práve teraz cítim je moja pravda, jediná pravda, je to všetko, čo pre mňa teraz existuje a ja si to dovolím precítiť na všetkých úrovniach. Vzdávam to s mojimi plánmi do budúcnosti a so všetkými predstavami o tom človeku, ktorým som sa tak veľmi chcela stať. Som kde som a to je fajn. Kam sa dostanem, to ma nezaujíma, lebo hocikde budem, bude to fajn. Už žiadne pretváranie svojej osobnosti. Už nič nechcem. Iba byť prítomná s tým, kde som teraz. Nič iné ma nezaujíma, odteraz je to moja jediná mantra. Môžem zahodiť a spáliť všetky svoje "wishlists", lebo sa už nikým iným stať nepotrebujem.

Hádajte kto sa vrátil! :D

19. března 2015 v 15:47 | Pauli |  Z môjho života
Som späť. Žijem. Pravdepodobne ste neočakávali, že o mne ešte niekedy začujete :D. Ani sa vám nedivím. Posledných 9 mesiacov som sa blogu nevenovala. Už si asi myslíte, že autorka tohto blogu je akýsi blázon, ktorý nevie čo so sebou. Istý čas na blog pravidelne prispievam, potom z ničoho nič prestanem a rok sa blogu nevenujem. Potom sa vrátim, prispievam znovu a po istom čase na blog opätovne zanevriem a nedám o sebe vedieť trištvrte roka. Som zvláštny prípad, uznávam.

Dôvod, prečo som prestala prispievať na tento blog bol nedostatok inšpirácie a motivácie. Naposledy som článok zverejnila v júny. Potom som odišla na mesiac do zahraničia, kde som nemala prístup k internetu a príležitosť na písanie. A viete čo sa stalo? Nepísanie článkov sa mi veľmi zapáčilo. Úplne sa mi uľavilo a páčilo sa mi, že som nemusela nad ničím premýšľať. Nemusela som riešiť, o čom budem písať v nasledujúcom článku. Nelámala som si zbytočne hlavu. Bola to pre mňa sloboda a kľud. Preto keď som vrátila domov, tak som v písaní už nepokračovala. Nemala som pocit, že by to chýbalo mne samotnej ani nikomu inému, lebo som si ani nebola istá, či tento blog vôbec niekto pravidelne sleduje, tak som si povedala, na čo sa trápiť. Źila som svoj život a nezaťažovala som sa myšlienkami na blog a na písanie.

Teraz už viem, prečo som písanie opustila. Ja som totiž nepísala zo stavu inšpirácie a radosti. Väčšinou som písala články kvôli tomu, že som sa sama do toho nútila. Stanovila som si tému, o ktorej napíšem a stanovila som si termín, dokedy ten článok musim skompletizovať A prirodzene, keďže som si to takto naplánovala, tak sa mi do toho už nechcelo. Mala som z toho pocit, akoby som písala eseje do školy. Vyvíjala som na seba tlak a keďže som taký perfekcionista, očakávala som od seba absolútnu dokonalosť. O každej téme, o ktorej som písala som si musela naštudovať čo najviac a potom to podať takým spôsobom, akým najlepšie viem. Na takomto prístupe nie je nič zlé pokiaľ to človek robí s mierou. No iné to je, keď to človek preženie. Potom sa mu celá tá činnosť znechutí a je veľká pravdepodobnosť, že to dlhodobo robiť nevydrží a po čase to vzdá. To bol aj môj prípad.

No vôbec neľutujem, že som s písaním prestala. Ja som tú prestávku potrebovala. Veľmi dobre mi to padlo. Potrebovala som prísť k novým uvedomeniam a nabrať novú perspektívu.

V mojom živote sa za ten čas, čo som na tento blog naposledy napísala čosi ohľadom môjho osobného života veľmi veľa vecí zmenilo. V podstate sa mi obrátil život naruby. Keby som to mala všetko dopodrobna opisovať, bolo by to na dlho. Preto sa do toho ani nejdem púšťať. Do podrobností budem zachádzať postupne, ak budem cítiť chuť a potrebu.

Možno sa čudujete, prečo som sa práve v tento deň po toľkých mesiacoch rozhodla niečo napísať. Rozhodla som sa tak preto, lebo som po veľmi dlhom čase znovu pocítila chuť sa písomne vyjadriť. Už nejakú tú dobu mi chodili po rozume myšlienky, že by som sa mohla vrátiť ku svojmu blogu, lebo moje nové uvedomenia a nové názory by stáli za zdieľanie. No nebola som si tým úplne istá, bála som sa, že napíšem len pár článkov a potom na svoj blog znovu zanevriem, lebo nebudem cítiť inšpiráciu, preto som sa do toho ani nepúšťala. No túžba sa vyjadriť vo mne neustále rástla až som si povedala, že do toho idem. A tak som sa vrátila a som silnešia ako kedykoľvek predtým.

Mám s týmto blogom isté plány. Chcem zmeniť charakter tohto blogu. Odteraz bude tento blog omnoho osobnejší. Kedysi dávno bol môj blog osobný a plný zážitkov z môjho života. Plný môjho vnútorného prežívania, mojich úvah a zamýšľaní. No to bolo už dávno. Vtedy som mala 14, 15 a 16 rokov a môj pohľad na život bol odlišný. Veci, ktoré som si vtedy myslela a ktoré som vtedy zažívala teraz už neplatia. Tá časť mňa je už dávno preč. Keď som v blogu pokračovala vo veku 18 a 19 rokov, vtedy sa tento blog zameriaval hlavne na teóriu. Písala som články plné múdrostí a rád. Som na túto fázu hrdá, pretože vďaka nej vzniko mnoho naozaj hodnotných a nápomocných článkov. Takýmto spôsobom som sa dotkla mnohých tém a zhrnula tie najdôležitejšie princípy. No pravdou je, že písanie takýchto článkov bolo pre mňa vyčerpávajúce. Omnoho radšej píšem články osobného charakteru. Články, v ktorých nečerpám zo žiadnych zdrojov, jediný zdroj je moja vlastná duša. Také články zo mňa lezú prirodzene, nemusím sa do toho nútiť a samotné písanie mi robí radosť.

A preto som sa rozhodla, že v písaní budem pokračovať už len takýmto spôsobom. Odteraz všetko čo napíšem bude pochádzať čisto z mojej hlavy. Novým heslom tohto blogu je slovo autenticita. Nechcem sa už na nič hrať ani nič skrývať. Nechám na tomto blogu prejaviť svoje ja. Už žiadne prikrášľovanie, žiadna teória, len čistá prirodzenosť. Chcem, aby môj blog odzkadľoval moje terajšie ja. Nepíšem tento blog pre pozornosť. Nepíšem tento blog pre uznanie. Píšem ho z túžby po sebavyjadrení. Nebudem sa hrať na niekoho, kým nie som. Myslím si, že svetu mám čo povedať. Verím, že moje uvedomenia, moje zamýšľania a moje zážitky budú pre vás inšpiráciou. Chcem byť ku vám otvorená a chcem vám ukázať tie časti môjho ja, ktoré ste ešte nikdy nevideli. Chcem, aby ste ma vy, čitatelia blogu mohli spoznať ako osobu, ktorou som. Ani zďaleka nie som dokonalá. A teraz chcem soju nedokonalosť naplno vyjadriť.

Ja sa už veľmi teším na všetky moje uvedomenia, všetky zamýšľania, všetky zážitky a všetky postrehy, ktoré s vami budem zdieľať Usmívající se. Som si istá, že to bude skvelá jazda. Máte sa na čo tešiť Mrkající.

Zmätenosť

17. března 2015 v 14:14 | Pauli
Jeden z najdominantnejších pocitov v mojom živote je pocit zmätenosti. Tento pocit ma sprevádza už od malička. Vždy som bola tým človekom, ktorému všetko pomaly dochádzalo. Vždy som bola tá najpomalšia z triedy, tá, ktorej učitelia osobitne všetko museli vysvetľovať ako mentálne zaotalému. Tá, s ktorou nikto nikdy nechcel byť v tíme pri nejakej spoločenskej hre, lebo so mnou by každý vždy zaručene prehral. Tá, ktorá sa stratí všade a má mizerný orientačný zmysel. Tá, ktorej unikne pointa filmu. Tá, ktorú nenapadnú zjavné riešenia primitívnych problémov.

Vždy som bola taká. A ľudia ma za to vždy kritizovali. Moja mamina najviac zo všetkých, tá moju zmätenosť považuje za vrchol nepraktickosti a nepoužiteľnosti do života. Za vrchol hlúposti a bezcennosti. Vyčíta mi to vždy, keď ma má na očiach. Aj učitelia v škole sa na mňa vždy sťažovali, že mi všetko veľmi pomaly dochádza a že dostať zo mňa nejakú vetu je ako ťahať niečo z chlpatej deky. Keď sme mali nejakú novú učiteľku, ktorá ma ešte nepoznala a poslala ma samú niekam niečo vybaviť, tak po tom prvom raze, keď som pri tom ukážkovo zlyhala mi už nikdy nič nezverila na starosť. A keby na to náhodou nejaká učiteľka zabudla, že mňa nikam nemá posielať, tak celá trieda by na ňu zakričala a pripomenula jej, aká by to bola chyba. Spolužiaci ma tiež vždy mali za toho najväčšieho zmätkára a spomaleného podivína. Najhoršie pre mňa bývali hodiny telesnej, to bol teror. Nekoordinácia mojich pohybov spojená s pomalým pracovaním môjho mozgu a neschopnosť si niečo domyslieť vždy spôsobili to, že som bola absolútne nepoužiteľná na akúkoľvek fyzickú aktivitu, obzvlášť na skupinové aktivity. Moja mamina vždy srandovala, že keď bude chcieť umrieť, tak pošle mňa po smrť a takým spôsobom bude nesmrteľná, lebo tú smrť nikdy nedovediem, keďže sa medzitým určite niekde stratím, zamotám, niečo nepochopím alebo sa budem báť sa spýtať na cestu, takže budem blúdiť naveky. Mamina má fakt dobrý plán ako dosiahnuť nesmrteľnosť Smějící se.

Chápem, prečo som tejto vlastnosti celý život tak giganticky odporovala. V našom svete je popletenosť a neschopnosť robiť rýchle racionálne rozhodnutia odsúdená ako jedna z tých najmenej hodnotných vlastností. Nepraktickí ľudia, ktorí svojim pričinením narobia z vecí viac problémov ako úžitku sú odsúdení na posmešky, nízko vážené pracovné miesta a život plný problémov a strastí. Aspoň tak to vidí spoločnosť.

Celý svet sa ma odmalička snaží zmeniť. Vraví mi, že taká aká som nie som dosť dobrá. A ja som svet poslúchla a roky som tlačila na pílu, snažila sa urobiť všetko pre to, aby som sa správala sociálne akceptovateľne a aby ma ľudia milovali. No svojim odporom voči môjmu terajšiemu stavu a zúfalou snahou sa zmeniť som nezmenila nič, iba som si vytvárala kopec bolesti a utrpenia. Teraz už vidím, že snaženie sa mi v živote nijako nepomôže. Sebaláska vyžaduje kompletné akceptovanie samej seba so všetkým, čím som. A keďže sa identifikujem s tým, že som zmätkár a popletený človek, tak odmietanie týchto vlastností spôsobuje vojnu v mojom vnútri. Tá cesta nikam nevedie. To, čo musím teraz spraviť je zamilovať sa do svojej neschopnosti, do svojej nepraktickosti, do svojej zmätenosti. Nájsť dôvody, prečo by tieto moje vlastnosti mohli byť nakoniec pozitívne, aby som proti nim už naďalej nebojovala. Len takým spôsobom zakúsim vnútorný mier.

Dôvody, prečo byť zmätkárom je dobrá vec:
  • Nikdy nestratím schopnosť sa čudovať a prichádzať na nové veci.
  • V živote mám o vzruch a napätie postarané.
  • To, že ostatní ľudia vidia, že nie som dokonalá a nemám všetko pohromade im dáva povolenie akceptovať túto vlastnosť viac na sebe.
  • Istý level zmätenosti a popletenosti môže vyústiť do vtipných situácií.
  • Niektorým ľuďom príde moje zmätkárčenie roztomilé.
  • Môžem si zo svojej neustálej dezorientovanosti robiť srandu a brať to ako vtipné osvieženie môjho života.
  • To, že som zmätkár čo sa týka každodenných vecí neznamená, že mám nízku inteligenciu. Ja som dobrá v komplexnom uvažovaní a v premýšľaní o hypotézach a teóriách.
  • Vďaka svojej odlišnosti vidím svet inými očami a prichádzam na inovatívne nápady.Úžasný
Nasledujúce obrázky dokonale vyjadrujú môj každodenný výraz tváre Smějící se: