Duben 2015

Oslavujeme!

28. dubna 2015 v 14:00 | Pauli
Prečo dnes oslavujeme? No predsa preto, lebo mám narodeniny! Áno, dnes je výročie toho legendárneho dňa, kedy po prvýkrát uzrel svetlo sveta jeden z najväčších géniov tejto doby - JA :D.

birthday animated GIF

Keď mám narodeniny, zrazu sa zmením na tú najviac sebazbožňujúcu osobu na svete. Po celý rok som ku sebe kritická, odopieram si veci, ktoré chcem a robím to, čo by som mala robiť namiesto toho, čo by som chcela robiť. No v deň svojich narodenín si akoby dám povolenie robiť všetko, čo si normálne zakazujem. Zrazu neexistujú hranice medzi tým, čo by som si priala a tým čo, môžem mať. Keď mám narodeniny, tak celý deň venujem sama sebe a oslave svojej existencie.

birthday animated GIF

Celý deň prebieha akosi odlišne od bežného dňa. Keď sa ráno zobudím a uvedomím si, aký je dnes deň, tak od radosti okamžite vyskočím z postele a ako ten najšťastnejší človek na svete bláznivo pobehujem naokolo a pospevujem si, že dnes mám narodeniny.


V pretrvávajúcej eufórii sa začnem upravovať a obliekať. Môj výber oblečenia je v deň mojich narodenín špecifický a originálny. Neoblečiem si predsa na taký dôležitý deň čosi nudné a bežné. Musím si obliecť niečo, čo dokonale reprezentuje moju osobnosť. Na výbere svojho outfitu si dám naozaj záležať. Neuspokojím sa s ničím pokiaľ sa v tom necítim najviac pohodlne ako sa len dá a pokiaľ to nevyjadruje moje ja do poslednej bodky. Aj čo sa týka úpravy a namaľovania tak si na tom dám v tento deň obzvlášť záležať. Urobím všetko preto, aby som sa cítila ako kráľovná sveta.

flawless animated GIF

V deň mojich narodenín sa tak naozaj cítim. Aj kráčam po ulici akosi inak, sebavedomejšie. Pozorujem okoloidúcich a hovorím si, aké je to zvláštne, že oni nemajú ani potuchy o tom, aký významný je tento deň pre mňa. Keď prídem do školy, príde mi zvláštne, že hodiny prebiehajú normálne, akoby sa nič nedialo. Nemali by sme predsa mať normálne vyučovanie, mali by sme dať prednosť niečomu alebo skôr niekomu dôležitejšiemu - mne! Mám chuť každému oznámiť, že mám narodeniny. No to už aj tak všetci vedia ešte pred mojim príchodom do triedy, lebo facebook im to oznámil skôr ako môj nadšený a dramatický príchod do triedy. No učitelia to ešte nevedia, preto keby sa niektorí z nich rozhodol ma skúšať alebo by odo mňa očakával vynaloženie akejsi námahy, odbijem ho s výhovorkou, že dnes mám narodeniny a preto sa mi to nehodí. Väčšinou to funguje a učiteľ sa nado mnou zľutuje.

RealityTVGIFs animated GIF

Aj spôsob môjho stravovania je v deň mojich narodenín odlišný. Čokoľvek, čo by som v bežný deň odmietla ako príliš nezdravé alebo príliš kalorické si v tento špeciálny deň vychutnám. Od rána do večera sa napchávam svojimi obľúbenými jedlami a ani sa za to necítim previnilo. Môžem si to predsa dovoliť, narodeniny mám len jeden deň v roku a preto si nič neodopieram. Neexistuje limit v tom, koľko čokolády a cukríkov môžem tento deň zjesť. Dožičím si toľko kúskov torty koľko len vládzem. Popíjam len svoje najobľúbenejšie nápoje.

birthday animated GIF

Celý deň sa nesie v znamení pohody a zábavy. V žiadnom prípade sa nebudem v deň mojich narodenín učiť alebo pracovať. To by bolo zneuctenie tohto posvätného dňa. Namiesto toho robím len to, čo ma baví a čo chcem robiť zo všetkého najviac. Veci, ktoré bežne nerobím, lebo sa mi zdajú byť príliš veľkolepé napĺňajú priebeh môjho narodeninového dňa. Dnes si jednoducho nič neodopriem.

birthday animated GIF

Pokiaľ vás zaujíma, koľké výročie svojho narodenia oslavujem, tak odpoveď je dvadsiate. No teším sa z toho ako malé dieťa :D . Ale to je super, verím, že ostanem dieťaťom vo vnútri už navždy a entuziazmus do života ma nikdy neopustí.

Schválenie

26. dubna 2015 v 15:51 | Pauli
Objavila som kľúč, ktorý ma nadobro uvoľní od pocitu zaseknutia. Už nikdy sa nebudem musieť cítiť, ako keby som stagnovala na jednom mieste neschopná pohnúť sa vpred. Tým kľúčom je toto: schválenie toho, kde som teraz.

Dlhé roky som neschvaľovala samú seba takú aká som bola. Nepáčil sa mi môj život. Mala som jasne definovanú predstavu o tom, aká by som mala byť a ako by som mala žiť svoj život. Vytvorila som si akúsi predstavu svojho ideálneho ja s ktorou som sa neustále porovnávala. A vždy som pri porovnávaní sa zistila, že sa ani zďaleka nepribližujem jej dokonalosti. To ma vždy veľmi sklamalo a ja som nebola schopná akceptovať samú seba za takých okolností, v ktorých som sa práve nachádzala.

Vždy som čakala na to, kým budem sebavedomejšia, kým budem obľúbenejšia, kým si nájdem kamarátov, kým budem mať usporiadaný život, kým budem mať dostatok peňazí, kým budem mať svoju ideálnu váhu a svoj ideálny výzor... Hovorila som si, že až keď to všetko budem mať, vtedy budem so sebou spokojná. Až vtedy budem môcť povedať, že mám rada svoj život. No ani o sekundu skôr.

S takouto mentalitou som žila celý svoj život. A čudovala som sa, prečo aj keď sa snažím najviac ako sa len dá, nedokážem nabrať sebavedomie, nedokážem si nájsť kamarátov a byť druhými ľuďmi akceptovaná, nedokážem nájsť zmysel v tomto živote, nedokážem zistiť, čo vlastne chcem a nedokážem nijako upraviť svoju váhu. Neskutočne ma to frustrovalo a nevedela som, čo robiť. Cítila som sa ako človek, ktorý v živote zlyhal na plnej čiare.

No niečo veľmi dôležité som si uvedomila. Niečo, čo kompletne transformovalo spôsob, akým pozerám sama na seba a na svoj život.

Jediný dôvod, prečo neschvaľujem samú seba a svoj život tu a teraz je ten, že mám pocit, že môj terajší spôsob života je reálnejší ako môj preferovaný spôsob života. Mám pocit, že je silnejší a mocnejší ako moja túžba sa zmeniť. Cítim potrebu sa ho zbaviť a chrániť sa pred ním v prípade keby sa chcel vrátiť.

No v skutočnosti život je voľba a každá možnosť je platná. Tým, že neschvaľujem jednu možnosť nedocielim to, že sa zrazu pre mňa automaticky stane realitou tá druhá preferovaná možnosť. Práve naopak. Neschválenie je odpor voči momentálnemu stavu. A to, čomu odporujem, to ostáva. Taký je zákon. Odpor je negatívna energie. Preto keď odporujem negatívnej situácii, v skutočnosti ju len kŕmim ďalšou negatívnou energiou. Keď svoju situáciu nenávidím a snažím sa jej zbaviť alebo vyhnúť, takým spôsobom ostávam zaseknutá tam kde som.

Existuje len jediný spôsob akým sa vymaním zo začarovaného kruhu nespokojnosti s vlastným životom. A tým je úplné prijatie toho, kde som teraz. To, že akceptujem miesto, na ktorom sa práve nachádzam neznamená, že som sa vzdala a v živote sa nikam nepohnem. Neznamená to, že nemám svoje túžby a ambície. Znamená to to, že rozumiem, prečo ma život zaviedol tam, kde som teraz. Znamená to to, že som si vedomá všetkých dôvodov, prečo sa nachádzam tam kde sa nachádzam. Znamená to, že prevezmem 100% zodpovednosť za svoj život a prestanem sa tváriť ako obeť nešťastných okolností alebo sa vyhovárať na akúkoľvek nespravodlivosť.

Teraz už viem, že je možné zvoliť si to, čo preferujem bez toho, aby som odporovala tomu, čo nechcem. Život je voľba a všetky možnosti sú rovnako prístupné a rovnako platné. Keď prijímam samú seba takú aká som teraz, umožňujem si tým stať sa tou osobou, ktorou túžim byť. Keď neprijímam samú seba takú aká som teraz, tak neprijímam samotný odrazový mostík, ktorý by ma doviedol do vytúženého cieľa. Len schválenie toho čo je ma dovedie do vytúženého cieľa.


Ponáranie sa do hĺbky

25. dubna 2015 v 13:18 | Pauli
V tomto článku popisujem proces, ktorý veľmi rada robím. Je to ponáranie sa do seba, do úplnej hĺbky svojej duše. Píšem to z pohľadu tretej osoby, akoby som bola niekto iný, kto sa do mňa ponára. Začínam s tým, že si predstavujem, ako hľadím sama sebe do očí. Moje oči sú vstupnou bránou do svojho vnútra a popisujem vám, čo všetko som vo svojom vnútri objavila:


Prvá vec, ktorú cítim, je nechuť pustiť ma dovnútra. Bojí sa mi otvoriť, lebo zo všetkého najviac sa obáva odmietnutia. Desí ju predstava, že keď zistím, čo je v nej, budem znechutená a odídem. Chráni ju vrstva nedostupnosti. Cez túto vrstvu jemne preniknem a ponáram sa hlbšie.

Narazím na vrstvu sebaodmietnutia. Necíti sa byť dosť dobrá. Má pocit, že nie je dosť inteligentná, nie je dosť pekná, nie je dosť úspešná. Vidím útržky z jej života. Premietajú sa predo mnou ako film. Pozorujem, ako na ňu kričí jej mama. Ako ju karhajú učiteľky v škôlke. Aku ju odmietajú ostatné deti. Vidím, ako sa jej ostatní smejú. Ako jej hovoria, že v živote nikdy nič nedosiahne. Ako si robia srandu z toho, ako vyzerá. Ako ju urážajú za to, že je taká aká je. Cítim, ako veľmi sa jej tieto urážky dostali pod kožu. Spôsobili, že ona sama vidí seba ako tú najmenej dôležitú bytosť. Ako samú seba nenávidí, neschvaľuje každý milimeter na svojom tele a nepáči sa jej ani jedna jej vlastnosť. Preciťujem, aký teror predstavuje pre ňu život so sebou. Ako veľmi by chcela byť niekým iným.

Schádzam ešte hlbšie a odhaľujem vrstvu osamelosti. Je to temné miesto bez začiatku a konca. V tomto mieste je úplne sama. Nie je tu nikto, kto by ju utešil. Nikto, kto by sa o ňu zaujímal. Cíti sa byť neviditeľná. Zúfalo túži po tom, aby si ju niekto všimol a vypočul ju, no jej výkriky sa stácajú v prázdnej ozvene. Nerozumie tomu, prečo je taká opustená. Prečo si ju nikto nevšíma, prečo po ňu nikto nepríde?


Narážam na vrstvu, kde je ukrytý hnev. Cíti sa byť podvedená a ukrivdená. Cíti hnev voči vlastným rodičom. Prečo ju opustili? Prečo tu nie sú, keď sa cíti takto? Prečo sú ochotní sa jej venovať len keď predstiera, že je všetko v poriadku? Prečo odsudzujú jej bolesť, prečo odmietajú to, aká je? Cíti hnev a zradu. Má chuť niečo zničiť, niečo rozbiť. No zároveň podlieha zúfalstvu. Keby bola dosť dobrá, toto všetko by sa nedialo. Musí byť na nej niečo zlé

V ďalšej vrstve je ukryté zúfalstvo. Keby bola dosť dobrá, toto všetko by sa nedialo. Musí byť na nej niečo zlé, inak by sa všetci ľudia v jej živote neotočili chrbtom a nenechali ju osamote. Niečo na nej musí byť odpudivé. Niečo, čo sa nachádza v nej je natoľko strašné, natoľko odporné a natoľko desivé, že nikto nechce byť s ňou. Má pocit, že nosí v sebe čosi temné. Cíti sa byť stelesnením zla.


Prichádzam do poslednej vrstvy, do úplného centra. Nachádzam tu nekonečne sa rozprestierajúcu prázdnotu. Miesto také chladné a také nepríjemné, že mám zimomriavky po celom tele a mráz mi preniká až do kostí. Rozhliadam sa po tomto nehostinnom mieste, keď zrazu začujem niekoho plakať. Nasledujem vzlyky a tie ma dovedú k malému dieťaťu schúlenému na zemi. Spoznávam v ňom ju. Je to jej trojročné ja. Toto malé dieťa je tu opustené a osamotené. Cíti sa byť zavrhnuté a odhodené. Chýba mu láska a starostlivosť. Cíti sa previnilo. Obviňuje samo seba za to, že ho všetci opustili. Cíti sa byť zlé, nemilovaniahodné. Túži po tom, aby sa nikdy nenarodilo. Nechce byť tomuto svetu a ostatným na obtiaž. Má pocit, že si svoju existenciu nezaslúži.

Priblížim sa k dieťatu a sadnem si vedľa neho. Dieťa sa čuduje, že niekto za ním predsalen prišiel. Nevyzvedá, kto som a čo chcem. Len na mňa so záujmom pozerá. Chvíľu si hľadíme do očí. Cítim, že dieťa je už kľudnejšie. Je rado, že niekto prišiel a venuje mu pozornosť. Cítim obrovský súcit s týmto dieťaťom. Vidím, aké okolnosti spôsobili, že sa tak cíti. Myslí si, že chyba je v ňom, no v skutočnosti je stelesnením nevinnosti. Objímem toto dieťa so všetkou láskou, ktorú voči nemu cítim. Dieťa sa mi rozplače v náručí. Je šťastné, že konečne niekto prišiel. Dám mu najavo, že je to v poriadku, keď plače. Vysvetlím mu, že má právo cítiť sa tak, ako sa cíti. Povzbudzujem ho, aby si dovolilo precítiť všetky svoje emócie. Dieťa cíti tú úprimnosť a starostlivosť v mojich slovách. Nasleduje moju radu a prejavuje všetok smútok, všetok hnev, všetku bezmocnosť a všetko zúfalstvo, ktoré cíti. Je rado, že konečne niekto akceptuje všetky jeho emócie. Po čase sú všetky negatívne pocity preč. Odišli, lebo boli prijaté a vyjadrené. Nemali dôvod naďalej zostávať. Vidím, ako sa dieťatu na tvári objavil úsmev. Tiež sa usmievam. Dieťa vyzerá ako malý anjelik. Je také zlaté a také nevinné. Ohromuje ma, ako si mohlo myslieť, že je na ňom niečo zlé. Všimnem si, že priestor okolo nás sa zmenil. Už to nie je chladná prázdnota. Cítim hrejivé lúče zlatistého svetla, ktoré ožarujú všetko naokolo. Všetky vrstvy sa rozplynú v žiare tohto svetla, ktoré vychádza zo samého centra do každého kúta jej bytosti. Všetka jej sebanenávisť, všetka osamelosť, všetko zúfalstvo a všetok strach sa rozpúšťa pri dotyku hrejivých lúčov. Pozriem dieťaťu hlboko do očí a poviem mu: "Tvojmu utrpenou je koniec. Ostanem s tebou už navždy."


Príčina sebazrady

24. dubna 2015 v 18:38 | Pauli
Znovu chcem nadviazať na svoje predchádzajúce články o sebazrade. Uvedomila som si totiž, že nezrádzam samú seba naschvál. V minulých článkoch to vyznie tak, akoby som sama vedome šla proti sebe a robila veci, ktoré mi škodia len preto, aby som si sama robila napriek. No nie je to úplne tak. Nie som masochista.

Najskôr je potrebné porozumieť ľudskému motivačnému mechanizmu. A tým je to, že každý človek sa v každom momente rozhodne pre tú možnosť, ktorá mu spôsobí tú najmenšiu bolesť. Každé rozhodnutie na tejto planéte je postavené na tomto princípe. Nikto vedome nejde sám proti sebe a nikto si vedome nezvolí možnosť, o ktorej vie, že mu spôsobí najviac bolesti.

Jasne to vidím aj v mojom živote. Zoberme si napríklad môj problém s vyhýbaním sa učeniu a odkladaniu povinností na poslednú chvíľu. Prečo to robím? Veď som si vedomá, že keď sa učeniu vyhýbam, tak mu aj tak neutečiem nadobro a jedného dňa mu budem musieť čeliť. A tiež viem, že čím dlhšie sa tomu vyhýbam, tým toho učenia bude viac a tým menej času budem mať na to, aby som to mohla dohnať. No aj tak v tom momente, keď sa rozhodujem, ako využijem svoj čas si vždy zvolím nejakú inú činnosť akou je učenie. Tú samotnú činnosť si ani neužijem do takej miery, do akej by som si ju užila, keby som si nebola vedomá toho, že sa práve vyhýbam povinnostiam. Ten pocit viny mi zabráni naplno si užiť danú činnosť, ktorá by mi inak priniesla radosť a potešenie.

Takže vidíte, ani jedna z možností nie je úplne bez nepríjemných pocitov. Prvá možnosť - učiť sa - znie ako veľmi nudná a nepríjemná činnosť do ktorej sa mi vôbec nechce. Druhá možnosť - venovať sa nejakej zábavnej aktivite - znie veľmi lákavo, ale taktiež nie je v tomto prípade úplne uspokojujúca, lebo celý čas sa budem cítiť vinne za to, že sa vyhýbam povinnostiam. No jednu z týchto dvoch možností si zvoliť musím. A zpravidla je to vždy tá druhá možnosť. Aj keď viem, že sa budem cítiť previnilo, no stále si myslím, že mi táto možnosť spôsobí menej utrpenia ako samotné učenie sa. A to je ten pravý dôvod, prečo sa neučím priebežne a všetko nechávam na poslednú chvíľu. Verím, že mi to spôsobí menej bolesti.

Prišla som teda na jadro svojho problému. Mám dobrý dôvod na to, prečo sa vyhýbam učeniu. Vyhýbam sa tým nepríjemným pocitom, ktoré s učením prichádzajú. A budem sa mu vyhýbať dovtedy, kým venovanie sa iným činnostiam bude pre mňa lákavejšou alternatívnou. Otázkou je, čo teraz? Ako samú seba motivujem k tomu, aby som sa začala učiť?


Dlho som premýšľala nad tým, ako to spraviť, aby sa učenie stalo tou menej nepríjemnou možnosťou. A tak som si povedala, že vyskúšam jeden experiment. V jeden deň skúsim obe možnosti a sama uvidím, ktorá z nich je bolestivejšia. Polku dňa som sa vyhýbala povinnostiam. Robila som všetko možné - išla som na prechádzku, čítala som knihu, počúvala hudbu, pozerala seriál, varila obed. Bolo to celkom príjemné, no neustále ma sprevádzal ten vnútorný nepokoj a stres, že sa nestihnem naučiť všetko čo potrebujem, nenapíšem práce a nespravím zkúšky. Druhú polku dňa som vyskúšala robiť niečo, čomu som sa dovtedy ešte nevenovala - samotnému učeniu sa. Sadla som si za knihy, zistila som, čo všetko sa vlastne mám naučiť a zmocnila sa ma panika, že to nemám šancu stihnúť ani keby som sa učila celý mesiac od rána do večera. Prešla som si štádiami naozaj nepríjemných emócií. Pochopila som, prečo som sa tomu celý čas tak vyhýbala. No taktiež som si uvedomila, že pokiaľ nezačnem makať, tak to zaručene nestihnem. A ja to stihnúť potrebujem.

A takto sa vyriešil môj problém. Nasledujúci deň, keď som sa mala rozhodnúť, ako naložím so svojim časom som si po prvýkrát zvolila učenie. To preto, lebo zrazu som učenie videla ako menej bolestivú možnosť. Mohla by som robiť niečo iné, ale to už za tých okolností vôbec nevyzeralo lákavo, lebo keďže som si bola vedomá toho, čo všetko sa musím naučiť a ako málo času na to mám, učenie vyzeralo ako niečo, čo ma posunie bližšie k môjmu cieľu a tým pádom bude príjemnejšou činnosťou.

Zármutok

23. dubna 2015 v 18:36 | Pauli
Sú dni, kedy cítim pocity všetkých ludí naokolo. Prechádzam sa po ulici a cítim zhon a stres okoloidúcich. Idem do obchodu a opantá ma nechuť a malátnosť predávajúceho. Cítim znudenosť a frustrovanosť spolužiakov v škole. Cítim emócie ľudí v autobuse. Cítim všetko.

A nemohla som si nevšimnúť jednu vec. Existuje emócia, ktorú všetci zdieľame. Zármutok je dominantný pocit pre väčšinu ľudí na tejto planéte. Je to prádzdnota ukrytá hlboko v našej duši. Mnohí ľudia si tejto prázdnoty ani nie sú vedomí. Zvykli si na tento pocit natoľko, že ani nevedia, že je možné žiť bez neho.

Otázkou je, z čoho plynie tá prázdnota? Nad čím všetci spoločne smútime?

Smútime nad stratou nás samotných. Všetci sme stratili samých seba, aby sme zapadli do chodu tejto spoločnosti. Zármutok je to, čo nás zjednocuje.

V našej spoločnosti je normálne ignorovať svoje emócie. V skutočnosti všetka naša činnosť je motivovaná len jednou vecou - utiecť pred našimi pocitmi. Každá vyfajčená cigareta a každý vypitý pohár alkoholu sú toho dôkazom. Dokonca aj úplne bežné veci robíme preto, aby sme nemuseli priamo čeliť svojim pocitom. Pozeráme televíziu, začítame sa do knihy, stretneme sa s kamarátmi...

No môžeme sa snažiť koľko len chceme, nič nedokáže našu vnútornú prázdnotu odohnať. A jedného dňa kvôli tomu buď umrieme, alebo tú vnútornú prázdnotu prijmeme. Na to, aby sme našli prijatie pre stratu nás samotných a pre vnútornú prázdnotu, ktorá je toho následkom musíme ísť priamo do centra všetkého nášho zármutku. Musíme prisľúbiť sami sebe, že už nikdy svoje emócie nebudeme ignorovať, nebudeme pred nimi utekať ani sa snažiť cítiť lepšie. Musíme byť ochotní cítiť všetko, bez ohľadu na to, aké bolestivé to je. Musíme opustiť našu potrebu sa zmeniť alebo zmeniť to, ako sa cítime.

Cieľom tohto blogu je spôsobiť revolúciu. Revolúciu v tom, ako pristupujeme k našim pocitom. Hlavnou témou tohto blogu sú odteraz emócie. Chcem voľne a autenticky vyjadriť každú z nich. Chcem byť príkladom pre ostatných ľudí, aké to je neutekať pred svojimi pocitmi. Chcem vám pripomenúť, čo emócie skutočne sú. Všetky sú platné, nezáleží na tom, aké sú bolestivé. Každý pocit je tu z dokonalého dôvodu. No pokiaľ budeme pred ním utekať, nikdy nezistíme, akú správu o nás samotných obnáša a nikdy sa nepohneme ďalej, ostaneme zaseknutí na jednom mieste, vo svojej vnútornej prázdnote.



Koniec sebazrady

21. dubna 2015 v 10:43 | Pauli
Príčinou všetkých mojich problémov v živote je to, že sama sebe neverím. Nemôžem sa sama na seba spoľahnúť. Som svojim najväčším nepriateľom. A viete, čo je na tom to najzarážajúcejšie? Že si za to všetko môžem sama. Nie je to nikoho iného vina, že ja si neverím. Je to všetko len kvôli tomu, že ja sa opakovane správam tak, že nenaplňujem svoje vlastné očakávania a potom sa za to ubíjam.

Prečo toto sama sebe robím? Naozaj sa musím chytať za hlavu.


Neverím, že sa naučím na test kvôli tomu, že v minulosti som sa vždy nútila k učeniu, ale nikdy som sa k tomu nedokázala dokopať a nechala som všetko na poslednú chvíľu. Vždy to dopadne tak, že deň pred testom otvorím po prvýkrát učebné materiály a zpanikárim, lebo mi je jasné, že učivo za celý semester nedostanem do hlavy za jeden deň. A tak teda posledný deň a noc makám a väčšinou testom ako tak prejdem, no nie s tou najlepšou známkou a vždy si vyčítam, prečo som bola taká hlúpa a nezačala sa učiť skôr?

Neverím, že budem pravidelne prispievať na blog, pretože v minulosti som sa na tento blog už mnohokrát vykašľala. V momente inšpirácie som si povedala, že budem poctivo písať články, vybudujem si stálu komunitu čitateľov a spoznám kopec nových ľudí. No väčšinou to dopadlo tak, že moje nadšenie pre písanie veľmi rýchlo vyprchalo a s písaním som prestala. Tento blog si od doby jeho vzniku, odkedy ubehlo už 6 rokov, prešiel často striedajúcimi obdobiami aktivity a neaktivity. Preto som stratila vieru, že sa dokážem blogu venovať dlhodobo a že raz budem mať stálych čitateľov, ktorí sa na môj blog budú radi vracať.

Neverím, že si zorganizujem čas efektívne a nebudem prokrastinovať. Prokrastinácia je môj obrovský problém. Označila by som to už ako chronickú chorobu, nie len obyčajnú lenivosť. To ako sa ja vyhýbam povinnostiam je až obdivuhodné. Som v tom majster. Urobím všetko preto, aby som sa vyhla akejkoľvek užitočnej činnosti. Ak mám veľa vecí na práci, znamená to, že si ľahnem na posteľ a budem niekoľko hodín čumieť do stropu. Taká je moja logika. Alebo sa rozhodnem, že začnem pozerať nový seriál a to ma zamestná na niekoľko nasledujúcich dní, kým si pozriem všetky diely všetkých doposiaľ vydaných sérií. Neexistuje limit, do akých absurdných činností sa dokážem pustiť len preto, aby som nemusela čeliť školským či pracovným záležitostiam. Aj teraz píšem tento článok namiesto učenia :D. No a kvôli tomu, že celý život sa takto správam nie som schopná uveriť, že by to mohlo byť inak a ja by som konečne stihla urobiť svoje povinnosti včas.

Neverím, že prestanem pojedať sladkosti a zbytočne sa prepchávať. Toto je pre mňa zásadný problém. Viete ako dlho si vravím, že od zajtra prestanem s nadmernou konzumáciou jedla a obmedzím sladkosti? Hovorím si to už minimálne 8 rokov. Každý deň plánujem, že zajtra bude ten deň, keď sa začnem zdravšie stravovať, no ten deň ešte nenadišiel... A ja strácam vieru, že sa toho dňa niekedy dočkám.

Neverím, že zdvihnem svoj lenivý zadok a pôjdem si zabehať. Podobne ako je to s prejedaním, tak to mám aj so športovaním. Už roky sľubujem sama sebe, že začnem so sebou niečo robiť. Budem cvičiť, dostanem sa do formy a budem zdravším a sebavedomejším človekom. No hádajte, ako to vždy dopadne? Tak, že zabehať si idem možno tak raz za polroka a to ma unaví a znechutí natoľko, že ďalších 6 mesiacov ma nikto nedonúti vyvinúť akúkoľvek fyzickú aktivitu. Vrchol mojej fyzickej aktivity je vyštveranie sa po schodoch, ktoré máme v škole a to ma vždy unaví natoľko. že mám pocit, že sa blíži môj koniec a prvých 10 minút hodiny dychčím ako zmyslov zbavený tuleň.

Neverím, že urobím dobrý prvý dojem na ľudí. Keďže som sociálne retardovaná, nie som schopná normálnej medziľudskej komunikácie. A stretávanie ľudí po prvýkrát je pre mňa horor. Som natoľko posadnutá myšlienkou, že sa tým ľuďom musím zapáčiť a že musím vyzerať ako usporiadaný a hodnotný človek, že na seba vyviniem neskonalý tlak. A kvôli tomu tlaku sa nedokážem správať normálne, takže sa predvediem v tom najhoršom svetle. Toľkokrát sa mi stalo, že ľudia, ktorých som práve stretla si mysleli, že so mnou nie je čosi v poriadku, lebo moja zúfalá túžba sa im zapáčiť ma donútila robiť také veci, ktoré sú jednoducho nepochopiteľné. Preto vždy keď mám niekoho stretnúť sa ma zmocní obrovský stres a sama sebe už neverím, že som schopná prezentovať sa ako normálny človek.

Neverím, že budem dobre prijatá v kolektíve. V každom kolektíve, do akého som kedy patrila som bola za podivína a outsidera. Nikdy som nepatrila medzi obľúbených ľudí. Obľúbeným terčom som bola len na posmešky a zneužívanie. Mnohokrát keď som prišla do nového kolektívu som prisľúbila sama sebe, že tentokrát to už bude iné a nebudem za vyvrheľa spoločnosti. Bohužiaľ, také čosi sa mi ešte nepodarilo a strácam vieru, že byť akcpetovaným členom spoločnosti je pre mňa možné.

Toto sú príklady oblastí môjho života, v ktorých si neverím. Ako vidíte, je ich dosť. A uvedomujem si, že príčinou tohto všetkého som ja sama. Kto mi káže vyhýbať sa povinnostiam a učeniu? Nikto, je to moja vlastná voľba. Kto mi káže prejedať sa a nešportovať? Nikto, môžem si za to sama. Nikto mi nekáže robiť všetky tieto veci a a neustále sa ubíjať za to, že na seba kašlem.

No dobrá správa je, že tak isto ako som tým problémom som aj jeho riešením. Je v mojej moci prestať sa vyhýbať povinnostiam a dokončiť svoju prácu načas. Je v mojej moci povedať nie sladkostiam a prejedaniu sa. Je v mojej moci zdvihnúť svoj lenivý zadok a ísť si vonku zabehať. Toto všetko sú pre mňa reálne možnosti, ktoré môžem už teraz začať plniť.

Všetko čo potrebujem je dokázať sama sebe, že tentokrát to myslím vážne. Toľkokrát som sama sebe sľúbila, že začnem pracovať na sebe a prestanem so svojimi zlozvykmi, no ani raz sa mi to nepodarilo dodržať. No ak by sa mi podarilo tentokrát vydržať, preukázala by som sebe obrovskú láskavosť. Zistila by som, že si môžem veriť. Že nie som zradca. Myslím, že som prišla po tú hranicu, keď vidím, že takto ako som žila doteraz to už ďalej ísť nemôže. A keď viem, že riešenie mojich problémov je na dosah ruky, nedopustím, aby som svoj život premrhala.

Uvidíme, ako sa mi bude dariť. O priebehu vás budem informovať. To, že sa mi darí dodržiavať svoje predsavzatia budete vidieť aj na tom, ako často pridávam články. Mojim cieľom je napísať aspoň 3 články za týždeň. Tento týždeň som zatiaľ mimoriadne produktívna. Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať.

Čo ak?

20. dubna 2015 v 17:41 | Pauli
Celý život počítam s tým, že raz nadíde ten veľký moment a ja sa zmením. Počítam s tým odmalička. Odjakživa som bola nespokojná s tým, kým som. Vždy som sa chcela zmeniť. Nielenže ja som bola nespokojná sama so sebou, ale aj všetci ostatní naokolo sa tvárili, že keď sa zmením, vtedy bude všetko lepšie. Odmalička sa ku mne všetci správajú ako ku spiacej princeznej, ktorá sa jedného dňa snáď zobudí. Všetci dúfajú, že sa zobudím.


No čo ak na ten moment čakám márne? Čo ak sa nikdy nezmením? Čo ak ostanem taká aká som teraz do konca života? Veď zmeniť sa snažím už dlhé roky a stále žiadna prevratná zmena nenastala. Stále sa nemám rada, stále mám pocit že nemám kamarátov a stále vediem patetický a nudný život. Stále v mojom živote prevláda ten istý pocit nespokojnosti a zúfalstva. Toto som nemala v pláne. Dúfala som, že v dvadsiatke už budem mať všetko vyriešené - nebudem sa cítiť bezcenne, budem sebavedomá, budem mať veľa kamarátov a budem obľúbená, budem vedieť čo so životom, zázračne opekniem a budem šťastná. No nič z toho sa nestalo.

Čo ak nikdy nezískam sebavedomie?
Čo ak sa budem nenávidieť do konca života?
Čo ak v živote nikdy nebudem úspešná?
Ča ak nikdy nebudem mať prácu ktorá ma baví?
Čo ak nikdy nebudem mať dostatok peňazí?
Čo ak nikdy nebudem žiť vo svojom vysnenom dome?
Čo ak nikdy neprecestujem svet?
Čo ak nikdy nebudem mať kamarátov?
Čo ak ostanem na ocot?
Čo ak si nikdy nezaložím rodinu?
Čo ak nikdy nenapíšem svoju knihu?
Čo ak nikdy v živote nebudem šťastná?
Čo ak vo svete neurobím žiadnu pozitívnu zmenu?
Čo ak si nikdy nebudem vedomá svojej sily a budem sa navždy len ubíjať?
Čo ak sa mi nikdy nepodarí schudnúť?
Čo ak zomriem mladá a nešťastná?
Čo ak za sebou nič nezanechám?

Je načase začať uvažovať nad týmito otázkami. V skutočnosti som nikdy s týmito vecami naozaj nerátala, lebo som očakávala, že sa jedného dňa zmením a všetko bude inak. No zisťujem, že práve moja zúfalá túžba sa zmeniť bola hlavným dôvodom, prečo pre mňa nebolo možné sa zmeniť. Ja som sa totiž chcela zmeniť preto, lebo som absolútne nenávidela tú osobu, ktorou som bola a som. Chcela som pred ňou utiecť a stať sa niekým iným, aby sa všetky veci ktorých sa tak obávam nestali skutočnosťou.

No teraz už viem, že neschválenie môjho terajšieho stavu spôsobuje to, že som zaseknutá. Nikdy v živote sa nikam nepohnem, pokiaľ sa nezmierim s tým, aký neuspokojujúci je teraz môj život. Až keď prijmem svoju realitu taká aká je a nebude mi prekážať, že všetky veci ktorých sa obávam by sa mohli stať realitou, až vtedy sa paradoxne budem môcť zmeniť.

Viera v seba samého

19. dubna 2015 v 16:16 | Pauli
Veriť sebe samému znamená môcť sa spoľahnúť na svoje schopnosti, silu a charakter. Je to istota, že aj keď všetko ostatné nepôjde podľa mojich predstáv, aj tak si môžem byť istá, že sa na seba vždy môžem spoľahnúť. Je to vedomie, že samú seba nenechám v štichu. Vždy ostanem verná svojej pravde a pôjdem si za svojimi cieľmi bez ohľadu na to, čo sa deje a čo si kto myslí.

No takéto čosi mne chýba. Nedokážem sa sama na seba spoľahnúť. Neverím, že tu budem pre seba aj v ťažkých časoch. Ja sama neverím, že dokážem ovplyvniť to, ako sa cítim. Neverím, že dokážem robiť správne rozhodnutia. Neverím, že si dokážem vytvoriť zaujímavý a zábavný život. Neustále samú seba opúšťam. Nie som sama sebe oporou. Neustále samú seba ponižujem a kritizujem. Nájdem chybu vo všetkom, čo robím. Nič sa mi na sebe nepáči. Nič mi na sebe nie je dosť dobré.

Otázkou je, prečo toto sama sebe robím? Koreňom môjho problému je to, že som bola vychovaná s myšlienkou, že ja sama neviem, čo je pre mňa najlepšie. Namiesto toho som bola učená tomu, že druhí ľudia vedia lepšie, čo je pre mňa dobré. A kvôli tomu žijem tak, ako mi spoločnosť vraví, že mám žiť. Robím všetko preto, aby som splnila požiadavky svojich rodičov, učiteľov, spoločnosti a všetkých ľudí naokolo. Stala som sa tým človekom, ktorým mi všetci hovoria, že som. Stratila som samú seba v nekonečnom pátraní po schválení a utvrdení od ostatných. A výsledkom toho je moja nevera v samú seba. Cena za prispôsobenie sa očakávaniam a preferenciám ostatných je strata seba samej.

Neustále utekám od svojich negatívnych emócií. Vždy keď zacítim nepríjemnú emóciu, mám pocit, že sa niečo pokazilo a zúfalo sa snažím cítiť lepšie. Urobím všetko preto, aby som sa odreágovala a vyhla bolesti. Dokážem byť sama so sebou len vtedy, keď sa cítim dobre. Pri negatívnych emóciach samú seba opúšťam. A to je dôvod, prečo si neverím. Verili by ste niekomu, kto je sa vami len vtedy, keď vám je dobre, no v ťažkých časoch sa vám otočí chrbtom? Nie. A to isté robím ja sama sebe keď sa snažím cítiť lepšie.

Ďalší dôvod prečo neverím sama sebe je ten, že mám nezdravé zábrany.
  • Hovorím áno aj keď by som radšej povedala nie a naopak.
  • Idem proti svojim hodnotám a citom len preto, aby som ulahodila ostatným.
  • Nevyjadrím sa aj keď mám čo povedať k danej téme.
  • Ďovoľujem ostatným ľuďom hovoriť predo mnou veci, kvôli ktorým sa cítim nepríjemne.
Najhoršie na tom nie je to, že druhí ľudia porušujú moje zábrany. je to to, že ja sama porušujem svoje zábrany. Tým, že dovolím, aby sa druhí ľudia so mnou zahrávali idem sama proti sebe. Toto je sebazrada. Je to vrchol sebanenávisti.

Dva najbolestivejšie stavy, v ktorých človek môže byť sú sebanenávisť a sebanevera. Obe sú od seba závislé. Sebanenávisť pochádza zo straty viery v samého seba. Život je utrpením keď človek sám sebe neverí.



Sklamanie

18. dubna 2015 v 18:40 | Pauli
Žijem život s neustálym pocitom sklamania. Nedovoľujem sama sebe cítiť pozitívne emócie, lebo kvôli nim sa cítim byť zraniteľná. Cítim bezpečie a pohodlie v negatívnych emočných stavoch, pretože len vtedy mám istotu, že nemám kam hlbšie spadnúť a tým pádom sa nemusím obávať sklamania. Nielenže očakávam sklamanie, ale aj sa ho nesmierne bojím. A jediný spôsob akým si dokážem zaistiť emočnú stabilitu je ten, že sa cítim smutne neustále.

Keď sa veci vyvíjajú dobre, zrazu začnem panikáriť. Cítim sa veľmi bezmocne keď sa mi darí, lebo žijem v presvedčení, že svet je škodoradostné miesto a čím vyššie vzlietnem, tým tvrdší bude pád.

Nielenže vždy očakávam sklamanie, ale sama sa cítim ako jedno veľké sklamanie. Nosím si tento poct z detstva, keď som bola sklamaním pre svojich rodičov, pre svojich učiteľov a ľudí naokolo. Som ku sebe veľmi kritická. Nič čo kedy spravím ma nepresvedčí, že by som mohla mať nejakú hodnotu. Keby sa mi darilo, tak to by logicky malo znemenať, že si tie veci zaslúžim. No ja tomu neverím. Myslím si, že si nezaslúžim, aby sa mi diali dobré veci. Neverím, že by som si zaslúžila zábavnú a dobre platenú prácu či dokonalého partnera. Neviem, čím som si to zaslúžila, že sa mi v živote tak nedarí a že sa pre mňa veci vyvíjajú tak mizerne, všetko čo viem je to, že si ich zjavne zaslúžim, lebo na to som zvyknutá a jedine to poznám.

Strach, ktorý je vo mne zakorenený ešte hlbšie než pocit sklamania je strach z bezmocnosti. Bojím sa, že život nemám vo svojich rukách a že to, čo sa v mojom živote deje má na svedomí akási vyššia a mocnejšia sila. Aj keď už dlhé roky vravím, že som zástancom toho, že každý človek je strojcom svojej reality, toto presvedčenie nie je mojim koreňovým presvedčením. Presvedčenie o mojej vlastnej bezmocnosti je vo mne zakorenené ešte hlbšie a pochádza z mojich zážitkov z detsva. Ako malé dievčatko som sa cítila byť úplne bezmocná voči veciam, ktoré sa mi diali. Svoju bolesť a zúfalstvo som dávala za vinu vonkajším okolnostiam, lebo by som nebola schopná si priznať, že za všetko svoje utrpenie si môžem sama. Také čosi by ma vtedy ani nenapadlo. Vyrastala som s pocitom, že svet je kruté a nespravodilvé miesto, kde vládne utrpenie a bezmocnosť.

Som jedným z tých ľudí, ktorí neustále očakávajú len to najhoršie. Nedovolím si mať vysoké očakávania a veriť, že veci dopadnú dobre. Nechcem zažiť ďalšie obrovské sklamanie. Radšej si už od začiatku predstavujem ten najkatastrofickejší scenár a vďaka tomu sa pripravím na to najhoršie. Na svoju budúcnosť nahliadam ako na sled nepríjemných zážitkov a tragédií. Robím to tak preto, lebo verím, že keď sa na katastrofy vopred pripravím, nebude to až tak veľmi bolieť, keď sa tie veci naozaj stanú. Je to môj mechanizmus na prežitie.

Najbolestivejšia časť tohto všetkého je to, že cítim zármutok už predtým, než sa niečo smutné stalo. Cítim pocit sklamania už predtým, ako sa niečo nevydarilo. Smútim nad stratou svojich blízkych aj vtedy, keď sú zdraví a nažive.

Kvôli tomu, že vždy očakávam to najhoršie mám pocit, akoby utrpenie bolo mojim osudom. Akoby temnota bola všetkým, čo kedy budem poznať.


Ako získať sebalásku

17. dubna 2015 v 12:06 | Pauli
Týmto článkom chcem nadviazať na predchádzajúci článok, v ktorom popisujem svoj život s pocitom menejcennosti. Na konci článku som sa zmienila, že som prišla na ten dôvod, ktorý mi dlhé roky bránil získať sebavedomie, o ktoré som sa tak snažila. Roky som mala nos ponorený v knihách o sebarozvoji a sebaláske, no zdalo sa mi, že čím viac sa o to zaujímam, tým viac to prispieva k mojej nespokojnosti samej so sebou. Teraz už viem, prečo.

Odmalička sa identifikujem s tým, že mám nízke sebavedomie. Žijem s pocitom menejcennosti odkedy si pamätám a nič okrem tohto pocitu nepoznám. Je to niečo, čo považujem za súčasť môjho ja. A toto je ten dôvod, prečo sa nízkeho sebavedomia nedokážem zbaviť. Nie je možné zbaviť sa niečoho, čo považujem za súčasť mojej identity.

Samotné slovo "zbaviť sa" naznačuje negatívny postoj k danej veci. Chcem tú vec odhodiť a pri tom ju neschvaľujem. Som na úteku pred tou vecou a cítim sa voči tej veci bezmocne. Takto som to mala aj ja s mojim pocitom menejcennosti. Chcela som sa ho zbaviť, lebo som ho nenávidela. Mala som potrebu pred ním utiecť.

Pokiaľ neschvaľujeme akúkoľvek časť svojho ja, vedieme vojnu proti nám samotným. Keď chceme niečo ohľadom našej osobnosti zmeniť, je to vrchol sebanenávisti.

Ja som celý život neschvaľovala to, že sa nemám rada. Chcela som sa mať rada, aby som unikla tomu hroznému pocitu sebanenávisti. No ironicky, moja zúfalá túžba mať sa rada bola príčinou toho, že sebaláska bola pre mňa nedosiahnuteľná.

Je to paradox, no ničíme samých seba vtedy, keď vravíme, že sa chceme vyliečiť. Toto mi žiadna kniha o sebarozvoji nepovedala. Všade som našla rôzne postupy na to, ako si zvýšiť sebavedomie a nadobudnúť sebarešpekt, no nikde sa nepísalo, že najskôr musím uvoľniť svoj odpor k pocitu menejcennosti, aby som sa mohla pohnúť ďalej.

Práve toto neschválenie stavu, v ktorom sa mometálne nachádzame spôsobuje to, že sa v živote cítime byť zaseknutí. Platí to na všetko. Dá sa to aplikovať na akýkoľvek problém.

Takže čo je kľúčom k nájdeniu sebalásky? Z vlastnej skúsenosti popíšem jednotlivé kroky, ktoré vedú k získaniu sebarešpektu:

1. Skutočnú sebalásku získame vtedy, keď akceptujeme fakt, že sa radi nemáme. Keď uznáme, že sa momentálne necítime dobre ohľadom nás samotných a keď si priznáme, že žijeme v realite, ktorá nám odráža náš pocit menejcennosti. Najskôr si musíme uvedomiť to, kde sme, aby sme boli schopní pohnúť sa vpred. Nikto sa nezmení bez toho, aby si priznal, kde sa nachádza.

2. Ďalším krokom je porozumenie toho, prečo sa cítime menejcenne. Musíme nájsť koreň a príčinu nášho pocitu menejcennosti. Toto vyžaduje obrovskú dávku sebareflexie. Pocit menejcennosti zpravidla vzniká v detsve. Preto je potrebné ponoriť sa do svojich spomienok a precítiť bolestivé pocity a spomienky pochádzajúce z detstva. Proces integrácie bolestivých zážitkov z detsva je komplexná a mimoriadne dôležitá téma, ktorej sa budem podrobnejšie venovať v osobitom článku. Nie je možné ju vynechať, lebo je nutné pochopiť odkiaľ naše nízke sebavedomie pramení. Toto porozumenie spôsobí, že sa už naďalej voči sebanenávisti nebudeme cítiť bezmocní. Zrazu budeme vedieť presne, prečo sme sa vždy cítili tak, ako sme sa cítili. Zrazu nám bude jasné, že máme právo a dokonalý dôvod na to cítiť sa bezcenne. Získame súcit sami so sebou.

3. Ponáranie sa do hlbín našej duše a odhalenie tej prvotnej skúsenosti, v ktorej náš pocit bezcennosti vznikol automaticky spôsobí to, že nájdeme schválenie pre to, že sa nemáme radi. Zrazu už nechceme pred týmto pocitom utiecť. Vieme, že tento pocit je platný. Nemáme voči nemu odpor a nepotrebujeme sa zúfalo zmeniť. Sme úplne zmierení s tým stavom, v ktorom sa momentálne nachádzame. A hadájte čo? Práve táto absencia zúfalej potreby sa zmeniť spôsobí to, že zmena je pre nás po prvýkrát v živote možná. Sebaláska sa postupne stane našou novou realitou.

Týmto nechcem povedať, že ja sama sa nachádzam v neustálom stave sebalásky. Ono to trvá nejaký čas, kým si človek prejde všetkými vyššie zmienenými krokmi. Len nedávno som bola schopná si priznať, ako veľmi sa nenávidím. Zo začiatku to bolo pre mňa bolestivé zistenie, lebo to vo mne vyvolalo pocit, že som neschopná sa zmeniť. No veľa času trávim ponáraním sa do svojich pocitov a znovuprežívaním mojich tráum z detstva, Vďaka tomu získavam porozumenie pre svoj pocit menejcennosti a uvoľnujem voči nemu odpor. No toto je naozaj postupný proces a nemožno očakávať obrovskú zmenu zo dňa na deň. Musím si prejsť všetkými bolestivými pocitmi, ktoré som počas detstva prežívala a nájsť pre ne schválenie. Musím sa zbaviť akejkoľvek zúfalej potreby byť už v stave úplnej sebalásky a vtedy ku mne sebaláska prirodzene sama príde. Som si istá, že toho dňa, keď budem môcť úprimne povedať "mám sa rada" sa naozaj raz dočkám. To, že to nie je dnes mi vôbec nevadí. Ide o tú cestu, nie o destináciu.


Život s pocitom menejcennosti

16. dubna 2015 v 16:17 | Pauli |  Z môjho života
Menejcenne sa cítim odkedy mi pamäť slúži. Spomínam si, že už ako štvorročná som sa nemala rada. Považovala som sa za menejcennú v škôlke a neodvážila som sa rozprávať ani hrať sa s ostatnými deťmi. Vždy som bola osamote v kúte a nemala som čo robiť, lebo som ani nedokázala osloviť vychovávateľky, aby mi dali ceruzky na kreslenie. Vždy museli prísť ku mne, osobitne sa ma opýtať, či si chcem kresliť, na čo som vždy pokývala hlavou na súhlas a pri tom si museli myslieť, že niečo nie je v poriadku s týmto dieťaťom. Odkedy si spomínam, tak som vždy počúvala hlášky ako: "Prečo je Paulínka taká tichá a ustráchaná? Prečo sa s nikým nebaví? Prečo je taká smutná? Prečo sa nezapája do aktivít?". Takéto reči vo mne len potvrdili, že so mnou naozaj niečo nie v poriadku a vďaka tomu som sa cítila ešte bezcennejšie. Škôlka bola pre mňa peklom. Nenávidela som to tam, cítila som, že učiteľky sú zo mňa znepokojené, ostatné deti ma nemali radi, robili si zo mňa srandu a v niektorých prípadoch ma aj fyzicky obťažovali a napádali. Chodila som do dvoch rôznych školiek, no obidve boli pre mňa rovnakým peklom.

Potom som začala chodiť do základnej školy. V triede som si úspešne vybudovala povesť najtichšieho a najneobľúbenejšieho žiaka. Nemala som žiadnych kamarátov, neprejavovala som žiadnu aktivitu na hodinách a nijako som nevynikala vo svojich študijných výsledkoch. Všetko čo som chcela bolo byť neviditeľná. Bola som radšej keď si ma ľudia nevšímali ako keby si ma všímali a robili mi zle. Toto prianie sa mi splnilo, lebo naozaj som prvé 3 roky na základnej škole strávila v úzadí, kde si ma nikto nevšímal. Každý ma bral tak, že som proste tichá, divná a nezaujímavá a nikto mi nevenoval špeciálnu pozornosť okrem občasných posmeškov. Do štvrtej triedy na základnej škole som chodila do iného mesta a tu sa pre mňa začalo hotové peklo, lebo som vzbudila pozornosť všetkých ako nová žiačka v už zabehnutom kolektíve. Hneď si všetci všimli, že som tichá, zvláštna a veľmi ustráchaná. Stala som sa perfektným terčom pre šikanu, posmešky a rôzne emočné vydieranie. A takto mi môj pocit menejcennosti denne utvrdzovalo kopec ľudí a neustále som počúvala len urážky, výčitky a posmech na svoju osobu. Moje sebavedomie bolo už predtým na nule, no po tejto skúsenosti kleslo ešte hlbšie do bodu absolútneho mínusu.


Následne pre mňa nastala éra osemročné gymnázium. Ak si myslíte, že tu sa situácia zlepšila, tak ste na omyle. Aj keď som prišla do úplne nového kolektívu kde ma nikto nepoznal, aj tak sa mi podarilo znovu sa presláviť ako tá najtichšia a najdivnejšia osoba v triede. Keďže som nezmenila svoj postoj k sebe a stále som vyžarovala intenzívnu sebanenávisť a žiaden sebarešpekt, to lákalo druhých ľudí ktorí sa potrebovali cítiť silnejšie si na mňa dovoľovať, robiť mi zle a ponižovať ma. Takto som prežila ďalších niekoľko rokov v utrpení a v utápaní sa v sebaľútosti.

V období dospievania človek nadobúda nový pohľad na svet a zamýšľa sa nad sebou viacej ako keď bol malým dieťaťom. U mňa puberta dorazila pomerne skoro a keď som mala 11, 12 rokov, vyzerala som omnoho staršie ako moje rovesníčky. V tomto období som si začala byť vedomá viacerých vecí ako keď som bola dieťaťom. Začala som uvažovať nad svetom a nad tým, prečo sa mi dejú také veci, aké sa mi dejú. Som len obeťou nepríjemných okolností, alebo si za to môžem sama? Čím to je, že ostatní ľudia majú v živote radosť a zábavu a ja také čosi nepoznám? Prečo sa so mnou nikto nikdy nekamarátil? Som naozaj taká bezcenná? Pýtala som sa tieto otázky, no nevedela som nájsť jasnú odpoveď. Bola som zmätená. Vedela som, že sa nemám rada. Všetci mi odjakživa hovorili, že mám nízke sebavedomie a že si mám viac veriť. Musím povedať, že toto tvrdenie mi nikdy nepomohlo, pretože ja sama som si vždy bola vedomá toho, že moje sebavedomie je neexistujúce a keby som vedela ako si ho zvýšiť, urobila by som to už dávno predtým a ušetrila by som si kopec utrpenia. Tvrdenie ostatných, že si mám viac veriť vo mne spôsobilo len hlbšiu sebanenávisť, lebo to poukázalo na to, aká som neschopná sa zmeniť a neschvaľovalo to stav, v ktorom som momentálne bola. Takže radím vám, nikdy nehovorte človeku s nízkym sebavedomím, že si má viac veriť, lebo mu tým nijako nepomôžete, dokonca mu to sebavedomie ešte znížite.

Keď som mala 13 rokov, v záujme zmeniť svoj život a nadobudnúť sebavedomie som sa začala zaujímať o motivačnú literatúru. Začala som čítať veľa kníh o sebarozvoji a o tom, ako byť v živote úspešný. To mi otvorilo oči novým možnostiam a po prvý krát som mala nádej, že svoj mizerný život nejako zmením. V tejto dobe som si založila tento blog a začala o svojich skúsenostiach a názoroch písať. Prečítala som veľmi veľa kníh o sebarozvoji a sebaláske. Vŕtala som sa v tom niekoľko rokov, takže by sa dalo povedať, že teoreticky som v tomto expert.

Asi sa pýtate, ako to nakoniec dopadlo? Podarilo sa mi získať sebavedomie? Zlepšil sa mi život?
Moja cesta za sebaláskou ešte neprišla do konca. Dnes mám 20 rokov a skutočnosť je taká, že moja mienka o sebe je stále nízka a žijem v realite, ktorá mi to neustále odráža. Možno krútite hlavou, ako je to možné, prečo po toľkých rokoch čítania kníh o sebarozvoji som stále tam kde som bola? Túto otázku som si dlhé roky kládla aj ja. Prečo mi znalosť teoretických princípov o tom ako si vybudovať sebavedomie nijako nepomáha? Je chyba vo mne, nerozumiem tomu a robím niečo zle, alebo tieto princípy nefungujú?

Teraz už viem, čo ma celé tie roky brzdilo. Prišla som na ten dôvod, kvôli ktorému som sa nemohla zmeniť, aj keď som sa veľmi snažila. Je to niečo, čo knihy o sebarozvoji vynechávajú. A ten dôvod podrobnejšie rozoberiem v ďalšom článku, lebo to je na dlhé rozprávanie.

Sebanenávisť

15. dubna 2015 v 21:59 | Pauli
Poviem vám pravdu. Nemám rada samú seba. Priznávam, moje sebavedomie je pod bodom mrazu. Skutočne sa nenávidím. Neverím, že som dosť dobrá. Nevidím na sebe skoro žiadne dobré vlastnosti, a aj tie vlastnosti, ktoré by iní ľudia označili za pozitívne na sebe neschvaľujem a používam ich na to, aby som samú seba kritizovala.

Môj život nie je nič iné ako honba za láskou a utvrdením zvonka. Láska a pocit, že človek niekam patrí sú základné potreby človeka. Preto keďže si lásku nedokážem dať ja sama, hľadám ju u druhých ľudí. Robím to takto už od nepamäti. Svoje ja som stratila už v ranom detstve. Je to ako keby som zapredala svoju dušu utvrdeniu a láske druhých ľudí. Nedbám na svoje vlastné šťastie. Ignorujem svoje pocity. Urobím všetko preto, aby som splnila kohosi predstavu o dokonalosti. Neustále sa mením pre druhých ľudí. Správam sa tak, aby som dostala čo najviac lásky a schválenia od daného človeka. Záleží mi na mienke úplne každého. Je mi jedno, či je to člen rodiny, spolužiak, kamarát alebo len okoloidúci na ulici, postarám sa o to, aby som vyzerala v očiach toho človeka čo najlepšie. Moja mienka o sebe samotnej je kompletne a totálne závislá na tom, čo si o mne druhí ľudia myslia.


Keď som bola mladšia, myslela som si, že som jediný človek na svete, ktorý sa cíti takto bezcenne. Z môjho pohľadu všetci ľudia naokolo viedli pohodlné životy, boli so sebou spokojní a všetko bolo ideálne. Myslela som si, že som to len ja, čo sa v živote cíti takto mizerne. Nikto na Zemi si určite neprechádza niečím podobným alebo nebodaj rovnakým ako ja.

Teraz už viem, ako veľmi som sa mýlila. Zistila som, že nie len že nie som jediná, ale že obrovská väčšina ľudí sa tiež takto cíti! Keď som si to uvedomila, úplne ma to ohromilo a takmer som spadla na zadok. No naozaj je to tak. Nepoznám žiadneho človeka, ktorý môže povedať, že skutočne má rád sám seba. Sebaodmietnutie sa stalo štandardom v našej spoločnosti. Väčšina ľudí si ani neuvedomuje, že problémy v ich živote sú spôsobené nedostatkom lásky k sebe samému. Odmalička sme učení, že lásku musíme hľadať mimo nás. Vyrastáme v rodinách, kde nám naši rodičia vtlčú do hlavy, že sme dobrí len vtedy, keď preukazujeme určité správanie. Keď sme ako malé deti verní sebe samým a riadime sa svojimi pocitmi, často to, ako sa prejavujeme nie je podľa osôb zodpovedných za našu výchovu žiaduce. Naše pocity sú neschválené a my sa naučíme, že naše pocity nie sú platné. Týmto spôsobom stratíme spojenie s našim skutočným ja, vzdáme sa vlastného šťastia a po zvyšok života blúdime, dokým ranu z nášho detstva nevyliečime.

Uvedomila som si, že vo vnútri každého človeka je skryté dieťa, ktorému bolo ukrivdené. Sme ako malé plačúce a vystrašené deti, ktorým je odopretá láska a podpora. Zúfalo beháme od jedného človeka k druhému v snahe získať od neho lásku, no nezáleží na tom, koľko utvrdenia získame od druhých ľudí, nikdy nám to nestačí. Lebo to, čo skutočne hľadáme nie je láska ktorá pochádza zvonka. Je to láska k sebe samému. Všetci sme v živote stratili svojho milovaného. Stratili sme samých seba. Museli sme, aby sme sa prispôsobili normám spoločnosti a mohli prežiť. V detstve sme nemali na výber. No dobrá správa je, že na výber máme práve teraz. Ako ďaleko sa musíme vzdialiť samým sebe, aby sme pochopili, že tadiaľ cesta ku šťastiu nevedie?

Moja temná stránka

2. dubna 2015 v 20:52 | Pauli |  Všetko o mne
Prichystajte sa na to, ako vám teraz odhalím svoju temnú stránku. Som si istá, že väčšina mojich čitateľov ma považuje za prototyp ľudskej vznešenosti a dobroty. Navonok pôsobím ako nesmierne uvedomelý človek. Ako anjel na Zemi, ako skromná a milujúca, priam až éterická bytosť.

Ak ste sa aj vy nachytali, tak sa vám vôbec nečudujem. Podarilo sa mi presvedčiť doslova každého človeka v mojom živote o tom, aká som milá, zlatá a dobromyseľná. Počúvam to odjakživa zo všetkých strán. Všetci mi vravia, aká som skromná, tichá a nesebecká. Nepopieram, že do istej miery je to pravda. No to nie je celá pravda. Som človek mnohých tvárí. Ale svetu ukazujem len jednu z nich. Je to moja maska, ktorou sa prezentujem. Celý môj život je jedno veľké divadlo. A ja hrám svoju rolu dokonale.

Ste pripravení na šokojúcu pravdu? Tak ja vám to teda vyklopím: Som posadnutá uznaním. Túžim po sláve a zbožňovaní. Chcem moc a status. Túžim ovládnuť svet.

To bolo nečakané, že? Ja viem, ja som ten posledný človek, o ktorom by to niekto povedal. Navonok pôsobim ako to najnevinnejšie a najmilšie stvorenie. Nikto netuší, čo sa vo mne skutočne skrýva. Ani ja som to donedávna netušila. Prišla som na to vtedy, keď som sa ponorila do svojich pocitov a presvedčení. Až keď som nazrela do útrob svojej duše, až vtedy som rozpoznala skryté motívy za svojim konaním. Aj mňa toto zistenie celkom prekvapilo.

Keď som sa ponorila hlboko do seba, prišla som na to, že všetko robím pre schválenie a utvrdenie od druhých ľudí. Doslova všetko. Strašne veľmi mi záleží na tom, čo si mne druhí myslia. Staviam si na tom celý koncept mojej vlastnej sebahodnoty. Zúfalo potrebujem od ľudí schválenie a komplimenty. Som závislá na láske druhých ľudí. Potrebujem byť zbožňovaná na to, aby som sa cítila byť dosť dobrá.

Neuspokojím sa s málom. Ani zďaleka nie som skromná. Som posadnutá dokonalosťou. Nestačí mi zapadnúť. Nechcem byť normálna. Chcem byť tá najlepšia z najlepších. Tá najpopulárnejšia a najzbožňovanejšia.

Nedokážem sa vysporiadať s kritikou. Akýkoľvek negatívny názor na mňa ma dostane na kolená. Kritika je pre mňa ako rana priamo do srdca. Trvá mi dlho, kým sa z toho pozbieram. No komplimentov a chváli sa nikdy nenabažím. Nikdy mi nie je dosť, chcem viac a viac.

Toto správanie pozorujem vo všetkých oblastiach svojho života. Je to môj obranný mechanizmus. Hlboko vnútri sa cítim byť nedôležitá a nedostatočná. Jediný spôsob, akým sa dokážem cítiť dôležito je keď mi druhí ľudia venujú pozornosť. Keď ma chvália a uctievajú. A tak mi neostáva nič iné, len sa hnať za uznaním od ostatných.

Ja som ten človek, ktorý využíva druhých ľudí na to, aby z toho čo najviac profitoval. No robím to nenápadne, aby ma nikto neprehliadol. Navonok pôsobím veľmi skromne, takmer ako svätec. Ja som ten človek, ktorý za anjelským výzorom skrýva diabolskú tvár.


Neustále chodím po svete s maskou na tvári. Nikdy nie som autentická a sama sebou. Potláčam v sebe to, čo mi je prirodzené len kvôli tomu, aby moje správanie bolo akceptovateľné. Pred každým človekom som iná. Taká, aby ma ten človek miloval a zbožňoval. Mám milión tvárí a každý ma pozná inak. Často od ľudí počúvam frázu: "Tak to by som o tebe nikdy nepovedal/a." No oni netušia, že to, čo poznajú nie je moje skutočné ja. Vidia iba to, čo im ukážem. A ja sa vždy postarám o to, aby videli len to, čo chcem, aby videli.