Červen 2015

Americké dobrodružstvo

30. června 2015 v 6:29 | Pauli |  Z môjho života
Tento článok píšem z neobvyklého miesta - nachádzam sa totiž v USA, presnejšie v meste Baltimore. Čo tu robím a ako som sa sem dostala? Som tu preto, leba ja a dvaja moji kamaráti sme si zmysleli, že by to bol dobrý nápad ísť cez leto na program Work & Travel do USA. Je to program pre študentov vysokých škôl, počas ktorého cez leto pracujeme, za zarobené peniaze potom cestujeme po Amerike a vrátime sa domov pred začiatkom školy. Prišlo mi to ako zaujímavé strávenie leta, preto som sa do toho dala. Veď čo by som robila doma, sedela na zadku a nudila sa celé prázdniny? Mohla by som si nájsť nejakú brigádu u nás, ale stále by som sa vracala na to isté miesto domov a bolo by to také nezáživné. Takto môžem zažiť kopec nových vecí. Môžem pracovať v inej krajine, zažiť atmosféru tohto miesta a zžiť sa s touto kultúrou. Mňa cestovanie veľmi fascinuje. Milujem to, keď môžem vidieť, ako na rozličných miestach ľudia žijú. Baví ma učiť sa o životoch druhých a pozorovať ich na vlastné oči.

Tu v Amerike som už vyše dvoch týždňov. Za ten čas čo som tu som zažila kopec vecí. Cesta sem bola zaujímavá, lebo sme cestovali dokopy asi 2 dni - samotný let trval 14 hodín, ale veľa času zabral presun na jednotlivé letiská a potom čakania na prestupy. No prežili sme to a úspešne sme sa sem dostali. Hneď na ďalší deň po rílete sme začínali v práci. Podarilo sa nám dostať prácu v reštaurácii Hard Rock Cafe. Pre mňa to celé bolo vzrušujúce a tak trochu desivé, lebo ja som nikdy poriadne nepracovala a tak som si nevedela predstaviť, aké to môže byť zarábať na seba peniaze. A ešte som bola v inej krajine a bála som sa, či budem schopná s ľuďmi komunikovať a či sa tu nestratím. No po týchto dvoch týždňoch čo tu zatiaľ som môžem povedať, že moje obavy boli zbytočné. Práca nie je až taká strašná ako som si myslela. Vlastne je to celkom sranda. Moja práca spočíva v roznášaní jedla a vo vítaní a usádzaní hosťov. Nie je to príliš ťažká práca, i keď isté komunikačné schopnosti sú aj na vykonávanie takejto práce potrebné. No zatiaľ sa nikto nesťažoval, že by mi nerozumel alebo že by som niečo zle urobila. Ja niekedy američanom, ktorý niečo zamrmlú príliš rýchlo nerozumiem, ale vtedy sa len usmievam, prikyvujem a dúfam, že to nebola otázka. Kolektív v práci je fajn a väčšina ľudí je tak ku mne milá a zlatá.

Pracovať budeme do začiatku septembra a potom sa vidáme na opačný koniec USA na západné pobrežie a budeme cestovať. Už sa neviem dočkať, kedy uvidím mestá ako Los Angeles, Las Vegas, San Francisco či národné parky ako Grand Canyon a Yosemite. No za ten čas čo sme v Baltimore stihneme pochodiť veľa miest na východnom pobreží, ktoré sú veľmi blízko, ako napríklad Washington, Philadelphia či New York. Niečo na americkým mestách mi príde veľmi fascinujúce. Možno je to to, že som ich celý život videla len vo filmoch a teraz ich môžem vidieť na vlastné oči. Keď sme prileteli do New Yorku a prechádzali autobusom cez jeho centrum, cítila som sa ako v centre sveta, tam, kde sa všetko deje. Je to kontrast oproti tomu, aké to je doma, kde je ticho a nikdy sa nič nedeje.

Niektoré veci sa mi na Amerike páčia, no nie je to krajina, v ktorej by som chcela žiť. Je dobré byť tu na leto a zažiť si mentalitu domácich ľudí na vlastnej koži, no nechcela by som tu bývať dlhodobo. Páči sa mi na Amerike to, že ľudia sú tu otvorenejší a prihovorí sa mi hocoktorí okoloidúci človek na ulici. Všetci ľudia ktorých som tu doteraz stretla sú veľmi hluční a dominantní. No čo sa mi nepáči je tá obmedzenosť ich myslenia a neinformovanosť. Čo ma na Amerike štve najviac je to ich nezdravé nechutné jedlo. Neviem tu nájsť nič zdravé. Všetko čo tu predávajú je plné cukru, umelých farbív a samých škodlivých vecí. Zelenina a zdravšie jedlo je tu to najdrahšie, čo sa v obchode dá kúpiť. Niet divu, že to tu nikto neje a preto sú tu všetci tuční. Ale naozaj, američania sú aspoň takí tuční ako sa o nich hovorí ak nie ešte viac. Keď občas vidím niekoho, kto nie je tuční, šokuje ma to. Aj u nás sú tuční ľudia, no zdá sa mi, že američania sú akosi inak tuční, omnoho viac a tuk majú úplne všade. Nerozumiem tomu, to tým ľuďom nevadí, ako vyzerajú a netrápi ich, že škodia vlastnému zdraviu?

No dala som sa na toto americké dobrodružstvo a plánujem si ho čo najlepšie užiť. V priebehu môjho pobytu isto napíšem viac článkov o tom, ako sa mám a ako to prežívam. Zatiaľ svoje rozhodnutie prísť sem neľutujem. A teším sa z toho, že keď prídem domov, budem môcť rozprávať o všetkých svojich zážitkoch, ktorých určite nebude málo.

Zraniteľnosť

28. června 2015 v 21:11 | Pauli
Čo odlišuje ľudí, ktorí sú v živote šťastní, cítia sa byť hodnotní a ľahko nadväzujú medziľudské vzťahy od tých ľudí, ktorí sa necítia byť dosť dobrí a sú osamelí?

Je to odvaha byť nedokonalý. Je to autenticita. Vyznačujú sa prijatím svojej zraniteľnosti. Veria, že to, čo ich robí zraniteľnými ich robí nádhernými.

Myslíme si, že zraniteľnosť je nežiadúci pocit. Myslíme si, že zo zraniteľnosti pramení strach, vina, zármutok, sklamanie, neistota. Veci, ktoré nechceme cítiť. Nechceme byť zraniteľnými, lebo sa nechceme báť, nechceme byť neistí, nechceme byť ohrození. No pravdou je, že zraniteľnosť naozaj je centrom negatívnych emócií, ale zároveň je aj centrom tých pozitívnych - lásky, spolunáležitosti, empatie.

V našej spoločnosti máme seriózny nedostatok empatie, pretože sa bojíme byť zraniteľnými. No bez zraniteľnosti nie je empatia. Ak niekto s nami zdieľa niečo, čo je veľmi bolestivé, na to, aby sme boli skutočne empatickí, potrebujeme sami precítiť emóciu toho človeka. A to je zraniteľné.

Nechceme sa cítiť zraniteľne. No žijeme v zraniteľnom svete. A spôsob, akým sa s tým vyrovnávame je, že sme voči zraniteľnosti znecitliveli. Problémom je, že nemôžeme znecitlivieť len voči niektorým pocitom. Nemôžeme povedať, že zraniteľnosť, smútok, hanbu, strach a sklamanie nechceme cítiť. Nemôžeme necítiť len tie nepríjemné pocity bez toho, aby sme prestali cítiť tie ostatné. Čiže ak vyradíme tie zlé, prestaneme cítiť aj radosť, vďačnosť, šťastie. A potom cítime vnútornú prázdnotu a frustráciu. Na potlačenie zraniteľnosti využívame praktiky ako prejedanie sa, alkohol, fajčenie, v podstate akýkoľvek druh závislosti. Dostaneme sa do nebezpečného cyklu, z ktorého sa nevieme vymotať.

Zraniteľnosť nie je slabosť. A ten mýtus je mimoriadne škodlivý. Zvláštne je, že keď sami premýšľame nad tým, že ukážeme našu zraniteľnosti, cítime sa kvôli tomu byť slabí. No keď vidíme niekoho druhého, ako ukazuje svoju zraniteľnosť, väčšinou to považujeme za odvahu.

Ja definujem zraniteľnosť ako emocionálny risk, odhalenie sa, neistotu. Podľa mňa je zraniteľnosť tým najpresnejším meradlom odvahy. Byť zraniteľný, dovoliť si, aby nás videli, byť autentický. Zraniteľnosť je pôvodcom inovácie, tvorivosti a zmeny.

Preto heslom tohto blogu je autenticita. Chcem tu odhaliť všetky aspekty samej seba, nie len tie, ktoré sú spoločensky akceptovateľné a dokonalé. Budem k vám úprimná čo sa týka mojich slabín, mojich nepríjemných pocitov a mojich zlyhaní. Verím, že keď svetu ukážem, že som nedokonalá, dám ostatným ľudom povolenie akceptovať svoje nedokonalosti.

Verím, že ak chceme nájsť cestu späť jeden k druhému, zraniteľnosť je tá cesta.


Ako sa zmeniť

9. června 2015 v 20:34 | Pauli
Celý život mi vŕtalo v hlave, prečo sa nedokážem zmeniť. Prečo opakujem stále tie isté chyby dookola. Viem, čo robím zle a chcem to zmeniť, ale neviem, ako to zmeniť. Mala som pocit, že som už vyskúšala všetko. Tak veľmi som sa snažila dostať sa tam, kde som chcela byť. No zdalo sa mi, že čím viac sa snažím, tým horšie sa cítim. Bola som z toho zúfalá. Nevedela som prísť na príčinu tohto môjho trápenia. Prečo mi to nejde, keby to malo ísť? Čo robím zle?

Konečne som prišla na to, čo ma celé tie roky brzdilo. Prečo som sa nevedela pohnúť z miesta napriek tomu že som sa snažila a veľmi som chcela. Dôvodom bol môj postoj. Moja energia, ktorú som vysielala. Chcela som sa zmeniť zo zúfalstva. Veľmi som túžila dostať sa na iné miesto, aby som nemusela už ďalej trpieť. Neznášala som svoje terajšie podmienky, chcela som pred nimi utiecť. Vysielala som energiu odporu voči mojej situácii.. A ten odpor spôsobil, že som bola zaseknutá na jednom mieste. Čomu odporuješ, to ostáva. Nikto sa nikdy nezmenil dokým odporoval tomu, čo je. To je nemožné. Na to, aby som sa zmenila potrebujem inú energiu. Energiu prijatia. Energiu lásky. Potrebujem prijať svoju situáciu, aby som ju mohla zmeniť. Znie to zvláštne, ale je to tak. Pokiaľ chceme zmeniť niečo, čo nemáme radi a chceme sa toho zbaviť, nikdy sa nám to nepodarí. Môžeme sa snažiť, môžeme sa rozdrapiť, no nič nám nikdy nepomôže. Čím zúfalejší sme, tým situáciu len zhoršuejeme.

Takže prvý krok na to, aby pre mňa bolo vôbec možné sa zmeniť je prijať a akceptovať svoju terajšiu situáciu. To, že niečo príjmam a schvaľujem neznamená, že som sa vzdala a že sa nikdy nepohnem z miesta. Schválenie a prijatie znamená, že rozumiem tomu, prečo som skončila tam kde som skončila. Je to úplné porozumenie a pochopenie. Takýmto spôsobom uvoľním odpor voči môjmu súčasnému stavu. Už necítim zúfalú potrebu sa zmeniť. Stále mám preferenciu zažívať čosi iné, ale už nechcem pred prítomnosťou utiecť. To je ten postoj, ktorý je potrebný na to, aby pre mňa zmena bola možná.

Mohla by som to prirovnať k modelovaniu hliny. Povedzme, že mám kúsok hliny, ktorý je v neopracovanom a neforemnom stave. Túžim z neho niečo pekné vytvoriť. No na to, aby som mohla to niečo z neopracovaného kúsku hliny vytvoriť, musím sa toho kúska dotknúť. Musím byť ochotná pracovať s ním, aj keď nie je v mojej vytúženej podobe. Musím ho ohriať teplom svojich rúk a trpezlivo ho pretvárať do takej podoby, ktorú chcem docieliť. Keď budem trpezlivo pracovať, tak sa mi to podarí. No čo by sa stalo, kebyže sa ku kúsku hliny správam ako ku sebe samej? Pozrela by som sa na neforemný kus hliny a videla by som, že toto nie je to, čo chcem. Odmietla by som sa ho dotknúť, lebo s niečím takým nedokonalým sa nebudem zahadzovať. Budem čakať, kým sa kúsok hliny sám od seba predo mnou zmení na krásny pohár, inak nie som ochotná sa ho dotknúť. Takýmto spôsobom môžem čakať do nekonečna a nič tým nikdy nedocielim, iba budem zúfalejšia a netrpezlivejšia.


Na tomto príklade je dobre vidno, alé nelogické je naše správanie. Keď pracujeme s kúskom hliny, tak obvykle ho neobviňujeme za to, že od začiatku nie je krásne opracovaný. Rozumieme, že na to, aby bol vyformovaný potrebuje náš dotyk a našu pozornosť. Prečo sa teda nesprávame takto aj sami k sebe? Prečo, keď sa nám niečo na nás samotných nepáči, zrazu znenávidíme danú vec a čakáme, kým ona sa sama zmení, aby sme boli ochotní ju akceptovať? Prečo očakávame, kým hlina sama urobí prvý krok, inak nie sme ochotný zakročiť? Myslíme si, že tým, že sa budeme na hlinu mračiť a nadávať jej, tak tým niečo docielime. No pochopiteľne tým nedocielime vôbec nič.

Na to, aby sme boli schopní niečo zmeniť si potrebujeme naskôr priznať, aký je stav situácie, v ktorej sa nachádzame. Musíme byť k sebe úprimní a nenahovárať si, že sme niekde inde len preto, aby sme sa cítili lepšie. Úprimnosť k sebe samému je dôležitá, lebo nemôžeme pracovať s niečím, keď ani nevieme, s čím máme pracovať. Druhý krok je nájsť prijatie a schválenie pre našu situáciu. Uvoľniť všetok odpor. Potom musíme byť ochotní konať. Dotknúť sa danej veci a vedome ju pretvoriť na to, čo z nej chceme mať. Na to však potrebujeme špecifickú energiu. Pri tom, ako pracujeme na danej veci musíme mať už pocit, že to dokážeme. Že tá vec je už v podstate zmenená. Nemôže v nás byť prítomná ani štipka pochybnosti. Keď myslíme na tú vec, musíme mať už ten pocit dobre vykonanej práce. Tá radosť musí byť prítomná. Pokiaľ na niečom pracujeme s pocitom, že sa nám to nepodarí a robíme to zle, tak nám to zaručene nevyjde. Musíme sa dopredu z toho tešiť, aby sme sa zosúladili s požadovaným výsledkom.

Krása v plači

3. června 2015 v 9:40 | Pauli
Zamilovala som sa do plaču. Milujem, keď plačem. Ľudia si myslia, že plač je znak bolesti a utrpenia. To je z časti pravda, ale pri plači sa bolesť uvoľňuje. Nepoznám nič oslobodzujúcejšie, než si dobre poplakať. V poslednom čase plačem veľa. A paradoxne, nikdy som nebola šťastnejšia ako v teraz. Plač nie je znakom slabosti. Práve naopak. Plakať je odvážne. Plačeme vtedy, keď sme boli silní príliš dlho.

Kedysi som všetok smútok v sebe zadržiavala. Potláčala som ho hlboko vo vnútri, aby ho nikto nevidel a ani ja sama som sa mu nebola ochotná pozrieť do očí. Bránila som sa smútku a bolesti. Nebola som ochotná ho cítiť. No odkedy som urobila to veľké rozhodnutie, že si dovolím precítiť každú emóciu, nech je akokoľvek nepríjemná, vtedy všetok ten smútok začal vychádzať na povrch. Roky potlačovanej traumy a nešťastia ma dohnali a valili sa na mňa zo všetkých strán. Dovoliť si ich precítiť bola pre mňa tá najťažšia vec, akú som kedy urobila. Bola som zvyknutá pred týmito pocitmi utekať alebo sa tváriť, že tu nie sú. Nevedela som, ako byť s nimi prítomná. Vedela som, že si musím dovoliť ich cítiť, ale nevedela som, ako. Odporovala som im viac a viac a to viedlo k ešte väčšiemu zúfalstvu.

Trvalo mi dlho, kým som sa naučila v tomto pohybovať. Chcelo to veľa tvrdých pádov, kým som si uvedomila, ako mám na svoje negatívne emócie ísť. Kľúčom je nebrať ich ako nepriateľov, ale uznať ich za to, že sú tu z dobrého dôvodu. Nechcieť sa ich zbaviť, ale privítať ich s láskou vždy, keď sa objavia. Toto však nie je vôbec jednoduché. Podľa mňa sa to nedá naučiť z kníh a článkov, toto musí človek dlho cvičiť, aby toho bol schopný.

Som v tom štádiu, keď v smútku a v bolesti vidím niečo nádherné. Zármutok ma sprevádza neustále. No už sa mu nesnažím vyhnúť. Prijala som ho ako môjho milovaného spoločníka. Viem, že je tu so mnou z dokonalého dôvodu. Nie je dôvod sa proti nemu brániť. Zaujímavé je, že odkedy žijem takto, cítim sa omnoho šťastnejšie a spokojnejšie ako kedykoľvek predtým. Keď som svoje emócie neprejavovala a nosila som každý deň na tvári falošný úsmev, vnútri som bola polomŕtva a zúfalá. No teraz, keď to navonok vyzerá, akoby sa mi zrútil celý svet, lebo neustále chodím s očami červenými od plaču, cítim sa ako znovuzrodená.

Plač pre mňa znamená ochotu precítiť svoje emócie. Pri plači ukazujeme svetu pravdu ohľadom toho, ako sa cítime. Nikdy sa necítim byť slobodnejšia ako vtedy, keď plačem. Akoby slzy vyplavovali roky potláčanej bolesti. Doslova cítim, akoby všetko napätie a strach odchádzal z môjho tela a môjho života. Plač je podľa mňa nádherný.