Červenec 2015

Slabosť

8. července 2015 v 3:46 | Pauli
Som ten typ človeka, ktorý je veľmi zraniteľný. Byť v mojej prítomnosti je ako držať v ruke pištoľ a každou vetou ma môžete zastreliť. Vyžaruje zo mňa veľká slabosť a neistota. To automaticky spôsobí to, že sa oproti mne každý cíti byť mocnejším a dominantnejším. Niektorí ľudia to potom využívajú na to, aby mnou manipulovali a cítili sa byť silnými. Vždy som bola terčom posmechov a zneužívania. Je to tým, lebo si o to doslova žiadam. V mojom vystupovaní chýba sebaistota a osobnosť. Stačí byť so mnou na pol sekundy a hneď si všimnete už len rečou môjho tela, že sa vás bojím a že som veľmi nesebavedomá. Zakoktávam sa, červenám sa, nepozerám sa vám do očí, môj hlas je tenký a neistý, neviem čo povedať a mám na tvári hlúpy a zmätený výraz. Takto to bolo odkedy sa pamätám. Nikdy v živote som nestretla človeka bez toho, aby som sa nebála, čo si o mne ten človek pomyslí. Nikdy som s nikým v rozhovore nebola prirodzená, nikdy som nehovorila to, čo si myslím a nikdy som sa v prítomnosti človeka necítila dobre. Znie to brutálne, ale je to tak. Dokonca ani clenoch rodiny. Pri tých sa správam rovnako vystrašene ako pred ostatnými. A taktiež pri kamarátoch, ale túto kapitolu môžem kľudne vyškrtnúť, lebo kamarátov som nikdy nemala.

Z toho vyplýva, že ma nikto skutočne nepozná. Akoby aj mohol, keď ja nie som schopná viesť normálny rozhovor. Nikdy nehovorím nič o sebe a keď musím, tak poviem čosi povrchné. Nikdy nikomu nehovorím o svojich pocitoch a nikto netuší, ako sa skutočne cítim. Nikto nepozná moje túžby a nikto nevie, čo sa mi premieta mysľou. Keď stretnem nových ľudí, hneď im je z môjho vystrašeného vystupovania jasné, že kontakt s ľuďmi mi nie je príjemný a tak sa nesnažia byť so mnou naďalej v kontakte. Ľudí k sebe nedokážem pustiť. Priveľmi sa bojím ich odmietnutia. A ironicky kvôli tomu som odmietnutá.


Odkedy si pamätám, vždy som bola sama. Samota je mojim druhým menom. Od škôlky cez základnú školu až po gymnázium a vysokú školu, vždy som tým jedným podivínom, ktorí do skupiny nezapadal a držal si odstup. Zatiaľ čo sa ostatné deti hrávali vonku, navštevovali sa a organizovali narodeninové oslavy, ku mne sa žiadna pozvánka nikdy nedostala. Zatiaľ čo ostatné deti milovali spoločenské hry a bezstarostne sa medzi sebou zabávali, keď ja som pri nejakej príležitosti bola nútená hrať spoločenskú hru, bolo to pre mňa mučenie. Nenávidela som ten pocit, keď sa na mňa všetci pozerali a očakávali odo mňa akési sebavyjadrenie. Mala som pocit, že to nedokážem a vedela som, že všetci mnou opovrhujú alebo ma ľutujú a cítila som sa ako jedno obrovské zlyhanie.

Bola som natoľko vystrašená z toho, že keby som ukázala svoju pravú tvár a robila to, čo mi je prirodzené, ostatní ľudia by ma odmietli a opustili, že som si ani nevšimla, že ja vlastne už žijem svoju nočnú moru. Tým, že som taká neprirodzená, úzkostlivá a vystrašená ľudí len odpudzujem. Nikto nemá chuť sa so mnou zblížiť, lebo to čo ukazujem navonok nie je moja autentická osoba, je to maska a každý to vycíti. Som nudná, nezaujimavá, o ničom. Ľudia nemajú radi pretvárku. Ľudia milujú to, čo je prirodzené, čo je skutočné. Zaujímaví ľudia nie sú tí, ktorí sú dokonalí vo všetkých oblastiach. Obľúbení sú tí, ktorí ukážu všetko zo seba a nehanbia sa za to, akí sú, dokonca sa vedia zasmiať na svojich slabých stránkach. Toto som si však celý svoj život neuvedomovala. Vždy som si myslela, že na to, aby som sa mohla druhým ľuďom ukázať, musím byť perfektná. A keďže taká nie som, musím to skrývať, aby na to nikdy nikto neprišiel a nasadiť si masku, ktorá sa bude snažiť ľuďom vyhovieť. No tým som si nedocielila obľúbenosť. Docielila som tým len to, že sa priveľmi starám o mienku druhých ľudí, preto v ich prítomnosti vždy znervózniem, som vystrašená a pôsobím hlúpo a slabo. Ľudia potom vyjadria starosť o moje mentálne zdravie a označujú ma za hlúpu alebo zakomplexovanú, čo vo mne vzbudí pocit bezcennosti a potvrdí moje presvedčenie, že som k ničomu a tak to ide dookola. Je to začarovaný kruh z ktorého sa neviem vymaniť celý život. Som si vedomá toho, že sa nachádzam v tomto kruhu, viem o tom, ako pôsobím na ostatných a viem, že sa vo mne vnútri skrýva úplne iný človek, akého vyjadrujem navonok, no nemám šajnu, ako sa z tohto kruhu vymaniť. A tak tu teraz sedím a priznávam, že sa bojím.